Niektoré výhrady k nomináciám na budúcich ministrov naozaj vyzerajú tak, akoby Ficovu vládu mala zostaviť prezidentka na návrh opozície. Obzvlášť zábavné je, keď odbornosť jednotlivých členov kabinetu posudzujú bývalý minister odpočúvania Ľubomír Galko, ničiteľ školstva Branislav Gröhling alebo miništrant vnútra Roman Mikulec. Pokračujte, páni, ste fakt netušené humoristické talenty. Dnes sa však osobitne pristavím pri hystérii okolo vymenovania Juraja Blanára za ministra zahraničných vecí. Vraj má v porovnaní s doterajšími profesionálnymi diplomatmi nedostatok skúseností, sklony ku konšpiráciám a navyše nám hrozí medzinárodná hanba a zmena zahraničnopolitickej orientácie…

No. Rád by som sa spýtal, s kýmže ho to porovnávame. S Miroslavom Wlachovským, ktorý do sveta šíril konšpirácie o príčinách vojny v Gruzínsku, ktoré boli v rozpore so závermi Európskej komisie a USA? S Rastislavom Káčerom, ktorý sa správal ako hulvát a zhoršil vzťahy s niektorými našimi susedmi? S Miroslavom Lajčákom, ktorý pretlačil rokovanie o vojenskej zmluve s USA, pričom klamal a zatajoval jej nevýhodné aspekty pre Slovensko? Alebo s Ivanom Korčokom, ktorý ako minister zmenil našu dlhodobú bezpečnostnú stratégiu z proeurópskej na proamerickú a ako štátny tajomník verejne podporil vedomé porušenie medzinárodného práva a zapojenie slovenských vojakov do agresie proti Iraku? Och, vlastne máte pravdu, takéto „kvality“ Juraj Blanár nemá.

V porovnaní s Miroslavom Wlachovským sa drží faktov. V porovnaní s Rastislavom Káčerom má príjemné diplomatické vystupovanie. V porovnaní s Miroslavom Lajčákom odmieta poškodzovanie suverenity Slovenskej republiky a našich štátnych záujmov. V porovnaní s Ivanom Korčokom presadzuje obnovenie vyváženej zahraničnej politiky a striktné dodržiavanie medzinárodného práva. To je teda naozaj blamáž a škandál! Čo len na to povedia sponzori našich politických think-tankov, ktorým títo „profesionáli“ štedro prispievali na činnosť, ktorá bola neraz v rozpore so záujmami Slovenska, zato veľkoryso podporovala zbrojenie, vojny a zvyšovanie napätia vo svete? Podpredseda NR SR Juraj Blanár napríklad ako jediný z vysokých ústavných činiteľov ocenil aktivity generálneho tajomníka OSN na uvoľnenie humanitárnej pomoci pre pásmo Gazy a zároveň ako jediný odsúdil nielen útok Hamasu voči izraelskému ľudu, ale protestoval aj proti izraelským náletom na palestínskych civilistov. Hoci sme ešte pred niekoľkými rokmi mali tradične výborné vyvážené vzťahy s oboma stranami konfliktu, dosluhujúca garnitúra túto tradíciu zničila a vychýlila geopolitický kompas na jednu stranu. Prezidentka Čaputová, premiér Ódor, predseda parlamentu Kollár i šéf diplomacie Wlachovský nepovedali na obranu masakrovaných palestínskych civilistov ani slovo, no mali by vedieť, že aj ich mlčanie zabíja v Gaze. Voči tomuto pokrytectvu a rozbitiu koncepcie ľudských práv, ktorej už globálny Juh neverí, by sa mali médiá hlasno ozvať – nie proti nominácii Juraja Blanára, ktorý sa neusiluje o nič iné ako o návrat k deklarovaným hodnotám Európskej únie – k mieru, spravodlivosti a humanizmu. Našej zahraničnej politike môže takýto čerstvý vietor do zatuchnutých chodieb ministerstva iba pomôcť.

Je príznačné, že okamžite po zvýšení záujmu o budúceho ministra zahraničných vecí sa začalo špekulovať o mojej osobe. Včera ráno (zdôrazňujem: v nedeľu, kedy si zvyknem dlhšie pospať, o ôsmej hodine, kedy je pre mňa ešte hlboká noc!!!) mi zatelefonoval redaktor denníka Sme, či mu môžem potvrdiť alebo vyvrátiť, že mám byť novým štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR… Viete si predstaviť, aký som bol nevrlý, či je to naozaj taká súrna otázka, ktorá nepočká… Ale keďže bol celkom zdvorilý, odpovedal som mu na všetko, čo chcel vedieť. Vlastne toho nebolo veľa. Takúto informáciu som totiž počul prvý raz, nikto so mnou o tom nehovoril, takže ju nepovažujem za pravdivú. Redaktor sa nedal odbiť a namietal, že sa to dozvedel na ministerstve, kde sa o tom nahlas hovorí. „No tak je to klebeta,“ odbil som ho a chcel ísť zasa spať, ale on naďalej naliehal, či by som to zobral, keby to klebeta nebola. Na to som mu už odsekol, že na špekulácie neodpovedám a zložil som telefón…

Keď som sa zobudil a pri čaji si odbavoval svoj ranný rituál čerstvých informácií z domácich a zahraničných médií, narazil som na vydanie The Slovak Spectator (anglická verzia denníka Sme), v ktorom sa písalo okrem iného toto: „Juraj Blanár je napriek tomu, že získal vyše 180 000 preferenčných hlasov, človek bez skutočnej politickej identity a charizmy, no jednu vec o ňom treba vedieť – ako svojho poradcu zamestnáva Eduarda Chmelára, na ktorého sa médiá predtým obracali, keď hľadali ľavicový pohľad na otázky zahraničnej politiky, ale v poslednom období sa uberal stále viac konšpiračným smerom až do bodu, keď sa stal jednou z mála celebrít, ktoré sú notoricky známe svojimi fanatickými anti-NATO a anti-americkými náladami“… Bác!

Viete, ja síce nepoznám dotyčnú slečnu s ťažko zapamätateľným menom Michaela Terenzani, ktorá bola donedávna vraj dokonca šéfredaktorkou tohto propagandistického plátku, ktorého hlavnou úlohou je bezpochyby špiniť Slovensko v zahraničí. Ale keď už berie moje meno do úst, mohla by nám všetkým vysvetliť, čo má na mysli pod pojmom konšpirácia a či tomuto termínu vôbec rozumie. Konšpirácia je totiž tajné spolčovanie a konšpirátor je účastník sprisahania. Mohla by mi objasniť, na akom tajnom sprisahaní sa podieľam? Viete, doteraz som mával rukou nad nevzdelanosťou ľudí, ktorí používajú toto módne slovo bez toho, aby čo i len tušili jeho skutočný význam a nálepkujú ním každého, s ktorým nesúhlasia. Ale myslím, že treba ísť do protiútoku a týchto hlupákov konfrontovať s ich zlomyseľnými zámermi. Ak som totiž konšpirátor, tak pácham trestnú činnosť a dotyčná slečna by ju mala nahlásiť polícii. V opačnom prípade ide o krivé obvinenie a mal by som nahlásiť ja ju. Ibaže by sa ospravedlnila a prestala šíriť bludy, keď už je to tá „šéfredaktorka“. Ale ak mala na mysli dezinformácie (čo je niečo iné), v tejto disciplíne nemôžem poslúžiť, no určite by nám o nich mohla porozprávať ona, veď denník Sme má v tom dlhú tradíciu: od klamstiev o zbraniach hromadného ničenia v Iraku cez vymyslenú aféru Russiagate až po hoaxy o odrezaných hlavách izraelských bábätiek, ktoré už síce CNN vyvrátila pred desiatimi dňami, no naše prepytujem seriózne médiá nie a nie sa ospravedlniť alebo aspoň uviesť veci na pravú mieru…

Do rovnakej kategórie patrí aj jej osočovanie z údajných „fanatických anti-NATO a anti-amerických nálad“. Túto špinavosť si obzvlášť vyprosím. Najprv opäť definícia. Fanatizmus je nekritická oddanosť nejakej myšlienke založená na slepej viere v jej správnosť. Kritický intelektuál, ktorý preveruje platnosť dogiem, však nikdy nemôže byť fanatický. Vždy je totiž skeptický ku všetkým vžitým pravdám. Naopak, definícia fanatika sa vzťahuje skôr na tých, ktorí slepo veria poučkám o tom, že NATO a naši spojenci nás za každých okolností ochránia a môžeme sa na nich spoľahnúť. Práve túto dogmu som niekoľkokrát napadol a historickou, právnou a politickou analýzou slávneho článku 5 Severoatlantickej zmluvy som dokázal, že naši spojenci nie sú povinní pomôcť nám v prípade napadnutia vojenskou silou. Túto interpretáciu potvrdila aj právna analýza, ktorú si dal vypracovať Kongres USA pred prvou vlnou rozširovania NATO a nedávno ju potvrdil v rozhovore so mnou aj bývalý český prezident Miloš Zeman, inak veľký stúpenec Severoatlantickej aliancie. Aj to je fanatik?

Rád sa s autorkou tohto hanopisu porozprávam na túto tému, len sa obávam, či jej vzdelanie bude na takúto odbornú debatu stačiť a či sa v jej slovnej zásobe nachádzajú aj iné slová ako urážky a nálepky. Už pred piatimi rokmi som v prezidentskej kampani vysvetľoval, že ja nie som populistický politik, ktorý prvoplánovo hlása vystúpenie z NATO, ja som kritik filozofie, účinnosti a opodstatnenosti Severoatlantickej aliancie ako neefektívneho militaristického historického pozostatku studenej vojny. Moje riešenie teda nespočíva v jednostrannom opustení aliancie, ale vo vybudovaní nových účinnejších foriem kolektívnej bezpečnosti, pretože mojím úmyslom je bezpečnosť Slovenska zvýšiť, a nie znížiť ju tým, že by sme boli v iných štruktúrach ako naši susedia, resp. v bezpečnostnom vákuu. Diskusia o týchto témach nesmie byť v tomto štáte napriek jeho ukotveniu v NATO ostrakizovaná, škandalizovaná, znevažovaná či dokonca zakazovaná, ak sa chceme nazývať demokratickým spoločenstvom. To isté platí aj o tzv. antiamerikanizme. Je to tupý propagandistický výraz, ktorý sa u nás zneužíval napríklad za vlády Vladimíra Mečiara, ktorý odsudzoval každú kritiku vlády ako prejav antislovenských síl. Lenže to je, samozrejme, podvod. Keď kritizujem americkú vládu, neznamená to, že nenávidím americký ľud. Pretože USA nie je iba Joe Biden, Pentagon a hamburger, ale aj beatnici, džez a Metropolitná opera. Thomas Jefferson, Abraham Lincoln a Martin Luther King patria medzi moje najobľúbenejšie postavy nielen amerických, ale aj svetových dejín. Dokáže si so mnou táto slečna vymeniť názory na tvorbu Ernesta Hemingwaya a Leonarda Bernsteina? Bude mi stačiť pri rozbore poézie Walta Whitmana? Alebo mám považovať jej medzery vo vzdelaní za „antiamerické“?

Chápem, že toto je teraz metóda ich práce: preventívne a okamžite vypáliť kanonádu špiny na každého, koho meno sa čo i len objaví medzi potenciálnymi uchádzačmi o štátne funkcie, aj keď na tom nemusí byť ani štipka pravdy. Len v tom prípade by si mali uvedomiť mieru svojej zodpovednosti za atmosféru v tejto spoločnosti. Ja totiž nepopieram, že v našom verejnom priestore sa objavujú aj skutočné konšpirácie, dezinformácie a lži. Ale tým, že všetky prejavy kritického myslenia, s ktorými nesúhlasia, všetky svojrázne, ale vyargumentované alternatívne názory hádžu do jedného vreca so skutočnými bludmi a klamstvami, všetkým tým spôsobujú, že ľudia nedokážu a prestávajú rozlišovať medzi tým, čo je pravda a čo je lož. Vďaka nim sa tu udomácnil vtip, že konšpiráciu od pravdy delia dva týždne. To, samozrejme, nie je automaticky pravda, ale veľa ľudí tomu verí práve pre potláčanie všetkého, čo narušuje oficiálne dogmy bez ich racionálneho skúmania. A tak sa zo spoločnosti vytráca kritické myslenie, pretože tí, ktorí sa ním najviac oháňajú, si ho zamieňajú s hejtovaním a väčšina z nich nechápe, že jeho hlavnou súčasťou je schopnosť kontextuálneho uvažovania, ktorého je schopná len znepokojujúco malá časť ľudí. Takže vám na začiatok tohto týždňa želám, aby ste do neho vykročili s otvorenou mysľou, bez predsudkov a bez hnevu v srdci.