Izrael začal rozsiahly vojenský útok na ozbrojencov v palestínskom utečeneckom tábore, pričom na potlačenie odporu partizánov použil 1 000 vojakov a prúdové bombardéry.

Ide o poslednú a najtvrdšiu snahu v tomto roku potlačiť vzbury proti svojej nadvláde na Západnom brehu Jordánu. Podľa Úradu OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí izraelské sily od januára zabili približne 120 Palestínčanov. Palestínski ozbrojenci medzitým zabili 20 izraelských osadníkov na Západnom brehu.

Džanín, kde sa nachádza utečenecký tábor, je už niekoľko mesiacov epicentrom násilia na Západnom brehu. V minulých desaťročiach by takéto chronické násilie vyvolalo určitý druh diplomacie na zastavenie bezprostredného násilia a aspoň rétorické kroky na ukončenie dlhodobej konfrontácie medzi Izraelom a Palestínčanmi.

Možno by došlo k nejakej novej alebo obnovenej mierovej iniciatíve alebo k potulnému sprostredkovaniu, taktike, ktorá kedysi charakterizovala americkú diplomaciu na Blízkom východe.

Alebo v tomto desaťročí možno intervencia novej svetovej veľmoci v bloku, Číny, ktorá urobila malé krôčiky v regionálnej diplomacii tým, že dohliadala na úsilie o zníženie dlhodobého napätia medzi Iránom a Saudskou Arábiou.

Ale nie. Namiesto toho sa diplomatickí aktéri spoliehajú na otrepané frázy o viac ako 30 rokov starom mierovom pláne: snahe o takzvané “dvojštátne riešenie”, v ktorom by Izrael a Palestínčania súhlasili s vytvorením palestínskeho štátu výmenou za trvalý mier.

Rôzne izraelské vlády, a najmä súčasný premiér Benjamin Netanjahu, ktorý je vo funkcii už 15 rokov, vzorec dvoch štátov dlhodobo odmietajú.

Takže napriek sľubom vernosti koncepcii dvoch štátov Spojených štátov, Európy a dokonca aj vzdialenej Číny je rozdelenie takzvanej Svätej zeme skôr modlitbou ako potenciálnou realitou.

Obavy z konfliktu nedosahujú úroveň obáv z iných, vážnejších kríz: Rusko vedie vojnu na Ukrajine a narastá napätie medzi Spojenými štátmi a Čínou.

Hoci sa nepodnikajú žiadne konkrétne kroky na uskutočnenie dvojštátneho riešenia, americký minister zahraničných vecí Antony Blinken napriek tomu varoval, že ukončenie nepokojov na Západnom brehu je nevyhnutné, aby sa podľa hovorcu ministerstva Matthewa Millera zabránilo “opatreniam, ktoré podkopávajú vyhliadky na dvojštátne riešenie”.

Európska únia požiadala o zastavenie “jednostranných opatrení, ktoré by mohli ešte viac zvýšiť napätie a ohroziť možnosť spravodlivého a udržateľného mieru založeného na riešení dvoch štátov”.

Na diplomatickú scénu vstúpila aj Čína. Liu Pengyu, hovorca pekinského veľvyslanectva vo Washingtone, uviedol, že “realizácia dvojštátneho riešenia” je “základným riešením palestínsko-izraelského konfliktu”.

Izrael však varovania a rady ignoroval. Podľa správy vládneho rozhlasu Netanjahu v Jeruzaleme povedal parlamentnej komisii, že palestínske túžby po suverenite “musia byť eliminované”.

Netanjahu povedal, že Izrael musí zachovať súčasný stav, v ktorom Palestínska samospráva, zriadená v 90. rokoch, dohliada na približne 18 % Západného brehu Jordánu. Pásmo Gazy, fyzicky oddelené územie, ovláda Hnutie islamského odporu (HAMAS), zarytý rival Palestínskej samosprávy.

Palestínska samospráva reagovala tvrdo. Prezident Mahmúd Abbás vyzval Čínu, aby zasiahla a zachránila dvojštátne riešenie. “Dúfame, že Izrael bude súhlasiť s čínskym sprostredkovaním. Pravdou je, že je to Amerika, ktorá blokuje dvojštátne riešenie,” povedal pre čínsku televíznu sieť China Global Television Network.

Návrh dvoch štátov sa stal významným začiatkom 90. rokov 20. storočia, keď Spojené štáty mali takmer monopolnú moc a vplyv na Blízkom východe.

Po prvej vojne v Perzskom zálive, keď americké sily vyhnali irackú armádu z Kuvajtu, vtedajší prezident George H. W. Bush poveril svojho ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera, aby zorganizoval rozhovory zamerané na vytvorenie “nového svetového poriadku” v regióne. Bush povedal americkému Kongresu: “Nastal čas ukončiť arabsko-izraelský konflikt.”

Po mnohých kolách kyvadlovej diplomacie Baker dohodol rokovania medzi Palestínčanmi, Izraelom a arabskými štátmi susediacimi s Izraelom – Sýriou, Egyptom a Jordánskom – ktoré sa mali konať v Madride. Výsledkom konferencie boli sporadické rokovania, ale žiadny prelom.

Netrpezlivý Izrael a zástupcovia Organizácie pre oslobodenie Palestíny sa tajne stretli v Osle. Dohodli sa, že postupne odovzdajú Palestínčanom právomoci nad Západným brehom Jordánu a pásmom Gazy a po piatich rokoch budú rokovať o otázkach týkajúcich sa palestínskych utečencov, izraelských osád, konečných bezpečnostných opatrení a hraníc.

O tri desaťročia neskôr je Oslo mŕtvou literou. Palestínčania nominálne kontrolujú 18 % Západného brehu. (Izrael, ktorý nedokázal spacifikovať pásmo Gazy, stiahol v roku 2005 svoje osady z tejto oblasti, hoci kontroluje pobrežie Gazy a obklopuje pásmo vysokými betónovými múrmi).

Rozširovanie izraelských osád, súčasný nárast izraelského obyvateľstva na Západnom brehu Jordánu a špagetová štruktúra osadníckych ciest a vysokých múrov v tejto oblasti zosmiešňujú koncepciu dvoch štátov.

V roku 1991 žilo na Západnom brehu Jordánu, bez východného Jeruzalema, ktorý Izrael formálne anektoval, približne 100 000 osadníkov. V súčasnosti ich je viac ako 450 000.

Zjavný neúspech programu dvoch štátov viedol niektorých pozorovateľov k hľadaniu riešenia, v ktorom by územie medzi riekou Jordán a Stredozemným morom nebolo rozdelené, aj keď by na ňom žili dve národnosti.

To by si vyžadovalo politickú akrobaciu, ktorá by presvedčila kedysi znepriatelené komunity, aby existovali vedľa seba na území, ktoré si každá z nich kedysi nárokovala ako svoje vlastné. Vzhľadom na nemožnosť relatívne jednoduchého geografického rozdelenia sa vytvorenie politicky intaktného dvojnárodného jednotného štátu zdá byť nepravdepodobné.