Víťazný február priniesol politické procesy a tresty pre státisíce nevinných ľud

Bratislava 25. februára 2018 (TASR/HSP/Foto:maxpixel)

Až do roku 1990 bolo v kalendári pri dátume 25. februára už 42 rokov napísané Víťazstvo československého pracujúceho ľudu. Toto “víťazstvo” prinieslo občanom Československa vykonštruované politické procesy, zatváranie ľudí, zaberanie majetkov, dlhoročné väzenia, mučenia a popravy nevinných ľudí. Tí „šťastnejší“ nepriatelia štátu si odkrútili iba roky nútených prác v Pomocných technických práporoch (PTP). Spolu vyše 400.000 nevinných.  

„Komunistický režim výrazne zasiahol do spoločnosti vtedajšieho Československa,” uviedol pre TASR historik Jerguš Sivoš. “Ideológiou aj spôsobom, ako získal moc, mohol fungovať iba na základe represie a strachu z represie. Z toho vyplývali všetky perzekučné opatrenia, ktoré realizoval ešte koncom februára a následne v roku 1948 a najmä v roku 1953, v období, ktoré sa historicky nazýva aj zakladajúcim obdobím komunistického režimu. V tom čase vytvoril zo slušných, inteligentných pracovitých ľudí svojich nepriateľov,” pokračoval Sivoš a dodal, že tí, ktorí boli názorovými oponentmi, sa stali triednymi nepriateľmi, skončili v pracovných táboroch, vo väzniciach, na popravisku, alebo ušli z Československa. Za krátke obdobie po februári 1948 ušlo 24.000 československých občanov, 50 bolo popravených, 50 zomrelo vo väzniciach. “A hovorím iba o slovenských údajoch. Ďalších takmer 50 zahynulo na štátnej hranici. V roku 1953 bolo až 46.000 väzňov v československých väzniciach, čo je najviac v histórii československého väzenstva,“ vysvetlil historik.

„Termín politický väzeň vytvorila až moderná doba, vtedy sa používal pojem mukl, teda “muž určen k likvidaci”. Komunisti vytvorili aj pomenovanie ‘bývalí ľudia’. Týmto hanlivým pojmom nazvali desaťtisíce ľudí a vyjadrili tak postoj, že pre nich už nie sú ľuďmi. Dokonca interné nariadenie ministerstva vnútra uvádzalo, že ide o presne vyšpecifikovaných ľudí, bývalých podnikateľov, roľníkov, duchovných, štátnych zamestnancov. Jednotlivé zložky justície a straníckeho aparátu sa dohadovali, kto bude odsúdený, konkrétna vina a výška trestu boli vopred dohodnuté,“ dodal Sivoš.

„My sme to mali také ťažké, nevedel som, kto je vyšetrovateľ, keď nás išli súdiť, nemali sme advokáta, nám ani obžalobu nedali, čiže ja som nevedel, za čo ma súdia a rozsudok som dostal až pri rehabilitácii v roku 1992,” uviedol 87-ročný politický väzeň Anton Tomík. “Tak si viete predstaviť, aké to bolo súdnictvo. Chcel som sa s tým celý život vyrovnať, nehovoril som o tom, v závode vedeli, čo som. Moji synovia sa to dozvedeli, až keď vyštudovali, že som sedel. Keď som chcel, aby sme žili, tak som nehovoril. Mal som dobrého vedúceho, on mi hovoril, aby som do papierov písal, že som robil v baniach a v Leopoldove v elektromontážnych závodoch. Vedel, že som bol vo väzení, že som bol zavretý za velezradu. Navrhovali mi najprv trest smrti pre výstrahu, potom to zmenili a dostal som 15 rokov. Na 13 rokov som dostal stratu občianskych práv. Keď ma prepustili z väzenia, ľudia sa mi báli prihovoriť,“ konštatoval bývalý politický väzeň.

Na Jáchymovsku bol Anton Tomík zatvorený v tábore Nikolaj. „Tam boli najhoršie pomery, chodili sme robiť zviazaní lanom v päťstupoch, na šachtu sme išli peši dva kilometre koridorom, stráženom psami. Nemali sme dobré oblečenie, tam boli aj československí hokejisti, ktorých obžalovali zo špionáže. Dostal som desať rokov, keď som sa pýtal preložiť, odpovedali mi, že tu chcípnem. Boli sme určení na likvidáciu. V roku 1955 nás desať ušlo z tábora. Naháňalo nás tisíc vojakov s guľometmi. Bol som postrelený, dostal som sa do Leopoldova, tam bolo aspoň teplo a nebolo žiarenie,“ dodal Tomík.

„Ja si na tú dobu dobre pamätám a nezabudnem,” povedal pre TASR Ladislav Lampert. “Keď to zoberiete zo strany katolíckeho náboženstva, tak sa to dá odpustiť. Ale vnútri to ostáva, to sa nedá zabudnúť. Mňa prenasledovali odmalička, kvôli otcovi. Otec mal svoj názor, bol živnostník, nevyhovel hlinkovcom. Neboli sme v ich strane, preto som musel odísť zo školy, z gymnázia v Nitre. Podľa pána farára som rozoštvával dedinu. Našťastie som sa dostal na priemyslovku, kde som mal do určitej miery pokoj. Noví mladí funkcionári mi ale nedovolili ukončiť vysokú školu a musel som ísť na vojnu. Po niekoľkých dňoch ma preradili do Pomocného technického práporu Svatá Dobrotivá, tam som odslúžil skoro tri roky,“ uzavrel Lampert.