Webinár priblížil na základe svedectiev jej spolupracovníkov, archivárov a historikov životné osudy a pôsobenie tejto vysoko vzdelanej, skromnej, zodpovednej, pedantnej a kultivovanej ženy, ktorá pochádzala  z významnej slovenskej rodiny a jej prínos na poli archivistiky a historiografie. Webinár moderovala a v úvode sa účastníkom prihovorila predsedníčka spolku archivárov Mgr. Martina Orosová PhD.

Nástupkyňa Zory Viestovej na poste vedúcej archívu v Skalici, Mgr. Helena Polakovičová predstavila život a priblížila neľahké podmienky začiatku pôsobenia Dr. Zory Viestovej v Skalici, v zložitých okolnostiach doby. Vyjadrila tiež svoju vďačnosť, že keď nie je možné sa stretnúť osobne, život tejto významnej ženy si môžeme pripomenúť aspoň týmto spôsobom.

Súčasná vedúca štátneho archívu Trnava, pracovisko Archív Skalica Mgr. Terézia Májková sa venovala vo svojom príspevku činnosti Zory Viestovej ako archivárky, ktorá vynikala svojou pracovitosťou a svedomitosťou aj v neľahkých podmienkach dokázala archív vybudovať a popri tom sa venovať aj prednáškam, výstavám, publikačnej činnosti, sprístupňovaniu dokumentov. PhDr. Peter Brezina zdokumentoval publikačnú činnosť Zory Viestovej, ktorá sa okrem svojej zodpovednej práci archivárky, stala aj regionálnou historičkou a bola autorkou, či spoluautorkou viacerých monografií a mnohými príspevkami obohatila regionálnu i odbornú tlač. Publikovala  príspevky od tých rozšírených, až po krátke v Zborníkoch Záhorského múzea, v skalickom spravodaji, v týždenníku Záhorák, v Malovanom kraji, v Slovenskom národopise, Archivistike a možno aj iných.

V rokoch 1968 – 1970 sa podieľala  svojimi príspevkami i na tvorbe kroniky Skalice. Historik Záhorského múzea v Skalici PhDr. Richard Držka predstavil jej činnosť v Krúžku historikov v Skalici, ktorý v roku 1966 založila so Stanislavom Fordinálom viedla a bola hlavnou organizátorkou jeho činnosti.  Žiak a nasledovník Dr. Peter Zoričák priblížil svojimi autentickými „Spomienkami na moju šéfku Zoru Viestovú,“  jej prácu v skalickom archíve i jej prednášky na skalickom gymnáziu, či jej kontakty s archivármi Dr. Šimončičom v Trnave a Dr. Dubovským v Modre, či jej obozretnosť voči dohľadu vtedy všade prítomnej ŠtB. Ona a František Dudík boli tými, ktorí ho inšpirovali k štúdiu histórie a stala sa pre neho, pre jej vlastnosti, osobitne náročnosť k sebe i k iným, zmyslom pre spravodlivosť,  vzdelanosťou a aj niekedy veselosť vzorom.

Po odznení zaujímavých prednášok nasledovala podnetná písomná i slovná diskusia o tejto významnej slovenskej archivárke PhDr. Zore Viestovej medzi viacerými účastníkmi webinára. Tiež bol v tento deň z príležitosti konania webinára bol sprístupnený na sociálnej sieti nový filmový dokument, pripravený spoločnosťou Slovenských archivárov Moja sestra Zora Viestová, rozhovor o nej a ich rodine s jej sestrou Tatianou Šimkovou.

PhDr. Zora Viestová sa narodila 20. marca 1920 v Bratislave v rodine Ing. Ivana Viesta a Márie rod. Zacharovej. Rodina sa vyznačovala silným národnostným cítením, čo sa odrazilo i vo výchove detí. Otec bol popredný technický pracovník v železničnej doprave a matka bola zainteresovaná v kultúrnych a charitatívnych spolkoch. Zora bola najstaršia, jej mladší brat Ivan študoval a žil v USA a sestra Tatiana, vydatá Šimková žije v Bratislave. Generál Rudolf Viest bol jej strýko a krstný otec. Študovala na dievčenskom gymnáziu v Bratislave a v Košiciach, v roku 1938 zmaturovala v Bratislave a pokračovala v štúdiu na FF UK v odbore latinčina – dejepis, ktorú absolvovala v roku 1943. Bola výbornou študentkou a jej celoživotnou túžbou bolo byť učiteľkou.

Začala učiť na gymnáziu v Banskej Bystrici, počas SNP sa prihlásila do Červeného kríža a pracovala ako dobrovoľná zdravotná sestra v nemocniciach v Brezne a Podbrezovej, potom do roku 1945 pomáhala pri ošetrovaní vojakov v Ľvove a v Moskve. Po návrate učila na gymnáziu v Košiciach a v Bratislave. V roku 1949 bola promovaná na doktorku filozofie a učila na gymnáziu v Galante, ale v roku 1951 musela odísť zo školstva zo zdravotných dôvodov, ale skutočným dôvodom jej prepustenia bol jej nekompromisný postoj v otázkach viery.

Nie celkom dobrovoľne sa stala archivárkou v Skalici. Archívu a histórií zasvätila mnoho desaťročí svojho života. Cez svoju priateľku zo štúdií Dr. Lehotskú dostala odporučenie, že mesto  Skalica  zriaďuje archív a systematizované miesto archivára. Tu začala pracovať od 1. januára 1952. Vtedy archív sídlil v nevyhovujúcich podmienkach, vlhkých, tmavých, plesnivých, zaprášených, zle vykurovaných,  zlých hygienických podmienkach, dokumenty uložené v jednej miestnosti Miestneho národného výbor,  kde boli uložené aj veci nepatriace do archívu, len listiny boli uložené v kancelárií predsedu MsNV. Kanceláriu mala spoločnú s pokladnicou či učtárňou MsNV.

V roku 1960 keď zlúčením okresov Myjava, Skalica a Senica vznikol okres Senica stala sa jeho riaditeľku a jeho sídlom sa stal františkánsky kláštor v Skalici, kde archív sídli dodnes. Tu pracovala do odchodu do dôchodku 30. júna 1981.  Svoju prácu chápala nielen ako zamestnanie ale aj poslanie. K svojej práci pristupovala zodpovedne a to vyžadovala potom aj od ostatných zamestnancov archívu. Pri spracúvaní archívnych fondov bola veľmi zodpovedná, či už ho spracúvala sama alebo niektorí z pracovníkov archívu, vždy na nich dozerala a bola im mentorom a usmerňovala ich v tejto práci. Popri sprístupňovaní a spracúvaní archívnych fondov a dokumentov.

Magistrátu mesta Skalica a ďalších archívnych materiálov sa venovala popularizácií dejín Skalice bohatou publikačnou a prednáškovou činnosťou. Spolupracovala na monografií Skalica v minulosti a dnes /1968, 1992/, publikácií  300 rokov Skalického gymnázia a publikácií Mokrý Háj. Pri svojej archívnej i publikačnej práci spolupracovala s historikom Dr. Jozefom Šátkom, ktorý študoval a usporiadal fond magistrátu mesta Skalica a tajným jezuitom Dr. Jánom Buchtom. Po zlúčení s okresnými archívmi spolupracovala na spracovaní  a sprístupnení fondov s  odbornými pracovníkmi  v miestach pôvodných okresov v Senici s Františkom Kujanom a v Myjave Pavlom Lepulicom. S Augustínom Slobodom archivárom bývalého okresného archívu v Skalici vypracovala inventár Okresného úradu v Skalici.  Úzko spolupracovala s profesorom Jozefom Šimočičom z trnavského archívu a dr.  Jánom Dubovským s archivárom v Modre, s ktorými mala dobrý priateľský vzťah  aj pre ich kresťanské postoje.  Veľa odborných článkov publikovala v regionálnej tlači a organizovala semináre a prednášky k výročiam významných osobností a udalostí Skalice a regiónu, ktoré boli aj v tej dobe nevyhovujúce z čoho jej plynuli aj nepríjemnosti.

V roku 1966 založila so Stanislavom Fordinálom Krúžok historikov v Skalici, ktorý sa orientoval na regionálne, hospodárske dejiny, prezentáciu archívu, organizoval výstavy, prednášky a semináre, napríklad v roku 1969 o osobnostiach záhorského regiónu ako boli Ján Hollý, Andrej Radlinský, František Víťazoslav Sasinek a v roku 1970 o kultúrnych dejinách okresu. Svoj život prežila bez okázalých prejavov, žila skromne, nenápadne, ticho, bola introvertná, životom naplneným modlitbou, štúdiom,  dobrými činmi,  sociálnou pomocou odkázaným a o dianie v archíve sa zaujímala aj po odchode na dôchodok. Za svoju prácu bola ocenená v roku 1979 Križkovou medailou a v roku 1999 Sasinkovou medailou za zásluhy o archívnictvo. Zomrela 18. októbra 1982. Pochovaná je v Bratislave na cintoríne v Slávičom údolí. V roku 2017 mesto Skalica jej odhalilo pamätnú tabuľu na budove Františkánskeho kláštora.

Ľudovít Košík