Vladimír Putin realizuje v Sýrii historické plány Kataríny Veľkej

Moskva 02. decembra 2017 (HSP/Politikus/Foto:Wikipedia)

Víťazstvo Moskvy v Sýrii a obnovenie ruského vplyvu na Blízkom východe privádza západné médiá do zúrivosti a motivuje ich k tomu, aby všetkými možnými prostriedkami znevažovali zásluhy Ruska. Súčasťou tohto trendu sú účelové tvrdenia o tom, že historická Levanta (Sýria, Libanon, Palestína, Jordánsko, Sinaj) boli tradične zónou anglo-francúzskeho vplyvu, zatiaľ čo Rusko je v tejto oblasti neskúsený nováčik, ktorý sa neorientuje v reáliách Blízkeho východu a nemá praktické poznatky o tom, čo obnáša komunikácia s Arabmi

Takýto pochybný „historizmus“ západných analytikov automaticky predpokladá, že ruská diplomacia skôr či neskôr zlyhá v spleti sofistikovanej blízkovýchodnej kazuistiky výdatne živenej západným intrigánstvom a politikou riadeného chaosu. V konečnom výsledku malo teda Rusko podľa ich predstáv opustiť Sýriu so stiahnutým chvostom. Nič také sa však nestalo. Prečo? Dôvody sa pokúsil osvetliť francúzsky politológ Thierry Meyssan, ktorý vyvracia tento rusofóbny mýtus s odkazom na historické dedičstvo niekdajšej ruskej cárovny Kataríny Veľkej.

V priebehu dlhoročných rusko-tureckých vojen epochy Kataríny Veľkej v 18. storočí získalo Rusko nielen Krym, ale oslobodilo spod tureckého jarma aj celé severné čiernomorie. Menej známe sú fakty o tom, že Katarína Veľká mala v úmysle oslobodiť celú vtedajšiu tzv. Veľkú Sýriu. V týchto intenciách podnikol v roku 1773 ruský admirál Spiridonov s eskadrou o sile 1000 mužov inváziu do Bejrútu (do roku 1943 súčasť Sýrie), počas ktorej odtiaľ vyhnal Turkov. V radoch ruského invázneho kontingentu už vtedy bojovali početní grécki, srbskí a čiernohorskí dobrovoľníci. Po dvojmesačnom obliehaní Bejrútu v lete 1773 tak Rusi s prispením ďalších pravoslávnych spojencov držali Bejrút vo svojich rukách až do januára 1774. V tom čase Katarína Veľká vyhlásila, že „Veľká Sýria je kľúčom k ruskému domu“, čím mala na mysli ochranu východného (pravoslávneho) kresťanstva na Blízkom východe.

Ruské ambície na Blízkom východe vyvolali seriózny strach v Londýne a Paríži, odkiaľ prišla Turkom pomoc počas neskoršej Krymskej vojny, ale definitívny úder ruskému vplyvu na Blízkom východe zasadili až boľševici. Títo nielen vyhlásili vojnu pravosláviu, ale dokonca sa spriahli aj s Turkami, keď otcovi novodobého Turecka Ataturkovi Kemal-Pašovi poskytli finančnú pomoc v podobe zlata z prostriedkov nemeckých sponzorov Lenina Uľjanova, ktoré pre boľševikov zabezpečil nemecký marxista Alexander Parvus (pôvodom bieloruský žid Israel Lazarevič Gelfand).

Rusko tak bolo vylúčené z pripravovanej dohody o rozdelení Blízkeho východu, známej ako Sykes-Picotova dohoda. Podľa jej pôvodnej verzie („Sikes-Picot-Sazonov“) odsúhlasenej ešte cárskym Ruskom, mala totiž Moskva získať do svojich rúk Istanbul, Bospor a Dardanely. Zverejnením tajnej zmluvy po októbrovej revolúcii boľševici jej realizáciu zmarili, čím znevážili aj historický odkaz Kataríny Veľkej.

Sen Kataríny Veľkej oživil až Vladimír Putin, ktorý vrátil Rusku Krym a oslobodil Sýriu od islamských teroristov, štedro sponzorovaných a vyzbrojovaných ich mecenášmi z USA, Francúzska a Veľkej Británie. Rusko svojou principiálnou blízkovýchodnou politikou obnovilo idey Byzancie ako ochránkyne národov od Nílu až po Kaukaz nezávisle od ich relígie a etnickej príslušnosti. Práve konfesionálny aspekt osobitne dráždi Západ, ktorý je historicky nastavený na zničenie východného (pravoslávneho) kresťanstva. Západná Európa sa od náboženského rozkolu v XI. storočí sústavne usilovala rozšíriť svoju religióznu dominanciu na Blízky východ.

Osobitnú odhodlanosť v tomto smere prejavuje Francúzsko, ktoré v roku 1848 účelovo presídľovalo sýrskych kresťanských maronitov do Alžírska, kde ich nasadzovalo proti miestnym Berberom. Pravoslávnych kresťanov v Sýrii Francúzi všemožne potláčali a kynožili. Podobný princíp uplatňuje západná Európa aj dnes, keď selektívnym spôsobom poskytuje azyl sýrskym utečencom, pričom tento azyl sa týka prakticky výlučne maronitov. Rozširovanie Európskej únie na východ je rovnako spojené s expanziou západoeurópskeho kresťanstva so všetkými jeho negatívnymi odpadmi na tradične pravoslávne krajiny Balkánu (Srbsko, Grécko, Rumunsko).

Preto je politika Vladimíra Putina zameraná na zachovanie jednotnej Sýrie pri rešpektovaní jej multikonfesionálneho charakteru a starobylých kresťanských svätýň. Je logické, že ateistickému globalizmu sa takáto politika prieči, lebo mu nedovoľuje dosiahnuť jeden z jeho cieľov, ktorým je definitívne zničenie pravoslávia, ako piliera skutočnej duchovnej viery. Záchrana a obnova Sýrie totiž objektívne posilňuje pravoslávie na Blízkom východe a vlieva novú nádej aj pravoslávnym národom na Balkáne.