Parížska charta v článku. 3 výslovne deklarovala principiálnu zásadu, že bezpečnosť je nedeliteľná, že bezpečnosť každej z jej krajín je neoddeliteľne spätá s bezpečnosťou všetkých zúčastnených krajín KBSE, teda že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Rovnako dôležité je, že ani len náznakom nespomínala, kto studenú vojnu prehral a už vôbec nie trestanie porazeného – čím sa výrazne líšila od mierového usporiadania z Versailles aj po druhej svetovej vojne. Po 25 rokoch konštatujeme výrazný odklon od tejto politiky až jej negáciu. Severoatlantická aliancia ako historický relikt studenej vojny, ako jej hlavná inštitucionálna štruktúra nielenže zostala zachovaná, ale rozšírila sa na Východ.

Rusko nielenže nebolo zapojené do nového bezpečnostného systému, ale bolo sústavne ohrozované či už prítomnosťou štruktúr NATO na svojich hraniciach, jednostranným vypovedaním zmluvy ABM o obmedzení systémov protiraketovej obrany zo strany Spojených štátov alebo plánom na vybudovanie globálneho protiraketového štítu, ktorý by výrazne narušil ruské bezpečnostné záujmy . Tieto kroky ruská generalita zodpovedná za obranu štátu nemohla vyhodnotiť inak než ako prípravu na konflikt. Bohužiaľ aj vami spomínaný slovník o tom, kto je viac proamerický a kto viac proruský, svedčí o tom, že sme sa nevymanili z mentality studenej vojny, ktorá vlastne nikdy neskončila. Nevidím dôvod, prečo by som mal v slobodnom prostredí dokazovať svoju lojalitu k Západu, prečo by som namiesto pestovania priateľstva medzi národmi mal nútiť ľudí deliť sa na spojencov a nepriateľov. To robia psychotické diktatúry, to sa dialo u nás v päťdesiatych rokoch a v USA počas mccarthizmu.

Keby to Západ myslel so svojím priateľstvom s Ruskom vážne, tak by napríklad nikdy nevytváral štvavé kampane proti politikom, ktorí si dovolili navštíviť Moskvu, ako sa to u nás dialo permanentne, aj za Jeľcina, a nikdy by od Ruska nepožadoval, aby sa správalo ako porazené.

V českom prostredí sa začínajú množiť názory varujúce pred ruskou hrozbou pre svet, pre Európu. Novinári Pavel Šafr, ale aj ďalší, píšu o rusizácii Česka a jeho príklonu k Rusku. Je to ale oproti napríklad spomínanému islamizmu reálna hrozba? Ako by podľa Vás mohlo v najbližších desiatich rokoch Rusko premeniť architektúru Európy? Je nutné sa tomu brániť?

Toto je typický propagandistický slovník, v ktorom počujem vojnové tamtamy. Pred každým útokom Západu (na Juhosláviu, na Afganistan, Irak) sme počuli, že Miloševič, Taliban alebo Husajn sú “hrozbou pre celý svet”. Je to absolútny nezmysel, Rusko nemá svetovládne ambície. Naopak, robíme obrovskú chybu podobnú tej po prvej svetovej vojne, keď sme porazené Nemecko nedokázali začleniť do nového systému a donútili ho vyvíjať sa izolovane až do podoby monštra. Varujem pred opakovaním podobných chýb. Rusko je stále agresívnejšie nie preto, že je taká jeho podstata, ale preto, že je vytláčané na okraj Európy, a pretože sú ignorované jeho bezpečnostné záujmy. Rusi sa za tých 25 rokov naučili, že nech robia čokoľvek, správanie Západu to neovplyvní, preto je ich zahraničná politika stále asertívnejšia, čo naopak dráždi nás. Výsledok je neúmerné zvyšovanie napätia, ktoré sa nebezpečne približuje k bodu, z ktorého už nebude návratu, a to napriek tomu, že vojnu nikto nechce.

Čo teória šírená špičkami NATO, že Rusko by mohlo otestovať súdržnosť Aliancie vyvolaním hybridného konfliktu v Pobaltí? Prezident Zeman v rozhovore pre ParlamentníListy.cz povedal, že by tým Rusko spáchalo politickú vojenskú samovraždu.

Ide o propagandistické bludy. Putin nie je Hitler a Rusko nie je Sovietsky zväz, to sú proste nezmysly. Rusko nevedú šialenci, ale pragmatickí chladnokrvní politici a na podobné dobrodružstvo nemá Moskva ani silu, ani chuť. Čo však hrozí, je to, na čo veľmi diplomaticky upozornil nedávno Peking: že ak nebudeme rešpektovať ruské bezpečnostné záujmy, zahraničná politika Ruska bude stále agresívnejšia.

Už aj uznávaný americký bezpečnostný expert George Friedman, ktorého rád počúvam nie preto, že by som s ním súhlasil, ale preto, že mimoriadne otvorene tlmočí názory politického a vojenského vedenia USA, otvorene priznal: súčasný status Ukrajiny je pre Rusko existenčná hrozba a Rusi si nemôžu dovoliť nechať to len tak. Spojené štáty premiestňujú svojich vojakov do tzv. Medzimoria – to je oblasť medzi Baltským a Čiernym morom, medzi Pobaltím a Rumunskom. To je sanitárny koridor, o ktorom sníval ešte poľský maršal Pilsudski, a dnes je to mimoriadne výhodná útočná pozícia pre USA. (Písali sme o tom tu:)

Moskva verí, že Spojené štáty chcú rozbiť Ruskú federáciu. Ten, kto vie, čo v tejto situácii urobia Nemci, pozná dejiny na najbližších dvadsať rokov. Viete, čo to znamená? Že hlavným problémom dneška nie je to, či do vývoja na Ukrajine zasahujú viac Rusi alebo Američania, ale to, ako zabrániť novej svetovej vojne. Lebo podobne ako pred viac ako sto rokmi, globálny konflikt je na spadnutie a tento spor imperiálnych záujmov môžeme prehrať všetci, ak sa nepostavíme na jedinú správnu stranu – na stranu mieru. Varujem pred tými nezodpovednými vojnovými tančekmi, sme v mimoriadne vážnom bode dejín. Toto nie je rok 1938 a je nevyhnutné správne vyhodnotiť situáciu, inak sa pomlátime všetci.

Je na mieste sa obávať nejakých výrazných ruských záujmov v našich krajinách? Čo by u nás mohlo Rusov zaujímať? Majú nejaký záujem nás “vykradnúť” a politicky ovládnuť? Alebo im ide len o ekonomické partnerstvo?

Kladiete mi otázky, v ktorých nevidím zmysel. Každá veľmoc má svoje oprávnené záujmy. Pýtali ste sa ma, či sa treba obávať amerických záujmov v našich krajinách? Alebo nemeckých? To je vojnový pohľad na svet, v ktorom existujú dobrí a zlí, naši a nepriatelia a ja takú optiku odmietam. Keď už, myslím, že Rusi majú podobne ako Američania záujem na slabej Európe. Z tohto hľadiska je naším životným záujmom sústrediť sa na budovanie silnej zjednotenej Európy, ktorá by sa emancipovala ako od amerických, tak aj od ruských veľmocenských plánov.

V českom mediálnom prostredí sa čoraz častejšie objavujú varovné komentáre o výraznom vplyve ruskej propagandy s tým, že jej dávajú priestor aj “bojazlivé” verejnoprávne médiá a celá krajina sa odchyľuje od západnej orientácie, čo je politikom buď jedno, alebo sa na tom priamo podieľaju. Ako s tým však podľa Vás bojovať bez toho, aby zároveň neutrpeli demokratické slobody, ktoré sú so západnou orientáciou neodmysliteľne späté? Alebo to sú len tvrdenia, s realitou príliš nekorešpondujúce?

To snáď nemyslíte vážne, že verejnoprávne médiá sú proruské, asi žijeme na opačných póloch planéty. Ja tieto názory považujem z veľkej časti za paranoidné. Odcitujem vám slová francúzskej historičky Marie-France Toinetovej, ktorá sa zaoberá obdobím mccarthizmu v Spojených štátoch a ktorá vo svojej knihe Hon na čarodejnice takto opisuje paranoidnú atmosféru vtedajších čias: “Následky nezmyselného prenasledovania ľudí za ich názory trvajú dodnes. V prvom rade sa značne zúžila politická debata. Nedochádzalo už k slobodnej výmene názorov, pretože príliš veľa ľudí malo strach – strach podpísať nejakú petíciu, byť členom nejakého spolku, byť videný s určitými ľuďmi alebo knihami, vyjadriť svoj názor tak, aby ho niekto neobvinil, neudal, zle si to nevysvetlil. Akýkoľvek náznak nezávislého myslenia odlišný od vládnucej ideológie bol zatracovaný ako proruský, komunistický a bytostne nebezpečný. “

Nepripomína vám to niečo? Pre mňa je nepochopiteľné, ako práve ľudia odsudzujúci bludné konšpiračné teórie, nekriticky prijímajú každú antirusku konšpiráciu bez akýchkoľvek racionálnych základov. Žijeme v informačnej vojne, takže je potrebné si uvedomiť, že propagandu nešíri len Rusko, ale aj Západ.

Ako sa pozeráte na silnejúcu popularitu protieurópskych či protiimigračních strán ako Front National (Francúzsko), UKIP, Praví Fíni či Švédski demokrati?

Ako na zlyhanie liberálnej demokracie. Živnou pôdou nástupu fašizmu v minulom storočí bola práve neschopnosť vyrovnať sa s následkami ekonomickej krízy. Liberálna demokracia dnes nielenže nemá odpovede na problémy ekonomiky, ale je veľmi nepresvedčivá až pokrytecká aj v rovine politiky, čo nahráva extrémistickým hnutiam, ktoré získavajú voliča práve na zdanlivé otvorenosti a úprimnosti, ktorú frustrovaní ľudia nevidia u etablovaných politikov. Zdá sa, že sme sa z ničoho nepoučili, pretože opakujeme rovnaké chyby.

To sa netýka len západnej Európy. Pozrite sa, mám pocit, že čo sa týka konfliktu na východe, príliš sa sústreďujeme na Rusko a nevšímame si, čo sa deje na Ukrajine. Štát, ktorý nemá jasno v tom, či je Bandera hrdina, či zločinec, či stál v druhej svetovej vojne na správnej strane, štát, ktorý ohrozuje plazivá fašizácia, vojna oligarchov a bankrot, je na najlepšej ceste k novému Majdanu – po ktorom však už nemusia byť žiadne voľby. Neviem, či si mocní tohto sveta uvedomujú, že podstata oligarchického režimu na Ukrajine sa nezmenila, alebo im je to jedno. Zdá sa, že skôr to druhé, inak by nemohli opakovať tie isté tragické chyby, ktoré viedli v iných krajinách ku katastrofe a pozývať do Kyjeva neoliberálnych poradcov, ktorí už raz zničili ekonomiky východoeurópskych štátov. Ukrajina sa vydala gréckou cestou a ja sa obávam, že odpoveď na tento pochod do priepasti nebude radikálne ľavicová, ale fašistická.

Čo možno podľa Vás v najbližších týždňoch a mesiacoch očakávať od vývoja v Grécku? Po výhre Syrizy vo voľbách sa v miestnych ľavicových kruhoch objavila eufória, že ide o začiatok zmien v celej Európe, ale teraz sa ukazujú problémy gréckej vlády s veriteľmi a začína sa hovoriť dokonca o predčasných voľbách.

Obávam sa, že Syriza svoju prvú vážnu bitku prehrala a nedokáže to priznať. Neviem, či to povedie k predčasným voľbám, ale kompromisy sú príliš veľké. Odchod Grécka z eurozóny, ktorú Gréci aj tak vnímajú ako väzenie pre dlžníkov, je stále pravdepodobnejší. V každom prípade by som nad SYRIZOU ešte nelámal palicu. Vniesla do európskej politiky nevídaný prvok transparentnosti, keď zverejňuje svoje návrhy ešte pred začiatkom rozhovorov, má sympatie ľudí túžiacich po demokratických zmenách a mali by sme jej držať palce, aby sa jej to podarilo. V prípade jej zlyhania už totiž ďalšia odpoveď na problémy môže byť fašistická. To je totiž hlavné nebezpečenstvo.

Často upozorňujem, že najhoršia vec, ktorú môže politík urobiť, je zničiť nádej. Všetky doterajšie pokusy nájsť odpoveď na krízu, všetky vášnivé a demagogické vzopätia od “Yes, we can” cez arabské jari až po hnutia Occupy či Indignados, boli zúfalo nekoncepčné a skončili obrovskou dezilúziou. Táto frustrácia sa potom prelieva jedine do podpory extrémistických hnutí.

Druhú časť rozhovoru si môžete prečítať tu.

bg