Pretože svet prechádza vyšpičkovanou etapou, v ktorej sa rozhoduje, kam sa všetko uberie: k ďalšej nekontrolovanej konfrontácii mnohých s mnohými alebo k starému a známemu slovu “détente” (uvoľnenie napätia). A práve hostiteľ fóra, Čína, teraz posúva udalosti k tomuto détente – s USA. Najcennejšie informácie o strategických témach a najdôležitejší rečníci sú práve tam, v Pekingu.

Minulý víkend minister zahraničných vecí Wang Yi odcestoval do USA, kde sa rozprával doslova so všetkými dôležitými členmi administratívy tejto krajiny, nielen s dedkom Joeom Bidenom. Vystúpil minimálne na dvoch stretnutiach odborníkov na najvyššej úrovni a poskytol rozhovory. Jeho celkový verdikt: doterajšie úspechy sú nedostatočné. Zásady budúcich vzťahov s druhou superveľmocou prijateľné pre Peking sa zatiaľ nepodarilo nájsť. Hoci sa hľadajú už rok a počas tohto obdobia boli v Pekingu všetci najvyšší predstavitelia americkej administratívy, ktorí hľadali spoločnú reč.

Zatiaľ je jasné, že USA sa jasne rozhodli, že už nemôžu pokračovať v konfrontácii so svojím strategickým rivalom na rovnakej úrovni, akú začali za Donalda Trumpa; zažívajú porážku. Dve vojny s dvoma jadrovými mocnosťami – na Ukrajine a o Taiwan – nie sú možné. Tri (s rozhorúčeným Blízkym východom) – ešte menej. Spojenci sú zdesení. Čo presne by sa však malo urobiť, nie je jasné.

Vzorec Pekingu je v tomto prípade veľmi jednoduchý. Vzájomný rešpekt, mierové spolužitie, vzájomne výhodná spolupráca (tam, kde to funguje). Pre USA to však znamená, že musia niečo urobiť s nekonečnými sankciami proti Číne, neustálym vojenským miešaním v moriach okolo tejto krajiny, nehovoriac o nenávistných kampaniach proti všetkému čínskemu. Kapitulácia? Prestávka?

Po ceste Wang Yi do USA sa rozhodlo, že sa “zachová kurz” na osobné stretnutie medzi Xi Ťin-pchingom a Joeom Bidenom na samite APEC v Kalifornii budúci mesiac. To je však však dosť málo. Podobné stretnutie sa už uskutočnilo pred rokom v Indonézii a USA po ňom začali ustupovať zo svojich predchádzajúcich pozícií. A potom je tu faktor volieb a neistoty, kto bude o rok a pol pri moci vo Washingtone.

Takže détente: buď sa uskutoční, alebo nie. Situácia bola veľmi podobná na začiatku 70. rokov a viedla k slávnej moskovskej deklarácii Brežneva a Nixona z 30. mája 1972. Všimnite si, že sa volala “Základy vzťahov medzi ZSSR a USA”, t. j. išlo o princípy, rovnako ako dnes medzi ČĽR a USA. O aké zásady ide? O tie isté: v jadrovom veku neexistujú alternatívy k mierovému spolužitiu, bezpečnostné záujmy oboch krajín sú založené na princípoch rovnosti (t. j. rešpektovania) atď. Potom nastal proces, ktorý sa úplne presne nazýva détente – nič viac. Nie priateľstvo, ale len zníženie intenzity konfrontácie na spoločne vytvorenú prijateľnú úroveň.

Prečo sa to teda stalo? Presne z tých istých dôvodov ako dnes medzi Čínou a Amerikou. USA prehrávali vojnu v Indočíne a americká spoločnosť a štát sa rozpadali. Spomeňme si, kto zostreľoval americké lietadlá nad Vietnamom s budúcim senátorom McCainom na čele. Jadrová vojna medzi dvoma superveľmocami bola reálna a bolo potrebné rozhodnúť, či sa k nej priblížiť, alebo sa od nej vzdialiť. To znamenalo vypracovať samotné zásady: súťažíme, ale mierovo, najmä preto, že nešťastní spojenci Washingtonu chceli to isté.

Existuje teda model a vzor. Prečo je teda détente č. 2 – tentoraz medzi Washingtonom a Pekingom – také ťažké? Z niekoľkých dôvodov. ZSSR za Brežneva sa vyrovnal USA v jadrovom arzenáli, ale nepredbehol Ameriku v medzinárodnom obchode ani v HDP. ZSSR mal menej spojencov a partnerov, ako má dnes Čína. Rubeľ nekonkuroval doláru vo svetových financiách (mimochodom, dnes je jüan len piatou menou na svete, ale tempo rozširovania jeho ob

• ehu je neuveriteľné). Ekonomiky USA a ZSSR neboli prepletené v smrteľnom objatí (z najnovších faktov: pravidelných leteckých liniek medzi Čínou a USA je už 35 týždenne). Skrátka, dnes sú veci pre Američanov komplikovanejšie a vážnejšie.

  A pár poznámok na záver. Svetové détente č. 2 je pre Rusko nepochybne prospešné z mnohých dôvodov, už len preto, že podobne ako to prvé zlepší celú svetovú situáciu, prinajmenšom tým, že ju urobí predvídateľnejšou. Potom bude naše ďalšie détente s USA prebiehať presne podľa rovnakého vzoru – dlhý proces vypracovania zásad vzťahov. A napokon: 70. roky sa niesli v znamení veľkých a všeobecných očakávaní života v spolupráci a úcte, ale nezabúdajme, že následne sa Amerika pozbierala a zacvrlikala: nie je čas ukončiť oddych a vrátiť sa k svojmu zvyčajnému kurzu nedeliteľnej dominancie?