Hlavné správy: O týraní či zneužívaní seniorov, na rozdiel od týrania žien, sa u nás príliš nehovorí. Myslím, že väčšina ľudí o tom ani netuší a určite to nevníma ako nejaký celospoločenský problém…

MB: Priznám sa, že ja som to takisto nevnímal a nevedel o tom. Až kým som nestretol pani Gálisovú, s ktorou som po niekoľkých stretnutiach a vysvetlení, o aký mimoriadne závažný problém ide, začal spolupracovať. Viete – že sa o niečom nehovorí, ešte neznamená, že to neexistuje. Bohužiaľ, opak je pravdou. Deje sa to veľmi často, možno dokonca práve teraz, niekde blízko vás, vo vedľajšom byte alebo v domove sociálnych služieb, okolo ktorého denne chodíte. Ako to už pri akomkoľvek týraní býva, agresor je často prefíkaný a robí to tak, aby si to nikto nevšimol. A obeť je často príliš vyľakaná, aby o tom niekomu povedala.

ĽG: K tomu si pridajme, že tu hovoríme o ľuďoch vo vysokom veku, z ktorých mnohí si naozaj nedokážu pomôcť sami. Sú často chorí, možno bezvládni, nemajú už také znalosti ako mladí, aby vedeli, na koho sa obrátiť, nepoznajú zákony, nemôžu si dovoliť zaplatiť právnikov… Oni sú naozaj úplne bezbranní a zúfalí. Za tých dvadsať rokov, čo vediem organizáciu Fórum na pomoc starším, som sa stretla s takými strašnými prípadmi psychického aj fyzického násilia, že si to mnohí ani nedokážu predstaviť. Riešenie týchto prípadov je náročné a zdĺhavé, preto som veľmi rada, že sa témy ujal poslanec národnej rady, pán Borguľa. Verím, že sa nám spoločne podarí presadiť veľké legislatívne zmeny, ktoré týmto hrozným veciam zamedzia.

Hlavné správy: Kto je vlastne agresorom v týchto prípadoch? A čo je dôvodom či „motiváciou“ na páchanie násilia na starších?

ĽG: Mnohým sa to bude možno zle čítať, ale najčastejšie sa týranie a zneužívanie starších deje vo vlastnej rodine. A motivácia? Peniaze a majetok. Psychické terorizovanie otca či matky zo strany vlastných detí je najčastejšie – vulgárne nadávanie, vyhrážanie sa, že už nikdy neuvidia svoje vnúčatá, že ich zatvoria na psychiatriu, neoprávnené zbavenie spojprávnosti…  Bohužiaľ, ani fyzické násilie nie je v týchto prípadoch výnimočné. To všetko len preto, aby sa dostali k účtom, alebo aby na nich rodičia prepísali majetok.

MB: Situácia je často práve o to horšia a zúfalejšia, že ide o vlastné deti. Ten starší človek si to ťažko pripúšťa aj sám pred sebou, nieto, že by o tom ešte povedal niekomu ďalšiemu. Hanbí sa, a preto radšej mlčí a ticho trpí ďalej. Ďalším problémom je, že obeť je od svojho agresora závislá. Bývajú často v jednej domácnosti, starší človek, hoci je týraný, nechce a väčšinou ani nemá kam ísť.

Hlavné správy: Odkiaľ sa vlastne o týchto prípadoch dozviete? Ako sa to k vám donesie?

ĽG: Naša organizácia prevádzkuje už trinásť rokov bezplatnú Senior linku. Sledujem, ako z roka na rok prípadov pribúda. Na začiatku to boli desiatky telefonátov, teraz sú to stovky. Aktuálne, v posledných mesiacoch, kedy sa boríme s pandémiou, sa počet telefonátov dokonca viac ako trojnásobne zvýšil. Správy o tom, že domáceho násilia v tejto ťažkej dobe pribúda, budú asi pravdivé. Ja to za starších môžem jednoznačne potvrdiť.

Na Senior linku nám často zatelefonujú napríklad susedia. Tušia, že sa vedľa v dome niečo deje – vedia, kto tam býva, počujú krik, nadávky. Za množstvo prípadov spomeniem jeden, ktorý momentálne intenzívne riešime. Syn, dospelý už, prisľúbil svojmu otcovi, že sa bude o neho 24 hodín denne starať, ak na neho prepíše byt. Keď sa tak stalo, začali konflikty. Otcovi zobral dôchodok, všetky úspory. Sociálka našla jedného dňa starého pána ležať na zemi, na rukách a nohách mal modriny. Tento pán je vážne chorý a potrebuje 24-hodinovú starostlivosť, napriek tomu ho syn nechal bez pomoci, odišiel na niekoľko dní preč. Tým tak vážne zanedbal zdravotnú starostlivosť o neho, že sa otec dostal do ohrozenia života a musel byť hospitalizovaný. Do nemocnice mu nepriniesol potrebné veci, o ktoré ho žiadal. Napriek tomu chcel ísť starý pán domov. Po príchode domov syn zavolal znova zdravotnú službu a v noci ho opätovne hospitalizovali. Nevieme, čo sa stalo, ale tento pán povedal, že nikdy už nechce svojho syna vidieť a už nikdy nechce vrátiť domov. Synovi išlo pravdepodobne len o jedno, aby bol jeho otec umiestnený v zariadení a on mohol v pokoji užívať byt. Je podozrenie, že má záujem ho predať. Smutné je, že napriek otrasnému správaniu syna k otcovi vrátane podozrení na fyzické násielie, o čom existuje aj niekoľko záznamov, napriek synovmu sklonu k alkoholu, syn dokázal, pod zámienkou starostlivosti o otca, beztrestne získať majetok. Otec musel ísť do zariadenia, kam nikdy nechcel ísť a jeho majetok si bude užívať syn, ktorý zrejme peniaze za jeho predaj minie na alkohol.

Napriek tomu, že bolo podanie na zanedbávanie starostlivosti, psychické aj fyzické násilie, všetko strašne dlho trvá a nikto nevie presne, ako to vyriešiť – rieši to sociálny odbor, polícia, komisárka pre ZŤP, ale napriek tomu to stále nie je vyriešené. Niekde v našom systéme musí byť nejaká chyba.

Hlavné správy: V úvode rozhovoru ste povedali, že sa to deje aj v domovoch sociálnych služieb. Ako je to možné? To neexistujú žiadne kontrolné mechanizmy…?

MB: Kontroly existujú, ale pokiaľ sú dopredu ohlásené, všeličo sa dá zamiesť pod koberec. Zoberme si posledný prípad z DSS Prievidza, ktorý bol aj medializovaný. Už dlhšie sa vedelo, že tam nie je všetko „s kostolným poriadkom“. A potom to všetko vyplávalo na povrch. Personál tam fackal klientov, zamykali ich v izbách, násilne pripútavali k posteliam, nedávali im tekutiny, nemohli sa dovolať pomoci, lebo zvončeky na ich privolanie boli buď nefunkčné, alebo sa k nim nevedeli dostať, nedovolene im podávali psychofarmatiká. Sú to naozaj hrozné veci. Toto sa už nedá nazvať inak ako hyenizmom, je to úplne cez čiaru! A je to možné aj preto, že naša legislatíva v oblasti ochrany práv seniorov je „deravá“.

ĽG: Máte pravdu, na tieto praktiky sme upozornili a v zmysle zákona sme aj dali podanie na ministerstvo práce a komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím (rieši aj túto agendu). Kontrola potvrdila, že k takémuto konaniu skutočne došlo, čo vyplýva aj z protokolu kontroly, kde bolo zistené porušovanie ústavy a zákonov. Napriek tomu nedošlo k náprave a, hoci to bude vzhľadom na uvedené znieť neuveriteľne, je skôr záujem celú situáciu zľahčovať. Žiaľ, nie je to jediný prípad zlého zaobchádzania v sociálnom zariadení, už sme podávali viaceré podania, ktoré sa aj potvrdili a často to bolo v skutočnosti ešte horšie, ako sme to my dostali opísané.

MB: Bohužiaľ, skutočne toto nie je nejaká výnimka. Sťažností na zlé zaobchádzanie v sociálnych zariadeniach, ponižovanie, nedostatočnú starostlivosť, zanedbávanie hygieny atď. je množstvo. Ich riešenie je zložité, pretože, ako som už povedal, chýbajú jednoznačné pravidlá a opatrenia, kto je za čo zodpovedný a kto má čo robiť v uvedených prípadoch.

Hlavné správy: Prečo sa to ale všetko deje? Hovoríme o tom, že sa to deje, vy sa snažíte riešiť dôsledky, ale kde sú príčiny toho stavu?

MB: Je to kombinácia viacerých vecí. V sociálnych zariadeniach  je nedostatok pracovníkov, často tam pracujú, povedzme to diplomaticky, nie úplne kvalifikovaní ľudia. Ich práca nie je práve najlepšie ohodnotená. Mnohí nemajú empatiu k starším, chýbajú im potrebné školenia, aby vedeli, ako majú zvládať túto náročnú prácu. Nedostatok financií má za následok, že podmienky, v ktorých klienti DSS žijú, sú často veľmi zlé.

Hlavné správy: Spomenuli ste už, že nám chýba dobrá legislatíva, ktorá by takýmto prípadom zamedzila, resp. dokázala by ich efektívne riešiť. Čo je teda potrebné urobiť?

MB: Prax nám ukazuje, že niektoré práva a zákony na ochranu starších, napr. právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, status chránenej osoby v trestnom zákone a ďalšie, sú len slabou náplasťou a prípadom týrania či zlého zaobchádzania to pomáha len málo. Sme svedkami toho, že tieto prípady si ako horúci zemiak prehadzujú sociálny odbor, lekár, komisár pre zdravotne ťažko postihnutých, polícia. A to nie preto, že by sa tomu nechceli venovať, ale preto, že často nie je úplne jasné, do kompetencie koho to patrí.

Chýba nám silný, komplexný zákon na ochranu práv seniorov. Taký, ktorý bude brať do úvahy špecifiká seniorov, pretože toto je veľmi dôležité. Zákon, ktorý bude chrániť ich zdravie aj ich majetok. Ak nie jeden komplexný zákon, tak potom silná revízia a novelizácia niekoľkých zákonov – zákon o sociálnych službách, zákon o dedičstve. Posledný uvedený napríklad pochádza až z roku 1964. O reforme opatrovníckeho práva sa hovorí už niekoľko rokov a stále nie je hotová. V DSS je potrebné zmeniť systém kontrol a vyvodzovať patričné dôsledky z porušovania práv starších. Oni sú naozaj najzraniteľnejšou časťou našej spoločnosti a my k ich problémom musíme pristupovať diferencovane a zohľadňovať špecifiká, ktoré táto skupina má.

Hlavné správy: Zmena legislatívy je, podľa toho čo hovoríte, asi potrebná. Ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že je potrebné niečo zmeniť aj v našej spoločnosti…

ĽG: Áno, máte pravdu. Starší ľudia u nás nemajú rešpekt, úctu a uznanie, ktoré by si zaslúžili. Spoločnosť síce o tom proklamatívne hovorí, realita je však úplne iná. Medzigeneračná spolupráca a odovzdávanie skúseností chýba. Mladí, okrem svojich vlastných starých rodičov (a často ani o nich nič nevedia), nemajú záujem, ale ani šancu vedieť nič o živote seniorov.

Tu nás teda čaká ešte veľa práce, pretože základom pre to, aby sme spomínaným prípadom predchádzali, je prevencia a edukácia. Edukácia tých starších, aby sa nedali „nachytať“, aby poznali svoje práva a nároky. Naše Fórum robí medzi seniormi takúto osvetovú činnosť už roky. Organizujeme prednášky, semináre, chodíme do klubov dôchodcov. Myslím, že sme naším nasadením a neustálym vysvetľovaním veľkým dielom prispeli napríklad v boji proti „šmejdom“.

A pokiaľ ide o mladých, mojím cieľom napríklad je, aby sa súčasťou občianskej výchovy na školách stala aj časť venovaná seniorom vrátane osobných návštev seniorských centier a pomoci mladých v sociálnych zariadeniach a domácnostiach. Toto je beh na dlhú trať, ale bez vzdelávania a prevencie nedosiahneme to, o čom sme sa práve rozprávali – úctu a dôstojný život starších ľudí, ktoré si určite zaslúžia a ktoré im, za všetko, čo pre našu spoločnosť urobili, vlastne aj dlžíme.

Hlavné správy: Ďakujeme vám za rozhovor