Minulý týždeň odišla bývalá fínska premiérka Sanna Marinová po neúspešných voľbách z politiky a nastúpila do Inštitútu Tonyho Blaira, kde bude “radiť politickým lídrom pri ich reformných programoch”. Táto správa vzbudila pozornosť z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, dlhá história bývalého britského premiéra Blaira, ktorý za peniaze radil autoritárskym vládam, ako aj vlastné financovanie inštitútu zo strany saudskej vlády, už teraz nepríjemne zapadá do pôvodného zdôvodnenia neziskovej organizácie, ktorým je “formulovanie vízie liberálnej demokracie, ktorá môže získať značnú podporu”, ako aj “progresívnych hodnôt”.

Takisto je tu Blairova vedúca úloha pri invázii do Iraku, ktorá je v príkrom rozpore s jastrabím postojom Marinovej k podobne nezákonnej a katastrofálnej invázii ruského prezidenta Vladimira Putina na Ukrajinu. Počas svojho pôsobenia Marinová odmietla návrh amerického prezidenta Joea Bidena, aby Putinovi poskytol “únikovú cestu” na ukončenie vojny, ponúkla Kyjevu presun stíhačiek a vyhlásila, že bude podporovať vojnové úsilie Ukrajiny až 15 rokov, pretože nedostatok vojenského víťazstva by viedol k “desaťročiam takéhoto správania”.

Je tu však aj skutočnosť, že Blairov inštitút donedávna aspoň čiastočne financoval ruský miliardár Moše Kantor, na ktorého boli uvalené sankcie a ktorý má úzke väzby na Kremeľ a je najväčším akcionárom strategicky významnej ruskej spoločnosti Acron vyrábajúcej hnojivá. Marinová bola ako premiérka jedna z hlavných zástancov západných sankcií voči Rusku, pričom vyzývala, aby mali vplyv na “každodenný život bežných Rusov”, a sľubovala, že Fínsko zatne zuby na “dlhú zimu”, ktorú ich úder spôsobí.

Vďaka týmto sankciám zaplatili Fíni v roku 2022 o 5 miliárd eur viac za elektrinu a krajina sa prepadla do recesie, aj keď mierna zima znamenala, že sa nenaplnili predpovede o výpadkoch elektriny. To všetko malo stáť za obranu “hodnôt slobodného a demokratického sveta”.

A predsa je tu Marinová, ktorá prijíma platenú pozíciu v inštitúte čiastočne financovanom sankcionovaným miliardárom napojeným na Kremeľ a vedenom niekým, kto je zodpovedný za nezákonnú inváziu svojej vlastnej krajiny.

Marinová nie je jediným západným jastrabom, ktorý prejavil takéto pokrytectvo. Estónska premiérka Kaja Kallasová je od augusta zapletená do škandálu, ktorý môže ohroziť jej kariéru, a to v súvislosti s obchodnými záujmami jej manžela, keď sa ukázalo, že nákladná dopravná spoločnosť, ktorej bol spolumajiteľom, pokračovala v obchodovaní v Rusku aj dlho po začatí invázie Moskvy. Čo je ešte horšie, spoločnosť bola súčasťou dodávateľského reťazca, ktorý ruským bezpečnostným silám dodával slzotvorný plyn, čo znamená, že Kallasová a jej manžel nepriamo profitovali z represií Kremľa voči protivojnovým demonštrantom.

Napriek tomu bola Kallasová ostrým jastrabom v otázke vojny. Výzvy na rokovania označila za “veľmi nebezpečné”, diplomaciu na ukončenie vojny opakovane označila za obyčajný “ústupok”, zakázala turistické víza pre bežných Rusov a zároveň vyzvala ostatných, aby urobili to isté, a požadovala sprísnenie sankcií, pričom napomínala miestne spoločnosti, aby našli “morálny kompas” a vyhli sa obchodom, ktoré by Moskve umožnili obísť sankcie. Vďaka týmto sankciám zaznamenalo Estónsko najväčší nárast cien potravín a pohonných hmôt v EÚ.

Iní nemusia mať finančné väzby na Rusko, ale v minulosti mali priateľské vzťahy s oligarchami napojenými na Kremeľ alebo dokonca so samotným Putinom.

Bývalý britský premiér Boris Johnson zaujal k vojne tvrdý postoj, keď trval na tom, že ju možno ukončiť len úplným vojenským víťazstvom namiesto mierových rokovaní, sľuboval, že “vytlačí Rusko z globálnej ekonomiky, kúsok po kúsku”, a cestoval do Kyjeva, aby zmaril údajne neistú mierovú dohodu v prvých mesiacoch vojny, pričom uprednostnil spôsobenie väčších vojenských škôd Rusku.

Johnson, ktorého strana dostala od roku 2019, keď sa stal premiérom, záplavu darov prepojených s Ruskom, má už dlho blízko k ruským oligarchom. Pomohol vytvoriť zo Spojeného kráľovstva destináciu, kde oligarchovia môžu bez zodpovednosti parkovať svoje peniaze, a mal s nimi niekoľko osobných vzťahov. Patrí k nim aj Jevgenij Lebedev, syn oligarchu a bývalý špión KGB, ktorý pomohol Putinovi získať moc a snažil sa mu pomôcť získať podporu Západu pre anexiu Krymu. Johnson osobne intervenoval v prospech mladšieho Levedeva, aby získal peerage v Snemovni lordov, a to napriek varovaniu pred bezpečnostným rizikom od MI6.

Johnson nie je medzi britskými premiérmi sám. Samotný Blair sa v súvislosti s vojnou angažoval v jastrabej rétorike, pričom obhajoval vojenskú porážku Moskvy ako cestu k mieru. Napriek tomu mal s Putinom blízky a priateľský vzťah, keď bol na Downing Street 10, mlčky podporoval a priznal, že sympatizuje s vojnou ruského vodcu v Čečensku, a dokonca odmietol vylúčiť, že mu bude radiť výmenou za peniaze.

V Spojených štátoch bola Hillary Clintonová hlasným liberálnym jastrabom, ktorý už na začiatku navrhol, aby sa Ukrajina zmenila na bažinu podobnú Afganistanu pre Rusko, a vyhlásil, že najlepším spôsobom, ako ukončiť vojnu, “je, aby Ukrajina vyhrala”.

Samotná Clintonová bola kedysi zapletená do škandálu súvisiaceho s Ruskom: zatiaľ čo jej úrad bol zodpovedný za pomoc pri schvaľovaní dohody, na základe ktorej ruská štátna atómová agentúra Rosatom získala kontrolu nad veľkým percentom zásob uránu v USA, jej manžel, bývalý prezident Bill Clinton, dostal honorár 500 000 dolárov za prednášku od banky napojenej na Kremeľ, ktorá propagovala akcie kanadskej ťažobnej spoločnosti, ktorú kúpila ruská firma.

Putin, ktorého Clintonová počas cesty navštívila v jeho dome, osobne poďakoval Clintonovej za prejav. V roku 2006 sám vyjadril ľútosť nad tým, že aj keď vyjadril znepokojenie nad Putinovým autoritárstvom, americká vláda je voči ruskému vodcovi príliš kritická.

Dokonca aj niektorí ultrajastrabí publicisti kedysi začínali s oveľa menej ostrými postojmi voči Putinovi. Atlantická publicistka Anne Applebaumová, ktorá nedávno napísala, že “aj ten najhorší nástupca, akého si možno predstaviť, aj ten najkrvavejší generál alebo najzúrivejší propagandista, bude okamžite lepší ako Putin”, kedysi písala o “odvážnom a nečakanom rozhodnutí” ruského vodcu spojiť sa so Spojenými štátmi po 11. septembri a tvrdila, že priateľskosť ruskej armády s protivníkmi USA a Putinov nezáujem o slobodnú tlač neznamenajú, že “by sme s Ruskom nemali spolupracovať”.

Šachový šampión Garry Kasporov, ktorý nedávno obvinil Bidena a jeho tím zo spolčenia s Putinom za to, že sú nominálne otvorení myšlienke vyjednávania, kedysi nazval Putina a jeho družinu “ľuďmi, s ktorými by Západ mohol obchodovať”, a výslovne ospravedlnil jeho čečenskú vojnu. Vysvetľoval, že čečenskí povstalci sú “banditi” a treba s nimi zatočiť, aby vláda “získala podporu pre bolestivé ekonomické reformy”, a vyzýval Západ, aby “nežiadal od pána Putina okamžité zastavenie čečenskej operácie”, ani nehrozil prerušením finančnej pomoci kvôli nej.

Je zarážajúce, že v čase, keď sa v západných diskusiách o vojne a konkrétne o diplomacii množia mccarthyovské obvinenia, mnohí z tých, ktorí verejne zaujali najnekompromisnejšie postoje, majú za sebou buď pragmatickejšie postoje, alebo vlastné finančné a osobné prepojenia na osoby napojené na Kremeľ a samotného Putina.

Vynára sa otázka, nakoľko úprimná je maximalistická rétorika a snaha o eskaláciu namiesto diplomacie a či sa prinajmenšom niektorí jastrabi nezapájajú do riskantného a bezohľadného správania, ktorému nie celkom veria – možno ako forma nadmernej kompenzácie v jinogickej atmosfére.