Môj profil 
Predplatné
Česká republika 4. júna 2015 (HSP/Foto:sxc.hu)
Bezhraničné deti
Žiadne dieťa na nenarodí ako nevychovaný človek, tvrdí popredný český odborník na poruchy správania Zdeněk Martínek.
„Hlavnou úlohou výchovy je to, aby z dieťaťa vyrástol normálne fungujúci jedinec. Pokiaľ má nejakú špecifickú poruchu, ako je napríklad ADHD, vyskytuje sa u päť percent deti, za to rodičia skutočne nemôžu. Väčšie percento je tých nešpecifikovaných porúch. Opozičný vzdor, krádeže, záškoláctvo, každá závislosť. Tieto poruchy vznikajú v 99 percentách nesprávnou výchovou,“ uviedol Martínek v relácii Českého rozhlasu Dobré dopoludnie.
Odborník deti, ktoré nie sú v rodine vedené, majú voľné hranice, stavajú sa hyperaktívnymi, nazýva bezhraničné. V niektorých prípadoch podľa Martínka rodičia, ktorí si nemôžu s deťmi poradiť prichádzajú do zariadenia a žiadajú papier. Často prídu s diagnózou ADHD a žiadajú o tom papier. Ako náhle ho dostanú tak majú v rukách ospravedlnenie pre správanie dieťaťa.
Martínek upozorňuje, že žiadna terapia dieťaťa nemôže fungovať bez intenzívnej spolupráce s rodičmi. „Je bežné, že rodič nám dieťa privedie a povie: ‘prosím vás, on má problém so správaním, tu mi ho napravte, ja si idem nakúpiť a potom sa po neho vrátim’. Keď chcú rodičia zmenu, v 60 percentách sa postavia do pozície: ‘to je ale ťažké zmeniť’,“ vysvetľuje Martínek.
Zmeny vo výchove začal Martínek vnímať okolo roku 1989. Práve po revolúcii sa podľa neho povolili hranice. Rodičia majú totiž pocit, že keď deťom všetko dovolia, budú vyrastať demokraticky.
Mantinely
Dieťa by malo od ranného veku prežívať láskavú dominanciu. „Mám ťa rád, dávam ti najavo svoju lásku, ale sú určite mantinely, ktoré neprekročíš. Pokiaľ ich prekročíš, ponesieš prirodzené následky,“ dodáva odborník.
Jedným z prirodzených následkov je, keď sa deti nenaučia vložiť špinavé oblečenie do koša na bielizeň. Čakajú, že ich za ne upracú rodičia. Pokiaľ to tí nespravia, špinavé oblečenie pribúda, avšak to čisté postupne mizne. Následne dieťa zistí, že si nemá čo obliecť.
Deti bez hraníc prežívajú neistotu. Druhým najhorším pocitom je podľa Martínka bezmocnosť. Rodičia sa podľa jeho slov k deťom bez hraníc správajú ako k rieke, ktorej nikto nedá koryto. A či urobí takáto rieka? Rodičia sa spoliehajú, že koryto dá deťom škola, tá to však rozhodne neurobí.
Rovnaký názor na mantinely a hranice pri výchove detí má primár Detského oddelenia Psychiatrickej nemocnice Havlíčkov Brod, František Čihák. Deti podľa jeho slov potrebuje pri výchove pevné istoty, pevné hranice toho, čo sa smie a čo sa nesmie. Pravdu by mal mať rodič či učiteľ. Deti nemajú rozhodovať o svojom živote, pretože toho často ešte nie sú schopné.
„Mať úctu k dospelým, k starším, že na nich nesmú pokrikovať, že nesmú kradnúť, že nesmú susedom rozbíjať veci. Keď im to rodič jasne nepovie, naopak, keď povie, tá učiteľka je hlúpa, deti si potom myslí, že sa svet točí podľa nich,“ vysvetlil v Českom rozhlase Čihák.
Ohraničené túžby
Druhá vec, ktorá začína z výchovy rodičov miznúť je zážitok ohraničenej túžby. Každá túžba musí byť podľa Martínka ohraničená. Nie je totiž nič horšie ako neohraničená túžba. To znamená, že ak dieťa po niečom túži a vie, že to nedosiahne, vedie to k sociálne patologickému správaniu v dospelom veku, ako napríklad ku krádežiam.
Podľa českého odborníka v prípade, že si dieťa nebude vážiť materiálne veci, nemôže si vážiť ani medziľudské vzťahy. „Moderná doba väčšinou tlačí rodičov k tomu, aby predčasne uspokojovali materiálne potreby detí. Aby nebol ousider, ihneď ten tablet či rifle. Nenecháme dieťa prirodzene túžiť, tým ho zbavujeme toho hlavného motora, ktorý nás ženie ďalej. Preto hovorím, že dieťa nesmie dostať všetko ihneď, nechajte ho si na niečo počkať,“ dodáva Martínek.
.jpg)
.JPG)
