Zvláštny východný front: USA menia Európu za Áziu

Bratislava 8. júla 2020 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP)

Vzácny prípad: dve vojenské flotily, americká a čínska, vykonávajú manévre v Juhočínskom mori súčasne. A dokonca bok po boku, niekedy sa vzájomne vidia

Zdalo by sa teda, že Spojené štáty to nezaujíma, lebo tam je všetko na pokraji občianskej vojny (stačí si spomenúť, aký prejav predniesol prezident Donald Trump 4. júla). A v Číne tiež nie je všetko v poriadku, vzhľadom k bolestivému reštartu ekonomiky po koronavíruse. Ale aj napriek tomu manévrujú a predvádzajú sa navzájom, čo sú zač.

Predtým si Amerika a Čína vymenili dva zrkadlovo vyzerajúce dokumenty ohľadom ich rastúcej oceánskej konfrontácie. Oba tieto dokumenty svedčia o tom, že Atlantik a Európa sú včerajším dňom, hlavná strategická konkurencia superveľmoci sa už odohráva v Tichom oceáne pri čínskom pobreží. A to je na dlhú dobu.

Chronické ponižovanie, ktorému vystavujú Európu (a NATO) vodcovia súčasnej americkej administratívy, je dobre známe. V podstate vysvetľujú Európanom: či chcete žiť v bezpečí, žite, ale čo s tým máme spoločné, pokiaľ ani neplatíte účty za NATO? Nikto dnes nepotrebuje váš západný front, pretože pre nás je už dávno hlavným frontom ten východný. Je to pravda: pre USA vyzerajú svetové strany presne naopak, pre nich je Tichý oceán západom.

Tu je prvý dokument vytvorený Čínskym národným inštitútom štúdií Juhočínskeho mora. Čísla sú tu zaujímavé. Svedčia o tom, že dnes 60% amerických vojnových lodí, 55% armádnych jednotiek a 2/3 mariňákov patrí do Indo-pacifického veliteľského pásma. V ich rozmiestnení nič obranného nie je, 85 tisíc ozbrojených vojakov (z 375 tisíc “Indo-pacifičanov”) postúpilo k čínskym brehom. Technika a zbrane sú tiež nad európskou úrovňou. Číne nie je potrebné pripomínať, že jej možnosti nedosahujú tie americké ani pri vlastných brehov, to je dobre známa skutočnosť.

Pred nami je obraz vytvorený okolo roku 2018 súčasnou americkou administratívou. Do nej zapadá aj rastúci počet Američanov vstupujúcich a prilietajúcich na sporné územie v tejto oblasti, keď čínske letectvo a námorníctvo zadržiava votrelca a odháňa ho preč. Ale zakaždým je to stále ťažšie, pretože americké sily rastú, nedávno sa v ázijských moriach objavil vzácny obrázok: tri skupiny lietadlových lodí (z jedenástich) spoločne, vedľa seba. Nevyhnutným výsledkom je nárast čínskych kapacít v regióne.

Druhý z týchto dokumentov predtým pripravili aj ako výskumnú správu, ktorú pripravila Rada pre zahraničné veci USA. Vysvetľuje sa v ňom, že práve Čína zvyšuje kapacitu a, že Američania musia podporovať schopnosť chrániť ázijsko-tichomorských partnerov – vrátane Taiwanu, ale predovšetkým Japonska, Austrálie, Filipín a všetkých ostatných.

Čo to všetko znamená: sme znovu v 50. – 60. rokoch minulého storočia, keď sa niečo podobné dialo na západných hraniciach ZSSR, predovšetkým v Európe. A to najzaujímavejšie sa vtedy dialo v oblasti ideológie a politiky: ako boli spojenci integrovaní do jediného systému a vysvetľovali svetu, že ZSSR je vo všetkom absolútne zlo. Rovnako tak aj dnes americká administratíva vytvára trochu nečakane vyzerajúci mýtus o agresívnej Číne, utláčajúcej vlastný národ a zasahujúcej do záležitostí samotných Američanov. Dôsledky vytvorenia v tom čase protisovietskej ideológie pociťuje na sebe aj dnes trochu iný štát – Rusko. A je potrebné očakávať rovnaké dôsledky pre Čínu v nadchádzajúcich desaťročiach: mýty pretrvávajú. Hoci ešte pred niekoľkými rokmi vyzerala Čína pre obyvateľov Západu inak.

Ak však teraz máme tichomorskú obmenu 50.-60. rokov, je možné zopakovať karibskú krízu z roku 1962 v Tichom oceáne? Samozrejme. Pripomeňme si, že ku kríze došlo, keď USA a ZSSR prekročili akúsi neviditeľnú hranicu rozmiestnením útočných prostriedkov proti sebe navzájom na nových územiach – v Turecku a na Kube. Bolo možné čakať jadrový útok a jadrovú odpoveď naň v každom okamihu. Koniec vtedajších konfrontácií potom zmenil konfrontáciu superveľmocí na stagnujúcu fázu na celých tridsať rokov, čo sa aj dnes môže zopakovať.

Predstavte si, čo sa stane, ak Spojené štáty urobia niečo podobné na území ešte ďalšej ázijskej krajiny, okrem tých existujúcich a Čína prvýkrát opustí obranný postoj a presunie svoje arzenály bližšie k americkým brehom. Zmení sa celá globálna strategická rovnováha. Zatiaľ čisto vojenský dôvod toho, čo sa deje v Ázii, vedie k tomu, že sa čínske ponorky nachádzajú v Juhočínskom a ďalších moriach a ich úlohou je odvetný útok na americké územie. Zvyšok je ideologická a diplomatická prezentácia situácie. Okrem toho ide o obchodné trasy z Číny, prvej ekonomiky sveta, do vonkajšieho sveta – a takmer rovnako dôležité trasy pre USA cez rovnaké more, ale to už je druhá otázka. Obe strany si chcú tieto námorné trasy udržať pod kontrolou.

Dnešný svet nie je príliš podobný koncu 50. rokov. Od Ameriky, ktorá je vo fáze blížiacej sa občianskej vojny alebo minimálne na vrchole rozpadu administratívneho systému, nemožno očakávať to isté ako od USA za vlády Eisenhowera alebo Kennedyho. Nehovoriac už o zábave čínskej propagandy, ktorá sa v určitom okamihu pokúšala zobraziť americké námorníctvo ako loďstvo smrteľne zasiahnuté koronavírusom.

Skutočnosťou však je, že práve nástup Kennedyho po Eisenhowerovi bol posledným pokojným odpočinkom pred rovnako silnou vnútornou krízou v Amerike. Neskoršie 60. roky v Spojených štátoch boli katastrofou hroziacou zničením krajiny zvnútra a príčinou toho bol okrem iného nástup iných generácií a ideológií. Vnútorná vzbura počnúc druhou polovicou 60. rokov oslabila americkú schopnosť viesť vojnu v Indočíne a túžbu pokračovať v tvrdej konfrontácii so ZSSR. Avšak ku karibskej kríze, rovnako ako k zaťahovaniu vojenskej mašiny do Indočíny, i tak došlo. Spojené štáty sú veľkou krajinou, niektorí sa tam báli rozpadu a rozdelenia spoločnosti, iní vysielali lietadlové lode do útoku.

Rovnako ako v predchádzajúcej dobe veľa záleží na pozícii spojencov USA. Trvalo nejasnou otázkou je úloha desiatich krajín juhovýchodnej Ázie, ktoré sa už roky snažia udržať neutralitu, nehľadiac na pripomienky americkej diplomacie: máte predsa s Čínou územné spory … A tí odpovedajú: Čína je však pre nás prvým alebo druhým ekonomickým partnerom.

Problém je v tom, že aktívna diplomacia ASEAN je v rovnako neistej situácii ako všetka diplomacia ako celok, a to kvôli koronavírusu. Minulý týždeň sa konal summit ASEAN vo formáte videokonferencie, prijali štandardný dokument týkajúci sa riešenia sporov s Čínou, a to je všetko. Ak pandémia narušujúca medzinárodnú komunikáciu zmrazila súčasnú situáciu, to je ešte dobré. Ale ak ochromila mechanizmy schopné hasiť krízy, potom je všetko zle. Východný front sa ukazuje byť zvláštny, ale tým nie menej nebezpečný.