Čo vás napadlo ako prvé, keď ste sa dozvedeli, že budete hrať titulnú postavu Adriany v dramatizácii slávneho románu Rimanka?

Priznám sa, že som román nepoznala a asi ako mnohých mi zišlo na um, že to bude nejaká antická hra. Lebo aj teraz sa ma viacerí pýtali, či to bude niečo antické. Už im odpovedám, že nie. Počula som názov diela, ale nevidela som ani film a nečítala ani knihu. Určite som sa, ako každý, tešila z toho, že budem hrať titulnú rolu a bola som zvedavá, čo to bude.

Predpokladám, že ste sa hneď pustili do čítania knihy?

Nebolo to úplne hneď. V tejto sezóne idem z inscenácie do inscenácie, tak som sa na to dopredu nesústreďovala. Začala som ju čítať až po tom, ako začalo skúšobné obdobie na javisku. A ešte stále ju čítam, lebo idem postupne, presne scénu po scéne, tak ako ich rozoberáme a skúšame na javisku. Vždy po scéne, ktorú sme robili na skúške, som si ju prečítala v knihe. Nechcela som to robiť opačne, aby ma to neovplyvnilo v hraní a v režijnej koncepcii. Čiže vždy, keď niečo režisérka postavila, tak som si na také doťuknutie tú scénu prečítala v knihe. Takže som ju takpovediac nezhltla na jeden šup. Mám ju stále rozčítanú, každá scéna má svoju záložku a vždy, keď si niečo sama pre seba potrebujem zmotivovať, tak sa k jednotlivým scénam vraciam.

Znamená to, že aj slávny film s Ginou Lollobrigidou si pozriete až po premiére?

Film ma teraz vôbec nezaujíma. Nerada pozerám filmy hier, ktoré robíme, lebo už sa mi stalo, že ma to ovplyvnilo a to nechcem. Takže film až po premiére.

Rimanka je aj košickým debutom režisérky Valerie Schulczovej, ktorá je zároveň spoluautorkou dramatizácie. Ako sa rodí košická Rimanka a aká je spolupráca s režisérkou?

Musím povedať, že za desať rokov, čo som v košickom divadle sme tu mali vynikajúcich režisérov, ale tak dobre som si ešte so žiadnym režisérom nesadla. Sme na seba nejakým zvláštnym spôsobom napojené, absolútne viem, čo odo mňa chce bez toho, aby ma nejako výrazne tlačila do polôh, ktoré sú mi neprirodzené. Vychádza zo mňa, ja stopercentne rozumiem tomu, čo chce a tak je tá spolupráca naozaj výborná. Okrem toho, že je vynikajúca režisérka, ktorá prišla s veľmi zaujímavou koncepciou tak starej hry a pretavila ju do moderného štýlu hrania, je aj pedagóg. A to je úžasné, lebo už som sa dávno nestrela s tým, aby nás režisér viedol aj herecky.

Odíďme trochu od Rimanky. Aj váš osobný život bol plný zaujímavých vývrtiek. Bez akýchkoľvek skúseností ste sa ocitli na VŠMU v Bratislave a napokon ako rodáčka z Oravy na opačnom konci Slovenska v Košiciach? Boli chvíle, keď ste pochybovali, či bola tajná prihláška na herectvo správnym rozhodnutím?

Každý deň mám chvíľu, keď si poviem: Preboha, načo som sa ja na toto dala. Ale chvalabohu vyvážia to tie momenty na javisku, keď si poviem, že takýto pocit by som nevymenila za nič na svete. Ale to práve v tej chvíli, keď hrám, keď prežívam život svojich postáv. Vtedy nadobúdam presvedčenie, že to bolo správne a tu som doma. Ale pochybovať budem do konca života.

Ste mamou štvorročného Šimona. Ako sa Táňa Poláková cíti v úlohe mamy?

Absolútne super. Jedna Táňa Poláková je tu v divadle ako herečka, ako tvorivá bytosť a úplne iná doma. Jednoducho strihám. Naučila som sa robiť obrovské strihy a myslím, že sa mi darí absolútne odstrihnúť v divadle a naopak doma. Aj keď to nie je vždy jednoduché, lebo keď je napríklad malý chorý, tak sa to nedá. Ale keď prídem domov, tak existujem len ja a môj syn. Jednoducho praktická mama.

Asi nie je jednoduché skĺbiť prácu v divadle s rodinným životom, keď aj váš partner Jožko Marčinský pôsobí ako sólista v našom balete?

Určite to nie je jednoduché, ale život nie je jednoduchý. Ja to jednoducho tak beriem a absolútne z toho nerobím nejakú drámu. To je život.

A ešte možno jedna otázka – prejavujú sa na malom už nejaké gény, bude tanečník či herec?

Môj priateľ Jožko Marčinský sa naňho pozrel svojim profesionálnym okom a povedal, že dispozície na tanec nemá. Ale napríklad pekne spieva a vie na nás hrať absolútne všetko. Dokáže zo sekundy na sekundu meniť nálady, takže zrejme tam nejaký herecký talent bude. Ale určite všetko necháme naňho. Ja ho nebudem od ničoho odhovárať ani do ničoho nútiť a nechám, nech sa slobodne rozhodne, čo bude chcieť robiť.

V tejto sezóne ste naozaj vyťažená viac ako dosť a hrala ste vo všetkých doterajších premiérach, aj v Solarise, ale aj v novom naštudovaní slávnej hry Kto sa bojí Virginie Woolfovej?. Je to z tohto pohľadu jedna z vašich najlepších sezón v Košiciach?

Z hľadiska tvorivosti určite áno. A určité áno aj z hľadiska režisérov, s ktorými sme v tejto sezóne pracovali. Každý režisér bol iný, každý mi dal strašne veľa. Dá sa povedať, že v rámci tejto jednej sezóny som sa naučila a zažila toľko, čo som možno nezažila inokedy za päť sezón. Takže, čo sa týka nejakého tvorivého a umeleckého prínosu, tak je to určite jedna z mojich najsilnejších sezón v Košiciach.

Informáciu redakcii poskytol Svjatoslav Dohovič