Život je krásny

Slovensko 6. januára (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Život je krásny. Milujem ho, aj keď nejde podľa mojich predstáv. Chcem ho žiť aj vtedy, keď je ťažký a neviem, ako pokračovať. Teším sa na prekvapenia, ktoré má pre mňa nachystané a s obdivom spomínam na tie, čo mi už odkryl. Na náhody neverím a hľadám zmysel vo všetkom, čo sa mi prihodí.

Niekedy mi život pripraví nečakané stretnutia. Odrazu sa objaví niekto, koho vôbec nepoznám, ale od vekov bolo dané, že naše cesty sa v jednom okamihu stretnú a kúsok pôjdeme spolu. Nebudeme mať veľa času na to, aby sme sa dobre spoznali, ale môžeme byť jeden pre druhého veľkým obohatením. Závisí to len od toho, ako zareagujem na situáciu, do ktorej ma život odrazu „hodí“. Tak sa mi stalo prednedávnom.

Myslím, že v prekvapivej situácii sa naraz ocitlo niekoľko účastníkov nečakaného stretnutia. V pohode a idylke môjho života v dobre známej partii sa ocitli štyria neznámi ľudia ako blesk z jasného neba. V prvom okamihu nabúrali moju predstavu o tom, ako budem tráviť záver roka. Ale v tvrdom súboji so svojim vlastným egom som napokon dokázala zaujať postoj prijatia. Dovolila som životu, aby ma prekvapil a cez týchto ľudí vzácne obdaroval. A napokon – aby som aj ja bola darom pre niekoho, koho som si nevybrala ja sama. A vtedy to začína dávať zmysel, pretože náhody naozaj neexistujú.

Prešli sme spolu kúsok cesty – od starého roka do roka nového. Prežili sme krásny čas vzájomného zdielania sa a praobyčajnej ľudskej blízkosti, ktorá začína byť v dnešnej dobe vzácna. Načreli sme do toho najlepšieho, čo sme chceli tým druhým zo seba dať. V teoretickej rovine je ľahké hovoriť o tom, akí by sme k sebe mali byť, ako by sme mali navzájom prepájať svoje životy, pomáhať si, vytvárať spoločenstvo, pretože my sme tvory spoločenské. Je jednoduché uskutočňovať to v rodine či s dobrými priateľmi. Ale nechať si „nabúrať“ svoje pohodlie a preskúšať seba samú, či som toho schopná vo vzťahoch s ľuďmi neznámymi…to bola naozaj skúška a verte, že nie ľahká. Neviem zhodnotiť, či som v nej dostatočne obstála. Ale som vďačná životu za tých štyroch ľudí, ktorých mi postavil do cesty, aby som sa naučila niečo nové. Aby som sa naučila milovať nielen tých, ktorých si vyberiem ja, ale aj tých, ktorí sa znenazdania objavia a možno práve preto, že len ja im môžem dať niečo, čo práve potrebujú zažiť, prijať do svojho srdca a do svojho života. Napokon, z tohto stretnutia som sa cítila obdarená a obohatená ja.

Verím tomu, že Božie cesty sú nevyspytateľné a v tej zostave, ako sme sa v silvestrovskú noc stretli, sme sa stretli práve preto, že sme si navzájom mali niečo odovzdať, niečo, čo každého z nás o kus posunulo, niečo, bez čoho by sme možno ani nevedeli kráčať ďalej. Čas naplno ukáže zmysel tohto stretnutia. Prečo práve my, v tom čase a na tom mieste.

Možno ste prežili vo svojom živote niečo podobné alebo sa vám niečo také v budúcnosti prihodí. Postoj otvoreného, prijímajúceho srdca nie je ľahké zaujať v každej situácii, ale radšej ani nemyslím na to, o čo by bol môj život ukrátený, keby som to v závere minulého roka nedokázala. Tie chvíle, keď pocítite lásku k ľuďom, ktorí nie sú bezprostredne vaši blízki, dlhoroční priatelia či známi, tie chvíle robia život krásnym a bohatým. Nepotrebujeme k tomu peniaze ani vzácne dary, stačí vložiť do toho srdce. Obyčajné ľudské srdce. A vďaka Bohu, to bije v mojej hrudi rovnako, ako v tvojej…

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno