Turecko je presvedčené, že jeho armáda je schopná dobyť Európu za 3 dni

Ankara 14. júna 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:TASR-Kayhan Ozer/Pool Photo via AP)

Veľká väčšina Turkov (nielen) sníva veľkoosmanské sny o tureckej Európe. Podobne ako aj Arabi snívajú o španielskej Arábii, ako existovala sedem storočí až do roku 1492. Turkov v tomto šialenstve podporuje Erdogan a oživuje v nich tieto sny.

„Ak s tým začneme ráno, tak večernú modlitbu k Alahovi sa môžeme pomodliť už v prezidentovom paláci Bellevue, v Berlíne“.

To si mohol každý prečítať už pred niekoľkými mesiacmi v tureckom denníku Yeni Söz, ktorý je periodikom veľmi blízkym vláde v Ankare. Titulok obsiahleho článku znel:

„Sabah fethe ciksak, Avrupa yi üc günde alınır“

Opakované hrozby tureckej vojenskej agresie neprichádzajú takpovediac z ničoho. Turecký prezident zosilňuje svoju protieurópsku rétoriku čoraz viac. Napríklad pred posledným vrcholovým stretnutím štátov G20, predniesol aj takéto vety:

„Nemecko sa dopúšťa samovraždy, keď mi nepovolilo, aby som sa na jeho pôde mohol prihovoriť svojim krajanom.“

Alebo sa vyhrážal nasledovne:

„Ak sa vy, Nemci budete takto správať aj naďalej, tak zajtra nebude jediného Európana, ba dokonca ani jediného človeka na Západe, ktorý by bez strachu vyšiel z domu na ulicu.“

Erdogan označil Európu za kontinent, ktorý je v každom ohľade prehnitý a rozpadnutý.

Noviny Yeni Söz vo svojom článku citovali aj známeho amerického politológa a publicistu:

„George Friedmann povedal, že Turecko by vojensky porazilo Nemecko v priebehu jediného popoludnia a Francúzsko len za jednu hodinu, za predpokladu, že by jeho vojaci vôbec našli odvahu bojovať.“

Potom Yeni Söz ironicky poznamenali:

„Friedmann sa ale trochu mýli. Medzinárodný inštitút Gallup, ktorý pred dvoma rokmi robil prieskum o tom, či sú ľudia ochotní bojovať za svoju krajinu, uviedol, že väčšina Európanov reagovala na takú otázku záporne. Preto môžeme predpokladať, že za Nemecko by jeho občania bojovať nechceli a to isté platí aj o Francúzsku.“

Yeni Söz sa v tomto prípade opierali o prieskum spred poldruha roka, podľa ktorého 82 percent Nemcov z opýtaných 20 000 povedalo, že by nebojovali za svoju vlasť. V prípade Francúzov to bolo 71 percent a v prípade Britov 73 percent.

Faktom ostáva, že osmanské Turecko vždy veľmi túžilo po tom, aby obsadilo celú Európu, až po Atlantik. Ešte v roku 1683 sa pokúšalo dobyť Viedeň a malo obsadenú veľkú časť Európy.

V súčasnosti patrí turecká armáda medzi osem najsilnejších armád na svete a rozhodne má väčšiu údernú silu ako nemecká armáda. V Bundeswehri je čoraz viac Turkov a Arabov. V tureckej armáde niet samozrejme ani jediného Nemca.

Súčasný vývoj v Europe poukazuje pre každého, kto ho pozorne a anlyticky sleduje, na to, že sa neúprosne blíži čas, keď starý kontinent zmení svojich „pánov“. Bola to Merkel, ktorá v roku 2015 spustila overtúru konca Európy, tak ako ju veľká väčšina jej obyvateľov mala rada.

Erdogan vyhlásil pred nejakým časom v tureckej Rize na veľkom politickom podujatí svojej vládnucej AKP, kde mu freneticky tlieskali tisícky prívržencov:

„Sľubujem vám, že urobím všetko preto, aby sme vo všetkom predstihli Nemecko a stali sa dokonalejšou krajinou.“

K tomu už netreba veľa dodať – azda len toľko, že moslimskí utečenci sú v Nemecku už prakticky všade, dokonca aj na nemeckých ostrovoch ako Rügen, Usedom a ďalších. Do Nemecka prúdia stále ďalší. Majú veľký počet utečeneckých Rád (Flüchtlingsrat), a to nielen na spolkovej úrovni, ale aj na krajinských úrovniach a dokonca už aj v jednotlivých veľkých mestách, napr. v Kolíne. Tie sa angažujú už aj politicky, pričom sú podporované rafinovanými nemeckými právnikmi. Globalizmus podporuje, nie, on vyžaduje, zradu ľudí na vlastných národoch. Ničí a rozbíja národnú hrdosť ľudí a mnohí urobia za peniaze všetko. Všetko proti vlastnému národu, dokonca i proti vlastnej rodine.

V mene Alaha sú takmer všetci moslimskí utečenci obdivovateľmi a priaznivcami Erdogana. Predstavuje pre nich nebojácneho a nekompromisného vodcu všetkých moslimov, ktorý je v ich očiach v mnohom podobný Mohamedovi.

Roman Bednár