Môj profil 
Predplatné
Trnava 4. februára (TASR) – Pred sedemdesiatimi rokmi sa do Trnavy prisťahovali obyvatelia z obce Ústie nad Oravou, ktorú zatopilo pri výstavbe Oravskej priehrady. Skutočnosť doteraz pripomína Ústianska ulica, na ktorej žijú poslední pamätníci týchto udalostí. V roku 1943 sa ich prisťahovalo spolu 141.
Medzi nimi bola aj rodina dnes už 92-ročnej Márie Matulovej. Do Trnavy prišla s rodičmi a tromi súrodencami, v Ústí nad Oravou opustili pomerne veľké hospodárstvo, ktoré ich živilo. Presídlenci však od štátu dostali adekvátnu náhradu za všetko, čo museli vo svojej obci opustiť. V Trnave ich čakalo 26 nových rodinných domov a ich hospodárske zázemie, vo veľkosti podľa ich dovtedajšieho majetkového statusu v Ústí. Niektorí odchádzali z Oravy z tehlových domov, avšak niektorí aj z biednejších pomerov. "Bolo to pre nás veľmi ťažké, veľmi sme plakali, aj teraz si ešte poplačem. Zo začiatku sme si nevedeli zvyknúť," spomína Mária Matulová.
Z Ústia do Trnavy sťahovali rodiny aj svoje domáce zvieratá i všetky hnuteľné veci domácností. Prvá etapa presídľovania trvala od septembra do októbra 1943. "Keď sme prišli do Trnavy, domy neboli úplne dokončené a tak sme si dosť vytrpeli, sami sme ich museli dostavať," hovorí pani Mária pre TASR.
Problematike príchodu Oravcov do Trnavy sa venoval Martin Garek z Trnavskej univerzity, ktorý pripravil pre potreby konferencie k dejinám Trnavy v 20. storočí o tom materiál. Podľa neho štát pre týchto presídlencov vyčlenil pozemky pochádzajúce aj z konfiškátu židovského majetku. Niektorí Oravci aj z tohto dôvodu nechceli do Trnavy ísť, pretože sa obávali, že sa po vojne prihlásia pôvodní majitelia. Stalo sa tak iba v jednom prípade.
Trnava bola vôbec prvým mestom, kam sa presídlenci z územia budúcej Oravskej priehrady sťahovali. Štát sa k otázke postavil veľkoryso, Trnavu považoval za akúsi vlajkovú loď projektu, veď celkovo sa týkal približne 900 rodín viacerých obcí. Trval od roku 1941 až do roku 1953. Výstavba náhradných gazdovstiev v Trnave predstavovala podľa Gareka pre Slovenskú republiku v čase vojny aj propagandistickú akciu, ktorou chcela ukázať schopnosti mladého štátu postarať sa o svojich občanov. Náklady na presťahovanie Oravcov smerujúcich do Trnavy boli vyčíslené na 15,772 milióna korún slovenských (Ks), z čoho najvýznamnejšiu položku 13 miliónov Ks tvorila výstavba domov s príslušenstvom, nasledovaná nákupom pôdy pre osídlencov vo výške 2 milióny Ks. Typické gazdovstvo, ktoré tieto rodiny dostali, sa skladalo z obytného domu s dvoma izbami, kuchyňou, špajzou a pivnicou, z hospodárskych stavenísk – stajne, čiernej kuchyne, chlievov pre ošípané, kôlne a stodoly. Každé gazdovstvo malo mať svoju vlastnú studňu a ohradu. "Z dôvodu, že výstavba náhradných hospodárstiev bola veľmi drahá, upustili od tohto a podporovali presídlenie len na také nehnuteľnosti, kde už boli domové a hospodárske budovy. Takže skupina presťahovaná do Trnavy bola jediná, ktorá bola umiestnená do nových domov," uvádza Garek.
"Oravci v Trnave ostali a stali sa súčasťou mestskej spoločnosti, aj keď to určite nebolo pre týchto jednoduchých dedinčanov ľahké," konštatuje Garek. Mária Matulová dodáva, že väčšina z nich sa v meste uchytila a našla asi prácu. "Pre nás bolo ťažké zvykať si aj na tvrdú trnavčinu popri našom nárečí," pripomína. Trnavčania zase potrebovali čas, aby prijali, že z Oravy prišli poriadni pracovití gazdovia. Na Ústianskej ulici dnes už bývajú potomkovia presídlencov alebo tí, čo od nich domy odkúpili. Ulica si však svoju podobu pred 70 rokov zachováva dodnes.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
