Sme nútení prijať mnohé obmedzenia a zriekať sa mnohého, na čo sme si navykli ako na samozrejmé. Tiež máme príležitosť v krízových situáciách si overiť schopnosti a zodpovednosť tých, ktorých sme si zvolili za svojich zástupcov, aby viedli našu krajinu, obce a inštitúcie. Celý svet nečakane, bez prípravy, zasiahla morová rana a silne nám zasahuje do života. Jej skutočný rozsah a dosah sa ešte len ukáže. Začala sa počas pôstu, pokračuje cez Veľkú noc a dokedy nás bude obmedzovať v našej slobode a ohrozovať, zatiaľ nevieme. Nepoznáme ani liek na ňu, jediným spôsobom ako sa jej brániť, je dôsledná a zodpovedná prevencia. Už nič nebude ako predtým.  Ide o to aby negatívnych dôsledkov bolo čo najmenej.

Oslavujeme Veľkú noc. Nie takým spôsobom, ako sme boli tradične zvyknutí. Mnohého sme sa museli zrieknuť , niečo obmedziť a bez všeličoho sa zaobísť. Osobne som také dlhé obdobie bez možnosti účasti na bohoslužbách nezažil asi od vojenskej služby, čo je 40 rokov. Neviem si dobre predstaviť život bez nedeľnej sv. omše a často sa jej zúčastňujem aj počas týždňa. Teraz aj počas najväčších sviatkov mi musí stačiť priamy prenos v televízii a som vďačný aj za túto možnosť.  Keďže žijem sám, je to o pre mňa náročnejšie ako zvyčajne. Obmedzujú ma zatvorené kostoly, hranice, obchody, školy, inštitúcie, nemožnosť slobodne cestovať a pohybovať sa, navštevovať…

Kontakty udržiavam predovšetkým vďaka telefónom a  pošte. Cez vinohrad mám možnosť byť v kontakte s prírodou. Osobné kontakty sa nahradiť celkom nedajú. Viac si uvedomujem, že sme v Božích rukách, že čo Boh robí, dobre robí, tiež hodnotu života, zdravia, rodiny, domova, priateľstva, spolupatričnosti, domoviny, solidarity, služby, obety, vzťahov, prírody…

Epidémie a pandémie boli aj v minulosti. My sme predpokladali, že nás niečo také dnes už nezasiahne, a tak nastalo prekvapenie pre všetkých, prišlo nečakane. Vlna choroby zasiahla svet nepripravený,  chorý, akoby nevedel ako ďalej ani vtedy keď tu pandémia nebola. Choré sú mnohé vzťahy, varuje nás ekológia, ohrozuje choroba, hrozí nám smrť. Pandémia je celosvetová a ohrození sú všetci, osobitne najzraniteľnejšie skupiny ľudí, chorí, starí, zdravotníci, bezdomovci, ľudia v osadách…

Nezostáva nám nič iné ako situáciu s vierou a pokorou prijať a chrániť seba, svoju rodinu a všetkých. Nič nie je ani počas týchto dní dôležitejšie, okrem vzťahu s Bohom a ľuďmi, ako ochrana zdravia svojho i iných. Je potrebné mať zmysel pre zodpovednosť viac ako inokedy. V krízových situáciách máme možnosť overiť si, aké je to v Cirkvi, v štáte, v národe, vo verejnoprávnych inštitúciách, v obciach… ak zastávajú vedúce funkcie ľudia, ktorí na ne nedorástli ľudsky, odborne a morálne. Vidím a pociťujem, že je chorý svet a chorá a oslabená je aj Cirkev. Iste to má svoje príčiny a je ich veľa.

Možno je vhodné pripomenúť si situáciu Márnotratného syna, ako ho zachytil evanjelista Lukáš. Koľko takýchto a podobných vzbúrení a odchodov z rodiny od Otca nebeského, ale aj neprirodzených odchodov z ľudských rodín sme mali možnosť sledovať? Mysleli sme si, že to ľahšie zvládneme po svojom, sami bez nich, na inom mieste, uprostred iných ľudí, chceli si užívať, zabávať sa konzumovať… Vydržali, dokiaľ mali prostriedky od nich získané, dokiaľ fungovala nad nimi ochranná ruka a pomoc, ktorou pohŕdli a zradili ju.

Osobitne mladí ľudia sú vystavení  silnému pokušeniu sa takto správať. Myslia si,  že  rodičia, učitelia, vychovávatelia, starší robia všetko zle a oni to vidia najlepšie, často cez ružové okuliare, s mladistvým elánom a silou. Ak zradia Otca  dopadne to tak ako v evanjeliu, že po istom čase príde k vytriezveniu a  pochopia, že aj keď doma nebolo všetko ideálne, predsa  mali pravdu, boli skúsenejší a mali nás radi. Nie všetci nájdu odvahu na cestu späť do Otcovho domu. Mnohí to riešia ďalšími útekmi a náhražkami, drogami, alkoholom, nezriadeným sexom, amorálnosťou, komplikovaním vzťahov a životov iným, ubližovaním, samovraždami…  Jediná možnosť k záchrane je cesta domov, k Otcovi.

Cez skutočné pokánie, uznanie si svojich hriechov, zlyhaní, chýb a omylov a usilovaním sa o nápravu aspoň toho čo sa napraviť dá, pri úprimnej snahe nám Otec pomôže dotiahnuť aj to čo nezvládneme sami. Krízy, epidémie, pandémie, tragédie boli a pravdepodobne aj budú. Je predpoklad, že aj pandémia Koronavíru odznie. Na každom záleží, ako sa k nim dokážeme postaviť, či sa cez ne necháme poučiť alebo ich budeme ignorovať. Mnohé problémy a nešťastia si spôsobujeme sami svojim pomýleným životom. Iste nám aj tá súčasná pandémia má niečo pre náš život. Možno je to posledné varovanie spamätať sa.

Myslím si, že čosi podobné zažila a zažíva aj súčasná Cirkev, keď oficiálne zreformovala, čo fungovalo takmer 2 tisícročia. V akejsi snahe, neviem či celkom úprimnej a zodpovednej, byť ľudskejší, modernejší, zrozumiteľnejší, jednoduchší, otvorenejší… Sa rozhodla prispôsobiť sa svetu. V túžbe po niečom novom ponúkla ľuďom pohodlnejšiu a ľahkú cestu života. Výsledok sa mi zdá tragický. Proklamovaná a očakávaná nová jar, nové turíce nenastali, aspoň nateraz ak to niekde ešte ako tak funguje, je to tam, kde to nové nepokazilo všetko, čo bolo zabehnuté a fungovalo pre dobro Božieho Kráľovstva i najväčšie dobro ľudí. Ako to vyzerá súčasná Cirkev v praxi, vidíme už aj u nás, ale ak chceme vidieť plný obraz súčasnej Cirkvi, možno sa ísť pozrieť do Holandska, Nemecka a ďalších krajín Západnej a severnej Európy. Mnohí jednotlivci či skupiny sa spamätávajú a prehĺbujú svoju spiritualitu.

Bohu vďaka za to, ale kladiem si otázku, či by nebolo vhodné aj pokánie Cirkvi ako takej, cez jej najvyšších predstaviteľov, ktorí nesú za jej súčasný stav najväčší diel zodpovednosti… Im je predovšetkým zverená úloha aj za to, akú ju odovzdajú ďalším generáciám, aj keď oni často a radi túto úlohu pripomínajú nám veriacim, ale my potrebujeme aj ich príklad, slová a gestá nestačia. Nie je  súčasný čas pandémie  pre to najvhodnejším časom? Je možné ešte čakať, či ďalšia príležitosť ešte príde? Pravdu nie je možné nahradiť názorom väčšiny, či  prijatím verejnej mienky. Je len na nás či prijmeme Božiu Pravdu, alebo si vystačíme s vlastnými názormi a predstavami, ale potom je zbytočné sa čudovať.

Veľká noc nás učí, že cez kríž a smrť je cesta k vzkrieseniu. Cez bolesť a utrpenie sa dá prísť k radosti, cez obetu k víťazstvu. Že život nám všetkým, ale nie  rovnakou mierou prináša i bolestné a ťažké chvíle. Že byť šťastný nemusí znamenať byť bohatý a mať všetko na čo si práve zmyslíme. Kiež sa nám darí prežívať aj v týchto dňoch, kedy si viac uvedomujeme krehkosť nášho zdravia a života a  musíme sa mnohého vzdať, viac pochopiť, že šťastný život nezáleží od materiálneho dostatku a nadbytku.

Že treba byť dôsledný v konaní dobra a v láske k Bohu a ľuďom. Že pravé hodnoty sú pre život nevyhnutné že ich môžeme mať, ako to chápali naši rodičia či starí rodičia, aj v skromnosti, nedostatku či biede a dosiahnuť ich možno tým, že ich dávame, ako to hovorieval Páter Angelus Senáši ofm.cap: “Radosť rozdávaním rastie”. Majme odvahu byť k sebe pravdiví a žiť naplno pre Boha i ľudí, ako nám to ukázal Ježiš pri umývaní nôh apoštolom, i príkladom celého svojho života.

Ľudovít Košík