Vojna v pásme Gazy ponúka Moskve vynikajúcu príležitosť rozšíriť svoj vplyv na Blízkom východe, píše D. Marjanović pre Advance. Jediné, čo Rusko musí urobiť, je zaujať postoj, ktorý nebude proizraelský, ako to urobil Západ. Ľudia v regióne túžia po veľkom a silnom štáte, ktorý by sa postavil na stranu Palestínčanov.

Útok Hamasu na južný Izrael sa uskutočnil siedmeho októbra, čo je dátum, ktorý sa zhoduje s dátumom narodenín ruského prezidenta Vladimíra Putina. Len o tri dni neskôr sa Vladimir Putin vyjadril k operácii a masakre izraelských civilistov, ktorá šokovala svet. V očakávanom vyhlásení zo všetkého obvinil USA, teda americkú politiku na Blízkom východe, a nie Hamas.

“Myslím, že mnohí budú so mnou súhlasiť, že toto je jasný príklad zlyhania politiky Spojených štátov na Blízkom východe, ktoré sa snažili monopolizovať riešenie,” povedal Vladimir Putin irackému premiérovi desiateho októbra. Samozrejme, Vladimir Putin mal na mysli dlhý proces urovnávania vzťahov medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, ktorý je skutočne do značnej miery monopolizovaný Washingtonom.

Prečo však práve USA “môžu” za to, čo sa stalo v deň 71. narodenín Vladimíra Putina? Samozrejme, bolo by možné vyvodiť paralelu viny a povedať, že USA sú zodpovedné za to, že Palestína ako štát stále neexistuje. Môžu za to Spojené štáty americké? Kladná odpoveď sa núka, ak si uvedomíme, aký veľký vplyv majú USA na Izrael. Faktom je, že palestínska otázka nebola vyriešená celé desaťročia napriek tomu, že Organizácia pre oslobodenie Palestíny súhlasila so zmierením a zastavila partizánsku vojnu a násilie. Izraelské orgány môžu donekonečna tvrdiť, že určité podmienky neboli splnené, že “nie je s kým rokovať”, ale faktom zostáva, že Palestína neexistuje a týmto tempom čoskoro nebude mať šancu ani vzniknúť.

Západný breh Jordánu z hľadiska skutočného územia vôbec nezodpovedá tomu, čo možno vidieť na niektorých mapách sveta, hoci aj tam je označený ako okupované územie. V skutočnosti je Západný breh “dvojnásobne” okupovaný: po prvé, izraelskými “regulárnymi” okupačnými silami, armádou a políciou, a po druhé, osadníkmi, ktorí s veľmi jasnou podporou izraelských orgánov zakladajú nelegálne osady a zatláčajú Palestínčanov čoraz hlbšie do get. Tento proces pokračuje tak rýchlo, že čoskoro sa celý Západný breh Jordánu stane novým veľkým getom, ďalším druhom väzenia pod holým nebom. A teraz už vieme, aká etapa bude nasledovať.

USA a Izrael už desaťročia predstavujú “zlého a dobrého policajta”, pokiaľ ide o palestínsku otázku. Z času na čas Spojené štáty pripomínajú, že by bolo dobré konečne vyhlásiť štát Palestína, aj keď za viacerých podmienok, ako je napríklad odopretie práva na vlastnú armádu a podobne. Izraelčania zatiaľ hľadajú výhovorky, prečo to nie je možné, a argumenty sa, samozrejme, vždy nájdu. Medzitým palestínske politické vedenie na Západnom brehu dostáva dostatok peňazí a potvrdenú dôveryhodnosť, aby toto vedenie mohlo pokračovať vo svojej prakticky bezvýznamnej “vláde”. A tak plynú roky a dokonca desaťročia. Nakoniec aj samotná myšlienka Palestíny ako štátu stratí svoju podstatu, pretože ju nie je kde vyhlásiť.

Nastane však okamih, keď sa úlohy trochu obrátia. Príde napríklad niekto ako Donald Trump, ktorý sa snaží byť židovskejší ako samotní Židia a v krátkom čase (jeden mandát) dá Izraelu toľko (Golany, veľvyslanectvo v Jeruzaleme, diplomatické vzťahy s viacerými arabskými štátmi, porušenie jadrovej dohody s Iránom…), že Izrael jednoducho stratí vôľu riešiť palestínsku otázku. A prečo ju riešiť?

Po Donaldovi Trumpovi prišiel Joe Biden, ktorý má jednoznačne bližšie k politike svojho predchodcu ako jeho bývalý šéf Barack Obama. Koniec koncov, Biden podporil mnohé Trumpove rozhodnutia, aj keď nemusel. On, chápajúc celý politický význam tohto aktu, mohol pokojne vrátiť veľvyslanectvo do Tel Avivu, kde sa nachádzajú všetky ostatné zahraničné veľvyslanectvá. Biden to však neurobil a zrazu už máme pred sebou dvoch “zlých policajtov”.

Samozrejme, cieľom nacionalistickej izraelskej politiky, ktorá, samozrejme, nie je jedinečná pre Izrael a dominuje vo svete, je vytvoriť Veľký Izrael. Tento cieľ nie je ľahké uskutočniť, pretože bez ohľadu na to, ako úspešne sa mu darí rozdrobovať a odnímať územia Palestínčanom, skôr či neskôr v Izraeli vybuchne časovaná bomba a jej meno je demografia.

Izraelskí nacionalisti sa veľmi obávajú, že Palestínčania ich nakoniec premôžu kvôli svojej demografickej prevahe. Tento strach je, samozrejme, plne oprávnený, pretože v tejto “disciplíne” v Izraeli a na okupovanom Západnom brehu vyhrávajú len dve kategórie: Arabi a haredim, t. j. ultraortodóxni Židia). Sekulárni Izraelčania čelili rovnakému problému ako ich západní spojenci: nízkej pôrodnosti.

Vráťme sa však k prvému komentáru Vladimíra Putina k novému konfliktu. Je americká politika skutočne vinná za to, čo sa stalo siedmeho októbra? Všeobecne povedané, samozrejme. V skutočnosti takmer všetky vojny na Blízkom východe boli výsledkom buď tejto politiky, alebo tej, ktorá jej predchádzala, teda koloniálnej, prevažne britskej politiky, ktorá “s obľubou” kreslila dočasné hraničné čiary v púšťach.

Takto sa vyjadril Vladimir Putin tri dni po krvavej operácii Hamasu. O ďalších šesť dní neskôr prvýkrát hovoril s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom a vyjadril mu sústrasť. O ďalších desať dní neskôr pricestovala do Moskvy delegácia Hamasu.

Aké stanovisko teda Rusko zaujme, alebo už zaujalo? Všetky západné krajiny, predovšetkým Európska únia a Spojené štáty americké, sa sebavedomo postavili na stranu Izraela, a to až do takej miery, že ani nepovažujú za potrebné vyjadriť sa k brutálnemu bombardovaniu civilného obyvateľstva Gazy. Výnimkou je azda len Francúzsko v posledných dňoch. V takejto situácii sa Rusko v mene spravodlivosti, ako aj v mene vlastného geopolitického imidžu musí dištancovať.

Veď Rusko začalo špeciálnu operáciu na Ukrajine s úplne nejasným vysvetlením a doslova pomohlo svojim oponentom prezentovať ho ako imperiálneho hegemóna. Až oveľa neskôr, po roku, si Moskva uvedomila, že zvyšok sveta chce počuť nejaký konštruktívny príbeh. Rusko vtedy ponúklo premyslenú verziu, podľa ktorej je ozbrojený konflikt na Ukrajine, resp. špeciálna vojenská operácia, súčasťou väčšieho stretu medzi Západom a… všetkými ostatnými? Povedzme, koncepcia multipolárneho sveta. Samozrejme, neznie to príliš presvedčivo a medzinárodná informačná kampaň Ruska zatiaľ zlyháva.

Teraz sa o probléme vojny a mieru postupne uvažuje na celom svete a na rad prichádza Blízky východ. Rusko si teraz uvedomuje, že musí prispôsobiť svoj naratív novým okolnostiam. Nebude to ľahké vzhľadom na to, že Rusko má skutočne dobré vzťahy s Izraelom, ako aj s Palestínčanmi. Rusi zároveň musia vziať do úvahy, že bežní ľudia, ktorí vychádzajú do ulíc po celom svete, podporujú Palestínčanov, zatiaľ čo izraelskú pravicovú vládu podporujú politické elity západných štátov. Okrem toho, jedným z kľúčových spojencov Hamasu je Irán, ktorý je teraz zrejme veľmi odhodlaný dodávať Rusku bezpilotné lietadlá na boj na Ukrajine. A vo všeobecnosti majú Moskva a Teherán dobré vzťahy, ktoré sa ešte viac zlepšili, odkedy obe krajiny zasiahli sankcie.

Nepochybne existuje veľká šanca na rozšírenie ruského vplyvu a autority na Blízkom východe. Stačí len zaujať postoj, ktorý nie je proizraelský, dokonca stačí aj neutrálny, hoci národy regiónu túžia po veľkom a silnom štáte, ktorý by sa zastal Palestínčanov.
Je jasné, že Izrael si všíma všetko, vrátane delegácie Hamasu, ktorá navštívila Moskvu len dva týždne po krvavom siedmom októbri.

Amir Weitman, zakladateľ a predseda libertariánskej frakcie v strane Likud premiéra Benjamina Netanjahua, povedal, že Izrael jedného dňa “potrestá Moskvu” za jej postoj. “Ukončíme túto vojnu s Hamasom… A potom Rusko zaplatí,” povedal Wetman v októbrovom rozhovore, ktorý poskytol ruskej televízii RT. “Rusko podporuje nepriateľov Izraela. Nezabudneme na to… Prídeme a donútime Ukrajinu zvíťaziť,” povedal.

Samozrejme, Rusko si musí uvedomiť, že v takejto situácii nemôže nenazlostiť Izrael a obráti ho proti sebe, hoci je tiež jasné, že Moskva neurobí nič, čo by Izraelu priamo uškodilo. Potvrdzujú to roky izraelskej agresie v Sýrii, keď sa Rusi tvárili, že si nič nevšimli. Napriek tomu táto vojna v Gaze zmení základnú situáciu na Blízkom východe a v jeho bezprostrednom susedstve. Bude trvať dlho, kým sa ukáže, kto koho podporoval a kto čo povedal. Preto je dôležité starostlivo voliť slová a ešte starostlivejšie konať, najmä v prípade mocností, ako je Rusko.