V Katedrále sv. Martina slúžil pohrebnú svätú omšu za účasti najbližšej rodiny, kňazov a viacerých biskupov bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský. Naživo ju priniesli TV LUX a Rádio LUMEN. Po svätej omši bude telo zosnulého biskupa pochované na cintoríne na Kapitule.

“Zomrel biskup Kristov služobník, správca Božích tajomstiev a otec všetkých veriacich v tejto diecéze. Je prirodzené, že máme žiaľ, tak sám Ježiš žialil a plakal, keď mu zomrel priateľ Lazár. Ale tento smútok nám pomáha prekonávať Veľkonočná viera. Veď v biskupovi obklopenom jeho kňazmi a veriacimi je uprostred nás prítomný sám náš Pán Ježiš Kristus večný Veľkňaz. On sám totiž službou biskupa ustavične ohlasuje Evanjelium a veriacim udeľuje sviatosti viery. On sám nás múdrosťou a rozvahou biskupa pozemskou púťou vedie do večnej blaženosti. Nábožne a s touto vierou sa zúčastnime na pohrebných obradoch a obetujme svätú omšu a sväté príjímanie za zosnulého otca biskupa Štefana, aby sa čím skôr dostal do spoločenstva svätých apoštolov v nebi. Zjednoťme sa s celou Cirkvou v spoločnej modlitbe za jeho spásu,” povedal v úvode pohrebnej svätej omše arcibiskup Zvolenský.

“Zomrel otec a dobrý pastier tejto Bohom milovanej Spišskej diecézy. Vrátil sa do domu nebeského Otca v čase, ktorý je kruto poznačený pandémiou a prísnymi reštrikciami. Vstúpil do večnosti v období, kedy naozaj všetci spomíname a s modlitbou vysielame k Bohu naše a prosby za našich blízkych zosnulých. A keďže pre mnohých z nás sa aj biskup Štefan Sečka stal blízkym a milovaným človekom, chceme našou modlitbou a účasťou na tejto Eucharistii i pohrebných obradoch vyjadriť Bohu vďaku za jeho život a službu kňaza i biskupa,” uviedol v homílii košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Pripomenul jeho “životnú púť” a úlohy, ktoré mu počas nej boli zverené. “Z lásky ku Kristovmu krížu vedel náš Štefan úprimne milovať i odpúšťať,” pripomenul. Poďakoval všetkým, ktorí stáli pri biskupovi Štefanovi v posledných mesiacoch života. K slovám vďačnosti a pozdravom pridal i kondolenciu slovenského kardinála Jozefa Tomka.

.

 

PLNÉ ZNENIE homílie košického arcibiskupa metropolitu Mons. Bernarda Bobera

„Zomrel otec a dobrý pastier tejto Bohom milovanej Spišskej diecézy. Vrátil sa do domu nebeského Otca v čase, ktorý je kruto poznačený pandémiou a prísnymi reštrikciami. Vstúpil do večnosti v období, kedy naozaj všetci spomíname a s modlitbou vysielame k Bohu prosby za našich blízkych zosnulých. A keďže pre mnohých z nás sa aj biskup Štefan Sečka stal blízkym a milovaným človekom, chceme našou modlitbou a účasťou na tejto Eucharistii i pohrebných obradoch vyjadriť Bohu vďaku za jeho život a službu kňaza i biskupa

Na chvíľu si zaspomínajme a pripomeňme si jeho životnú púť, ktorá sa začala v početnej rodine v Spišskom Štvrtku. Po kňazskej vysviacke v roku 1976 bol kaplánom v Spišskej Novej Vsi a v Dolnom Kubíne. Neskôr sa stal správcom farnosti v Liptovských Revúcach. Do dnes tam na neho spomínajú ako na horlivého kňaza. Po Nežnej revolúcii dostal náročnú úlohu, stal sa vicerektorom tunajšieho kňazského seminára a spolu s vtedajším rektorom Jozefom Jarabom sa podujali na obnovu celej štruktúry a budov pre interdiecézny seminár Spiš – Košice – Rožňava.

Štefan bol veľmi usilovný a húževnatý. A dá sa povedať, že pre seminár obetoval svoje zdravie. Práce viedol nielen počas akademického roka, ale i počas prázdnin spolu s farnosťami s troch diecéz. Žil naplno zo seminárom i s každým bohoslovcom. Na tie roky preplneného seminára mnohí radi spomínajú. On poznal všetkých po mene, lebo mal perfektnú pamäť. Pre jeho vernosť a disponibilitu ho Pán ho v roku 2002 znovu zavolal po mene. A Štefan nezutekal pred novou výzvou, prijal biskupské svätenie a s tým spojenú aj službu. Spolu s pomocným biskupom Andrejom Imrichom bol najbližším spolupracovníkom už zosnulého biskupa Františka Tondru. Je treba vyzdvihnúť ich korektné vzťahy a veľkú dôveru, keď bol poverený majetkovo-ekonomickými záležitosťami diecézy, ktoré už predtým mohol okúsiť v úlohe vicerektora seminára. Deväť rokov sprevádzal a podporoval službu biskupa Františka, až kým sám neprevzal tento náročný úrad 10. septembra 2011. Boli sme toho svedkami.

Dnes, keď sa po deviatich rokoch v úlohe diecézneho biskupa ukončila jeho pozemská púť, chcem sa mu za nás všetkých poďakovať za vernú službu a prácu, ktorú vykonal pre dobro Spišskej diecézy a celej Cirkvi na našom Slovensku. Ďakujeme mu za jeho nasadenie v rámci Konferencie biskupov Slovenska – v ekonomicko-právnej komisii i Rade pre pastoráciu v zdravotníctve. Okrem toho mu patrí uznanie i vďačnosť za vedenie a prezídium Slovenskej katolíckej charity a predsedníctvo Subkomisie KBS pre bioetiku. Je toho naozaj dosť, čo si jeden biskup berie na svoje plecia, okrem vedenia vlastnej diecézy.

Niekedy sa to javí tak, že v úlohe biskupov sme permanentne zavalení povinnosťami, byrokraciou a štruktúrami. Preto sa aj sám seba niekedy pýtam, čo znamená byť biskupom dnes? Myslím, že v podstate to isté, čo včera a to isté, čo zajtra. Pre odpoveď nemusíme chodiť ďaleko. V dnešnom druhom čítaní svätého Petra apoštola z Prvého listu sa píše:

“Slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti. A keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh.

” Teda byť biskupom znamená slúžiť z poverenia a misie Ježiša Krista. Kristus nás povoláva i posiela. Byť biskupom či kňazom znamená byť v jeho službe, zjednotení s ním a jeho duchom, nie s duchom tohto sveta. Vernosť Bohu a jeho láske je podstatnou črtou našej služby. A vernosť sa v tejto službe vyžaduje až do konca. Preto nám v dnešnom Evanjeliu Ježiš pripomína: “Blažení sluhovia, ktorých Pán nájde bedliť, keď príde”. Úspešnosť služby biskupa teda nezávisí od vonkajších kritérii tohto sveta. Pán všetko zhodnotí, keď príde a zaklope. Boh má inú logiku, iné kritériá. Nie obľúbenosť u ľudí, lacný populizmus, ale jedine súlad vlastného života slov i skutkov so slovami i skutkami Ježia Krista, ktorý hlásal Božie slovo vhod či nevhod, je rozhodujúci pre našu službu. Nielen ohlasovať a pracovať pre Evanjelium, ale aj trpieť pre neho, to je súčasť biskupskej služby. Nesmie to vyznieť ako sebaľútosť. Svatý Josemaría Escrivá v tejto súvislosti poznamenáva, že biskup a kňaz musí žiť s radosťou ani jeden deň bez kríža. Teda s radosťou každý deň počítať s krížom. Veď v biskupskej službe je veľa slnečných dní, naplnených, niekedy preplnených radosťou a citeľnou podporou zhora od Boha i zdola od kňazov a veriacich medzi ktorými žijeme. Skôr nech je to chápané ako reálny pohľad na službu biskupa bez namýšľaného martýria či honorov, uctievania a okiadzania. No pravda je taká, že náš zosnulý spolubrat, biskup Štefan, zavŕšil svoju službu v posledných rokoch nesením ťažkého kríža v podobe podlomeného zdravia. Aj keď o tom nehovoril, lebo nerád rozprával o sebe, predsa v poslednom čase bolo na ňom vidieť, že mal veľké bolesti, ktoré statočne znášal. Iste aj táto skúsenosť formovala jeho srdce vo veľkej empatii voči chorým a hendikepovaným, ktorých nikdy neobchádzal. Tiež sa vedel vžiť do neľahkého vžiť do neľahkého života ľudí na okraji spoločnosti a zvlášť Rómov, ktorým sa vedel prihovoriť a pre ktorých vytvoril skupinu kňazov, aby sa im systematicky venovali. A nielen bolesti tela, ale aj starosti v službe znášal veľmi trpezlivo. Biskup Štefan bol človekom rozvahy. Jeho najbližší spolupracovníci potvrdzujú, že nikdy neriešil veci unáhlene, usiloval sa najskôr spoznať problém, pochopiť všetky skutočnosti, nechával si čas na dôkladné premyslenie, a potom vyšiel s riešením. Niekomu sa pri tom mohlo zdať, že je príliš pomalý, no nebolo tomu tak. Práve tá jeho rozvaha mu neraz pomohla, že sa v riešeniach a v rozhodnutiach, ktoré musel vydať, nepomýlil. Tak sa do poslednej čiarky naplnilo jeho biskupské heslo “Crux Christi perficiat nos” (Kristov kríž nech nás zdokonalí).

Z lásky ku Kristovmu krížu vedel náš Štefan úprimne milovať i odpúšťať. Pri vykonávaní úradu diecézneho biskupa sa stretával s ľuďmi, ktorí vystupovali aj proti Cirkvi a aj proti nemu osobne. Nebolo ľahké čeliť takýmto situáciám. Vtedy sa vnútorne stotožnil so svojim patrónom svätým Štefanom, diakonom a mučeníkom, keď ho kameňovali a on sa modlil. Práve tento postoj mu vždy pomáhal zachovať si vnútorný, ale aj vonkajší pokoj, a potom múdro čeliť problémom. A pritom všetkom sa usiloval o to, aby na prvých miestach jeho záujmu boli jeho kňazi. Pravidelne vizitoval svoje farnosti, a tak verne napĺňal závery diecéznej synody. Mal veľmi rád kňazov, a snažil sa im pomáhať a chrániť ich, keď boli neprávnom osočovaní. Keď sa v jednom prípade vraj niekto veľmi hanlivo vyjadroval o jeho kňazovi, Štefan ho napomenul a povedal mu:

“Nikto, opakujem nikto nebude urážať mojich kňazov.” Taký bol a takto si ho pamätáme.

Ja osobne som mal Štefana veľmi rád. Bol mojím sufragánom. Práve jeho ľudskosť a bezprostrednosť nás spájala. Obdivuhodná bola jeho spoločenská povaha. Kdekoľvek prišiel, ihneď zapadol do prostredia. Medzi deťmi bol ako dieťa, medzi mladými bol tínedžerom. S dospelými aj s neveriacimi vedel komunikovať tak, že si ich hneď získal. A pri starších ľuďoch sa správal ako jeden z nich. Mal dar komunikovať a aj ho správne využíval. A je tu ešte jedna vec v jeho službe, ktorá stojí za to, aby bola vyzdvihnutá. Napriek tomu, že mal množstvo skúseností a poznal život, dával veľa priestoru, aby sa v živote diecézy realizovali aj mladí kňazi a mladí ľudia. Práve tým, že zveroval dôležité úrady a povinnosti aj mladým kňazom, skvalitnil riadenie diecézy. A tešilo ho, keď sa veci darili, aj vďaka tomu, že mal odvahu zveriť úlohy mladším. Dnes, keď Bohu ďakujeme za to, že nám ho dal, chcem sa za nás všetkých poďakovať aj tým ľuďom, ktorí s ním zdieľali svoj život a spolupracovali s ním v jeho poslaní. Predovšetkým čerstvý pomocný biskup Janko Kuboš a emeritný pomocný pán biskup Andrej Imrich boli pripravení pohotovo reagovať a prevziať na seba bremeno pastoračnej práce, hlavne v čase, keď Štefan už fyzicky nevládal. Vďaka patrí členom biskupskej kúrie, najbližším spolupracovníkom a sestrám z Kongregácie Milosrdných sestier Svätého kríža, za pomoc a ochotu každodenne pomáhať pri vedení diecézy a pri vytváraní pocitu domova a bezpečného zázemia. V prejave vďačnosti nechcem zabudnúť ani terajšieho osobného tajomníka, duchovného otca Patrika, ktorý sa v posledných mesiacoch stal Štefanovým osobným a viditeľným anjelom strážnym. Ďakujeme Patrik. Ďakujeme za lekársku a zdravotnú starostlivosť, z tohoto miesta, vedeniu levočskej nemocnice, kde biskup Štefan strávil veľa dní a kde nakoniec aj naposledy vydýchol.

K týmto slovám vďačnosti a pozdravom kondolencie sa pripája aj náš pán kardinál Jozef Tomko. Všetkých vás srdečne pozdravuje a spomína na Tatry, na Spiš a túto katedrálu s veľkým nadšením a povzbudením. Drahí bratia a sestry, pastier a biskup, náš milovaný Štefan už zakončil už svoju pozemskú púť na chválu Kristovho mena a je už vo večnosti. Nebeská Matka, Panna Mária Levočská ho už privádza k svojmu Synovi a prosí, aby Ježiš zahojil to, čo bolo slabé a zranené na jeho duši. A teraz sme na rade my. Snažme sa tak, ako on, zanechať po sebe na tejto zemi viditeľnú stopu lásky, obety a vernosti. Amen.

V závere smútočnej liturgie zazneli príhovory. Zaznel telegram, ktorý poslal v mene Svätého Otca Františka k úmrtiu biskup Štefana vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. Prihovoril sa aj prešovský arcibiskup metropolita a predseda Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku Mons. Ján Babjak, bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský a diecézny administrátor Spišskej diecézy Mons. Ján Kuboš, ktorý okrem poďakoval prečítal aj niekoľko slov s testamentu zosnulého biskupa Sečku. Po svätej omši bude telo zosnulého biskupa pochované na cintoríne na Kapitule.

ŽIVOTOPIS MONS. ŠTEFANA ŠEČKU

Mons. Štefan Sečka sa narodil 6. júla 1953 v Spišskom Štvrtku. Základnú školu absolvoval v rodnej obci a ukončil ju v roku 1968. Po maturite v roku 1971 na SVŠ v Spišskej Novej Vsi, pokračoval v štúdiu na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený 6. júna 1976 bol v Bratislave Mons. Júliusom Gabrišom

Po kňazskej vysviacke v rokoch 1976-1978 absolvoval základnú vojenskú službu. V októbri 1978 nastúpil za kaplána do Spišskej Novej Vsi. Od 1. októbra 1980 bol kaplánom v Dolnom Kubíne. Prvého marca 1984 sa stal správcom farnosti v Liptovských Revúcach. Od roku 1980 pracoval v diecéznej Katechetickej komisii na príprave Katechizmu pre základné školy.

Prvého mája 1990 bol menovaný za vicerektora – ekonóma obnoveného Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí, kde pôsobil až do roku 2002. Pracoval v Presbyterskej rade a Kolégiu konzultorov, v Diecéznej i Slovenskej liturgickej komisii. Okrem služby ekonóma Kňazského seminára prednášal pedagogiku a katechetiku.

V roku 1992 mu Svätý Otec Ján Pavol II. udelil titul Monsignor. V rokoch 1995 – 1997 pokračoval v postgraduálnych štúdiách na Katolíckej univerzite v Lubline (PL), kde dosiahol licenciát teológie (ThLic). V rokoch 1997 – 2000 pokračoval v doktorandskom štúdiu, ktoré zavŕšil doktorátom teológie (ThDr.), a PhD, na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Téma dizertačnej práce bola Starostlivosť Cirkvi o mládež – výchova k zrelej viere (Náboženská skúsenosť stredoškolskej mládeže.)

V roku 2001 bol Mons. Sečka menovaný za garanta pre Pedagogiku a Katechetiku v Programe vzdelávania kňazov Spišskej diecézy.

Svätý Otec Ján Pavol II. menoval 28. júna 2002 Mons. Štefana Sečku za spišského pomocného biskupa s titulom cirkvi Sita. 27. júla 2002 bol konsekrovaný za biskupa v Katedrále sv. Martina v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule. Hlavným konsekrátorom bol vtedajší diecézny biskup Mons. František Tondra, spolukonsekrátormi boli: Mons. Józef Henryk Nowacki, vtedajší apoštolský nuncius v SR, a Mons. Alojz Tkáč, vtedajší košický arcibiskup. Prvého augusta 2002 bol menovaný za generálneho vikára.

V novembri 2002 bol KBS ustanovený za prezidenta Slovenskej katolíckej charity. V roku 2003 bol menovaný KBS za predsedu Rady pre pastoráciu v zdravotníctve a v Slovenskej katolíckej charite, ako aj v Komisii pre klérus – Subkomisii pre permanentnú formáciu. Pôsobil ako odborný asistent na Katedre katechetiky a pedagogiky na Katolíckej univerzite, Teologickej fakulte, Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. Štvrtého augusta 2011 bol Svätým Otcom Benediktom XVI. vymenovaný za spišského diecézneho biskupa. Úrad kánonicky prevzal 10. septembra 2011.

Jeho biskupským heslom bolo “Crux Christi perficiat nos” (Kristov kríž nech nás zdokonalí)

Svätý Otec vyjadril sústrasť po úmrtí biskupa Mons. Štefana Sečku

Svätý Otec František vyjadril sústrasť po úmrtí spišského diecézneho biskupa Mons. Štefana Sečku. V telegrame, ktorý v jeho meno poslal vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, pripomína obetavú službu biskupa Sečku, ktorú konal ako pastier tejto diecézy a v modlitbe sa prihovára za jeho dušu

Zároveň všetkým, ktorí sa zúčastňujú na jeho poslednej rozlúčke, udeľuje svoje apoštolské požehnanie. Telegram, ktorý adresoval diecéznemu administrátorovi Spišskej diecézy Mons. Jánovi Kubošovi, prinášame v plnom znení.

Jeho excelencii Mons. Jánovi Kubošovi, diecéznemu administrátorovi Spišskej diecézy

Po prijatí správy o predčasnom úmrtí J. Ex. Mons. Štefana Sečku sa Svätý Otec duchovne pripája k zármutku, ktorý sa dotýka celej cirkevnej komunity.

Pripomína si obetavú službu, ktorý zosnulý biskup konal ako pastier tejto diecézy a vo vrúcnej modlitbe sa prihovára za jeho dušu, ktorú zveruje nebeskému orodovaniu Preblahoslavenej Panny Márie.

Jeho Svätosť prosí pre zosnulého večnú odmenu, sľúbenú verným služobníkom Evanjelia a ochotne udeľuje svoje apoštolské požehnanie vám, ostatným biskupom, prítomným na slávení rozlúčky, kňazom, všetkým veriacim, ako aj príbuzným zosnulého biskupa.

Kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Jeho Svätosti.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.