Rád sa vám predstavím, nie ako herec a spevák ktorého poznáte, ale ako prvorodený syn guvernéra afrického štátu Republika Mali. Môj nebohý otec sa volal Mamadou Maiga a mama sa volá Fadima Haidara.

Dobre ma počúvajte, lebo už nemáte veľa ľudí, ktorí sa odvážia hovoriť krutú pravdu o tom, čo sa skutočne deje.

Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Čo sa týka spravodlivosti, možno to platí aj v mojom prípade. Otec patril k zlatej generácii Afriky, ako napríklad Klame Kruma z Ghany, Patrice Lumumba zo Zairu, Léopold Sengor zo Senegalu, Sekou Toure z Guinei, Modibo Keïta z Mali, ktorý bol jeho prezidentom, atď. Títo zlatí chlapci v šesťdesiatych rokoch vybojovali od kolonizátorov Francúzov, Angličanov, Portugalčanov pre svoje štáty politickú nezávislosť. Žiaľ, mnohí z nich aj v boji padli.

Ďakujem Bohu aj otcovi, že som dostal takú výchovu od rodičov, lebo je to správny základ do života, všetko ostatné sa od toho vyvíja. Pamätám si, ako mi otec často vravieval: všetci za jedného a jeden za všetkých, alebo že patrí nám len to, čo dávame druhým. Ja vravím, jediný veľký problém, ktorý dnes svet zažíva, nie je nič iné, ako úpadok morálky a to, že sa skutočná výchova vytratila a naše deti sú vychovávané už len ulicami, televízormi a na diskotékach a festivaloch, choďte sa tam pozrieť, ako sa chovajú. Rodičia už nemajú čas na svoje deti, učitelia v školách už nemajú žiadnu autoritu, na ulici každý ujo a každá teta hovoria: “nie je to moja starosť, ako sa chovajú”. Potom, keď z nich vyrastú zlodeji, kriminálnici a drogujúci, alkoholici, až vtedy, keď je neskoro, zistíme, že je to problém nás všetkých, žiaľ. Čo nie je žiadna záruka budovania štátu a budúcnosti. Je to ale dôsledok politiky tých, ktorých sme si zvolili. Naša vlastná hlúposť nás dobehla. Ale, našťastie, je to len prechodné obdobie, prídu zmeny a nie sú ďaleko.

A teraz k vašim otázkam:

Západné vlády slúžiace nadnárodným korporáciám sa v minulosti neštítili dosadiť do čela afrických krajín ani psychopatov, či dokonca kanibalov ako Bokassa a Idi amin, ktorým nechali napospas miestne obyvateľstvo, výmenou za ťažobné licencie. Druhým variantom bolo vyvolanie občianskej vojny a vyzbrojovanie oboch strán konfliktu výmenou za miestne suroviny. Aká situácia je v afrických krajinách dnes, vrátane vášho Mali? Existuje v Afrike nejaká vláda, ktorá zastupuje záujmy svojej krajiny, alebo všetky, ktoré sa o to pokúsili, dopadli ako Líbya? Sú toto dôvody dnešnej emigrácie do Európy, alebo aké sú dôvody tejto emigrácie podľa vás?

Nie náhodou sa hovorí o Afrike, že je to kontinent bohatstva a utrpenia. Afrika je možno posledná zásobáreň sveta, čo sa týka prírodných surovín pre veľký priemysel, celá kolonizácia – účelné si bolo prerozdeľovať tento veľký koláč, akoby to nepatrilo nikomu, miestni obyvatelia sú považovaní za nejaký druh primitívov, s ktorými sa nerátalo a neráta sa dodnes. Otrokári sa menili na kolonizátorov, tí sa potom menili na neokolonizátorov (biely tam už nemusel byť, nechal sa zastupovať skorumpovaným čiernym, ktorý na úkor svojich splnil rozkazy, len aby ostal pri moci. Ak prestane poslúchať, je nenápadne na ňom spáchaný štátny prevrat, pri ktorom zväčša príde o život).

A po neúplnom konci neokolonizácie zažívame nové formy kradnutia Afriky, umelo vyvolávané medzikmeňové konflikty tajnými službami dobyvateľa, čo znamená intervenovať a plnou silou sa usadiť v cudzom suverénnom štáte a mať ho úplne pod kontrolou bez toho, aby sa o agresorovi zmenila svetová verejná mienka. To bol čistý príklad, ako nedávno 2012-13 Francúzsko obsadilo bohatý sever Republiky Mali, lebo je to strategické vojenské miesto a sú tam veľké zásoby ropy, uránu, zlata a veľké svetové zásoby podzemnej vody v regióne Kidal. Je to naša krajina, ale bez povolenia francúzskych vojakov Malijčan tam nemôže vycestovať a malijské úrady a armáda majú zákaz tam byť. Je to presne to Francúzsko, ktoré moralizuje Európu a hrá sa na samaritána. Behajú tam žoldnieri, teroristi, francúzski legionári a modré prilby na povel koho…? Nevieme. Vyštvali odtiaľ národnú armádu, a teraz je to zem nikoho. Vážení, tak sa to dnes robí.

Podobne je na tom Stredoafrická republika, trochu iný scenár Nigéria (Bokoharam s niekým v pozadí…)

Kto všetky tie rozvraty financuje a ozbrojuje??? Odpoveď nechám na vás.

Krajiny v Afrike, samozrejme okrem JAR, ktoré sa snažia oslobodiť od agresora, zväčša dopadnú ako Líbya, SAR, Sudán, Nigéria, Mali atď.

Ale predsa sú tu svetlé výnimky, ktoré sa snažia, medzi nimi môžem uviesť Rwandu s vynikajúcim prezidentom (Paul Kagame) a Zimbabwe tiež so starým klasikom (Robert Mugabe), Ghana sa tiež snaží. O týchto afrických prezidentoch západné médiá nenapíšu nič dobré. A to je znamenie, že robia niečo dobré pre svoj národ. Ale bude to tak vždy? Tam, kde boli ľudia šťastní a krajina bohatá, na dvere zaklopal vojak z cudzej krajiny. Dobrou správou však je, že cítim, že hlas zbraní utícha a ľudstvo nachádza nové spôsoby života. Láskou sa bude dobýjať svet, dobýjať však len v prenesenom význame. Počuť, že už prichádza nový svet, teším sa na to, no bez nášho pričinenia to nepôjde. Neostaňme ľahostajní.

Dnešný migračný fenomén, ako to vidíme v Európe, je samozrejme dôsledkom toho, ako sa mocné štáty správajú voči slabším. Migrácia je prirodzený fenomén, ktorý vždy bol a vždy bude, samotní Európania neraz museli emigrovať do rôznych kútov sveta, aby prežili. Ale to, čo zažívame po tom, ako destabilizovali Irak, Sýriu a Líbyu, je čosi úplne iné, obavám sa, že niečo nám stále uniká, čo týmto vôbec sledujú tí, ktorí túto masovú migráciu spôsobili… Obávam sa, že za tým bude opäť niekde veľký profit a, samozrejme, na to doplácame len my, obyčajní ľudia.

Len toľko k migrácii.

Ľudia po celom svete vnímajú ruského prezidenta Vladimíra Putina ako jediného predstaviteľa veľmoci, ktorý zastupuje záujmy svojej krajiny a nie nadnárodného kapitálu. Všetci, ktorí na túto skutočnosť poukazujú, sú médiami nadnárodného kapitálu označovaní za ruských agentov. Ako to vnímate vy?

Aj ja som niekedy označovaný ako rusofil, je to tým, že často upozorním na agresivitu USA so spojencami voči iným slabším krajinám. Okrem sporov, ktoré Rusko malo a má so svojimi susedmi, s výnimkou Afganistanu, som nepostrehol, žeby Rusko napadlo, len tak pre svoje záujmy, cudzí štát.

Ja určite nie som ruský agent a pritom tiež mám pocit, že Vladimír Putin pôsobí férovejšie ako akýkoľvek prezident Spojených štátov.

Vysoká politika je veľká hra, nie vždy sa v tom vyznáme, a preto je treba byť veľmi opatrný vo vyjadreniach.

Jeden múdry človek raz vyhlásil, vraj všetko je aj tak inak. A k tým médiám len toľko, že veľkú väčšinu médií v západnom svete vlastnia proameričania a tí presne vedia, ako vypláchnuť hlavy ľuďom na celom svete.

Slovensko nemá na čele despotov, ktorí boli dosadení do čela vojenským pučom, u nás túto úlohu prebrali tzv. štandardné politické strany, ktoré si dookola volíme už 25 rokov. Myslíte, že je šanca, že toto divadlo živené médiami konečne Slováci prekuknú, alebo sa budú ďalších 25 rokov hádať, či je lepšie byť ficovolič alebo voliť modrých?

Jedno slovenské porekadlo hovorí, že nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne (úsmev). Niekedy, keď sa zamyslím nad slovenskou politikou a politikmi, mnohokrát mi to pripomína to, čo sa deje v afrických krajinách. 25 rokov my Slováci sme naivne verili, že tá takzvaná ožobračujúca demokracia nás spasí, pomaly sme už vytriezveli.

Ak za totality veľa ľudí kradlo málo (mydlá, toaletné papiere atď.) za kapitalizmu málo ľudí kradlo a za to mega veľa (fabriky a továrne a celé banky… Devín banka, IRB-čko, atď.). Zistili sme, že celá nežná revolúcia bol jeden veľký podvod voči národu, mnohých aktérov tej revolúcie by mali postaviť pred súd za vlastizradu.

Prišiel som do bývalého Československa v roku 1986, volalo sa to ČSSR, potom sa to menilo na federatívny štát ČSFR. Žili tu skromní ľudia, ktorí síce boli nervózni, že mali obmedzenú slobodu, ale za to vždy mali čo jesť, kde bývať, lekársku starostlivosť, takmer nulovú kriminalitu, nikto nikomu nezávidel skoro nič okrem zdravia a to, že niekto mal rodinu na západe. Všetko tu bolo za babku, mestská doprava za korunu, kiná za 5 korún, kultúru a dovolenky do Vyšehradských štátov za skoro nič. ČSFR vyrábalo skoro všetko a čo sa stalo na slovenskej strane po revolúcii? Všetko hodnotné, čo patrilo štátu, teda všetkým občanom, sa za babku privatizovalo a vie niekto, kde sú tie peniaze? Z obyčajných politikov sa stali milionári či miliardári, to, čo patrilo všetkým, teraz patrí pár ľudom, z eštebáka a veksláka sa stali podnikatelia, dodnes sa nevieme dočkať prijatia zákona o pôvode majetku. Samozrejme, politici by boli hlúpi, keby išli sami proti sebe. Keď som bol nedávno na Slovensku, veľa času som strávil rozprávaním sa s ľuďmi. Mám pocit, že sa Slováci prebúdzajú, ak sa mladá generácia rozhodne pre zmenu, tak zmena príde, ak sa mladí rozhodnú pre počítačové hry počas volieb, tak pán Boh chráň Slovensko, len mladí sú schopní vidieť pravdu, tí starší žili príliš dlho v klamstvách.
Aby sa úplne dorazil tento malý chudobný Slovensky štát, hyeny z Európskej únie a ich spojenci tiež potrebujú zneužiť a zotročiť Slovákov.

Odkedy sme v únii, je to nočná mora pre slovenských výrobcov a poľnohospodárov. Je to začiatok konca slovenskej suverenity, všetky podniky, na ktoré bolo ešte Slovensko hrdé, boli zámerne kúpené a zlikvidované, a tým jednou ranou zabili dve muchy: 1. Západné produkty sú už bezkonkurenčne v pultoch obchodov a 2. nezamestnanosť je ako nový fenomén.

Slovenský podnikateľ nemá žiadne stimuly a daňové prázdniny, zato každá západná fabrika je dotovaná. Nemá to konca, keby som mal všetko povedať.

Takže, Slovák dnes robí hlavne na Francúza, Nemca, Angličana, Kórejčana, Američana atď. Takže neviem, na čom bude stáť slovenská ekonomika, keby dnes nastala kríza v automobilovom priemysle.

Tak, ako naspieval Bob Marley: You can fool some people sometimes, but you cannot fool all people all time. (Niekedy môžete oklamať niektorých ľudí, ale nemôžete klamať všetkých a stále, pozn. red.)

Verím, že slovenský národ už veľa pochopil a že čoskoro nastane zmena.

Raz som hovoril: Nestačí byť odborníkom, expertom a byť vzdelaný, aby ste dostali dôveru národa a ľudí, potrebujeme hlavne ľudí, čo majú srdce na mieste, tí na nás nezabudnú.

Súčasný stav sa dá zmeniť, chce to solidárnosť národa a hlavne nesmieme byť pasívni.

To, o čo nebojujeme, nikdy nedosiahneme.

Druhú časť rozhovoru vám prinesieme v najbližších dňoch.