Dnes si uvedomujeme, že vojna je v skutočnosti medzi Ruskom a NATO a že Ukrajina prestala byť suverénnou krajinou od roku 2014, keď CIA a sesterské západné agentúry – Nemecko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Švédsko atď. dosadili v Kyjeve bábkový režim.

Vojnová hmla sa dvíha a bojové línie začínajú byť viditeľné. Na autoritatívnej úrovni sa začína otvorená diskusia, pokiaľ ide o konečnú hru.

Rozhodujúcim momentom sa určite stala videokonferencia ruského prezidenta Vladimira Putina so stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN v Moskve minulý piatok a jeho nedeľné stretnutie s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom v Petrohrade. Tieto dva prepisy stoja vedľa seba a treba ich čítať spoločne.

Niet pochýb o tom, že tieto dve udalosti boli starostlivo pripravené predstaviteľmi Kremľa a ich zámerom bolo odovzdať viacero posolstiev. Rusko vyžaruje sebavedomie, že dosiahlo prevahu na bojovom fronte – rozdrvilo ukrajinskú armádu a “protiofenzíva” Kyjeva sa posúva do spätného zrkadla. Moskva však predpokladá, že Bidenova administratíva má možno v hlave ešte väčší vojnový plán.

Na zasadnutí Bezpečnostnej rady Putin “odtajnil” spravodajské správy, ktoré do Moskvy prichádzali z rôznych zdrojov a ktoré naznačovali kroky smerujúce k nasadeniu poľských expedičných síl na západnú Ukrajinu. Putin ju označil za “dobre organizovanú, vybavenú pravidelnú vojenskú jednotku, ktorá sa má použiť na operácie” na západnej Ukrajine “na následné obsadenie týchto území”.

Poľský revanšizmus má dlhú históriu. Putin, ktorý je sám nadšeným študentom histórie, o tom dlho hovoril. Znel stoicky, že ak by kyjevské úrady súhlasili s týmto poľsko-americkým plánom, “ako to zvyčajne robia zradcovia, je to ich vec. My sa do toho miešať nebudeme.”

Putin však dodal, že “Bielorusko je súčasťou zväzového štátu a začatie agresie proti Bielorusku by znamenalo začatie agresie proti Ruskej federácii. Na to budeme reagovať všetkými dostupnými prostriedkami.” Putin varoval, že to, čo sa pripravuje, “je mimoriadne nebezpečná hra a autori takýchto plánov by sa mali zamyslieť nad dôsledkami”.

V nedeľu na stretnutí s Putinom v Petrohrade Lukašenko nadviazal na tému diskusie. Informoval Putina o novom poľskom rozmiestnení v blízkosti bieloruských hraníc – len 40 km od Brestu – a o ďalších prebiehajúcich prípravách – otvorení opravovne tankov Leopard v Poľsku, aktivácii letiska v Rzeszowe na ukrajinských hraniciach (asi 100 km od Ľvova) na použitie Američanmi prevážaných zbraní, žoldnierov atď.

Lukašenko povedal: “Je to pre nás neprijateľné. Odcudzenie západnej Ukrajiny, rozdelenie Ukrajiny a odovzdanie jej územia Poľsku sú neprijateľné. Ak nás ľudia na západnej Ukrajine požiadajú, potom im poskytneme podporu. Žiadam vás [Putina], aby ste o tejto otázke diskutovali a premýšľali. Prirodzene, bol by som rád, keby ste nás v tomto smere podporili. Ak vznikne potreba takejto podpory, ak nás západná Ukrajina požiada o pomoc, potom poskytneme pomoc a podporu ľuďom na západnej Ukrajine. Ak sa tak stane, budeme ich všemožne podporovať.”

Lukašenko pokračoval: “Žiadam vás, aby ste túto otázku prediskutovali a premysleli. Samozrejme, bol by som rád, keby ste nás v tomto smere podporili. S touto podporou, a ak západná Ukrajina požiada o túto pomoc, určite poskytneme pomoc a podporu obyvateľom západnej Ukrajiny.”

Ako sa dalo očakávať, Putin nereagoval – aspoň nie verejne. Lukašenko charakterizoval poľskú intervenciu ako rovnajúcu sa rozkúskovaniu Ukrajiny a jej “kusovému” začleneniu do NATO. Lukašenko bol úprimný: “Podporujú to Američania.” Zaujímavé je, že sa usiloval aj o nasadenie Wagnerových mužov proti hrozbe pre Bielorusko.

Podstatné je, že Putin a Lukašenko vôbec verejne diskutovali. Je zrejmé, že obaja hovorili na základe spravodajských informácií. Očakávajú, že pred nimi bude inflexný bod.

Jedna vec je, že ruský ľud si dobre uvedomuje, že jeho krajina de facto bojuje proti NATO na Ukrajine. Úplne iná vec však je, že vojna môže dramaticky prerásť do vojny s Poľskom, armádou NATO, ktorú USA považujú za svojho najdôležitejšieho partnera v kontinentálnej Európe.

Tým, že sa Putin obšírne venoval poľskému revanšizmu, ktorý má v moderných európskych dejinách kontroverznú históriu, pravdepodobne kalkuloval s tým, že v Európe vrátane Poľska by mohol vzniknúť odpor voči machináciám, ktoré by mohli zatiahnuť NATO do kontinentálnej vojny s Ruskom.

Poľsko treba rovnako zneistiť. Podľa Politico má poľská armáda približne 150 000 príslušníkov, z ktorých 30 000 patrí k novým silám teritoriálnej obrany, ktorí sú “víkendovými vojakmi, ktorí absolvujú 16-dňový výcvik, po ktorom nasledujú zdokonaľovacie kurzy”.

Vojenská sila Poľska sa opäť nepremieta do politického vplyvu v Európe, pretože centristické sily, ktoré dominujú v EÚ, nedôverujú Varšave, ktorú ovláda nacionalistická strana Právo a spravodlivosť, ktorej nerešpektovanie demokratických noriem a právneho štátu poškodilo povesť Poľska v celom bloku.

Poľsko má predovšetkým dôvod obávať sa o spoľahlivosť Washingtonu. Do budúcnosti bude poľské vedenie paradoxne znepokojovať, že Donald Trump sa v roku 2024 nemusí vrátiť na post prezidenta. Napriek spolupráci s Pentagónom v súvislosti s vojnou na Ukrajine zostáva súčasné poľské vedenie nedôverčivé voči prezidentovi Joeovi Bidenovi – podobne ako maďarský premiér Viktor Orbán.

Celkovo preto platí, že Lukašenkove šabľovanie a Putinovu lekciu z európskych dejín možno považovať skôr za varovanie Západu s cieľom modulovať konečnú hru na Ukrajine, ktorá je optimálna pre ruské záujmy. Rozdelenie Ukrajiny alebo nekontrolovateľné rozšírenie vojny za jej hranice nebude v ruskom záujme.

Vedenie Kremľa však bude počítať s možnosťou, že hlúposť Washingtonu vyplývajúca z jeho zúfalej potreby zachovať si tvár pred ponižujúcou porážkou v zástupnej vojne nedajú ruským silám inú možnosť, ako prekročiť Dneper a postúpiť až k poľským hraniciam, aby zabránili okupácii západnej Ukrajiny takzvaným Lublinským trojuholníkom, regionálnou alianciou so zúrivým protiruským zameraním, ktorú tvoria Poľsko, Litva a Ukrajina a ktorá vznikla v júli 2020 a ktorú podporuje Washington.

Putinove stretnutia v Moskve a Petrohrade, ktoré sa konali vzápätí, vrhajú svetlo na ruské úvahy o troch kľúčových prvkoch konečnej hry na Ukrajine. Po prvé, Rusko nemá v úmysle územne dobývať západnú Ukrajinu, ale bude trvať na tom, aby sa vyjadrilo k tomu, ako budú vyzerať a pôsobiť nové hranice krajiny a budúci režim, čo znamená, že protiruský štát nebude povolený.

Po druhé, plán Bidenovej administratívy vytrhnúť víťazstvo z čeľustí porážky vo vojne je neuskutočniteľný, pretože Rusko nebude váhať čeliť akémukoľvek pokračujúcemu pokusu USA a NATO využiť ukrajinské územie ako odrazový mostík na vedenie obnovenej zástupnej vojny, čo znamená, že začlenenie Ukrajiny do NATO “po kusoch” zostane fantáziou.

Po tretie, čo je najdôležitejšie, ostrieľaná ruská armáda podporovaná silným obranným priemyslom a silnou ekonomikou nebude váhať konfrontovať členské krajiny NATO hraničiace s Ukrajinou, ak narušia základné záujmy Ruska, čo znamená, že základné záujmy Ruska nebudú rukojemníkom článku 5 Charty NATO.