Poviem vám, že pozorovať zo zahraničia to šialenstvo, čo sa na Slovensku deje, je ešte zúfalejšie ako sledovať to z domova. Mohlo by mi byť v zásade jedno, čo sa o našej krajine píše, lebo zväčša sú to totálne nezmysly a viem, ako vznikajú. Buď ich píšu slovenskí novinári (áno, tipujete správne, fámu, že nám Zuzanu Čaputovú závidí celý svet, vytvorili naši pisálkovia, ale keď sa píše, že to tvrdí francúzska AFP alebo nemecká ARD, znie to veľkolepejšie) alebo potulní reportéri, ktorí tu nie sú akreditovaní, ale prídu na Slovensko na tri dni, nechajú si čokoľvek nabulíkať od Denníka N a Globsecu, a mysliac si, že teraz už vedia o tejto karpatskej republike všetko, pustia to do sveta. Podobným neprofesionálnym spôsobom sa robia občasné reportáže už iba o krajinách rovníkovej Afriky.

Dvojaký meter

Čo mi však už vonkoncom nemôže byť jedno, je spôsob, akým k podobným táraninám pristupujú slovenskí politici. V každej jednej vyspelej a sebavedomej krajine by sa ohradili proti vedomej manipulácii a nepravdivým informáciám. Tu ich však ešte zneužijú na boj proti politickému súperovi. Keď napíšu nejakú nepravdu o Slovensku ruské médiá, bleskurýchle zareagujeme, niekedy až na najvyššej úrovni, požadujeme okamžitú opravu a považujeme to za súčasť informačnej vojny. V tomto prípade neurobíme v tom lepšom prípade vôbec nič, v tom horšom tomu pritakáme s poznámkou, že už aj zahraničie potvrdzuje naše obavy z výsledku volieb. Pritom všetci vedia, že o nás píšu čisté nezmysly prekračujúce rámec zlomyseľného ohovárania. Ktorý človek pri zmysloch úprimne verí tomu, že ak Smer-SSD vyhrá voľby, Slovensko vystúpi z NATO a stane sa spojencom Putina? Kto príčetný si myslí, že Robert Fico zmení zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska “smerom k diktátorskému Rusku”?

Šimečka v Paríži

A predsa nás takto predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka včera v Elyzejskom paláci ohováral. Hrdí Česi, ale aj Maďari, Poliaci či Rakúšania by takéto pamflety (ako vyprodukovali The New York Times alebo The Guardian) svorne odmietli bez ohľadu na to, či sú z vládnej koalície alebo opozície. U nás nie. Zuzana Čaputová svojim partnerom z 13 krajín v Bukurešti nevysvetlila, že víťazstvo opozície neznamená koniec demokracie, ale vyjadrila z takého výsledku obavu. Šimečka francúzskemu prezidentovi nevysvetlil, že žiadna zmena zahraničnopolitickej orientácie Slovenska nehrozí, že máme síce diametrálne odlišné názory na čiastkové otázky, ale všetko riešime v rámci EÚ a NATO. Namiesto toho sa vyžaloval, že ak nevyhrá PS, Slovenská republika sa vydá cestou na Východ. To najlepšie ilustruje, že viac ako na Slovensku Šimečkovi záleží na vlastnej kariére.

Tieto “bozky smrti” by som však nepreceňoval. Iste, vo vlastnom životopise a pamätníčku sa bude pekne vynímať fotka s francúzskym prezidentom. Nezabúdajme však, že stretnutia s Emmanuelom Macronom už podliehajú značnej devalvácii. Veď pred prezidentskými voľbami v Česku sa stretol Macron aj eštebákom Andrejom Babišom, ktorý bol vo Francúzsku vyšetrovaný za pranie špinavých peňazí – a aj tak tie voľby Babiš prehral. Opozícia Macronovi často vyčíta, že si dáva za tieto prijatia dobre zaplatiť a že neváha prijať aj kadejakých afrických diktátorov. Na mieste je teda otázka, či PS zahrnulo túto cestu do svojich volebných nákladov. Pripomínam, že Babiš dlho zapieral, že by jeho cesta do Elyzejského paláca bola predvolebná. Až po silnom mediálnom tlaku ju priznal medzi volebnými nákladmi. Môžeme sa preto oprávnene pýtať, kde je teraz čo i len minimálny mediálny tlak?

Nedá sa nevšimnúť si, že namiesto falošného strašenia ruským zasahovaním do slovenských volieb tu máme oveľa výraznejšie zasahovanie Západu do nášho volebného procesu. Neprejavuje sa len takýmto prvoplánovým tlačením Progresívneho Slovenska do volebného víťazstva, aké nám predviedol Emmanuel Macron, ale aj oveľa sofistikovanejšími formami, ako sú napríklad zdanlivo nevinné kampane za zvýšenie účasti vo voľbách. Realizujú ich známe firmy, politické think-tanky Nadácia otvorenej spoločnosti, Memo 98, Nadácia Pontis a podobne, ktoré na tento účel dostávajú peniaze zo zahraničia, nezriedka nepriamo od vlád západných štátov (už veľakrát som vysvetľoval schému dotácií National Endowment for Democracy, napojenej na rozpočet Kongresu USA). Myslieť si, že tieto veľmoci nám nezištne poskytujú finančné zdroje na ušľachtilé posilnenie demokracie, je rozprávka pre naivných. Samozrejme, sledujú vlastné záujmy. Preto sú aj tieto kampane zamerané nie na všeobecné pritiahnutie všetkých ľudí k voľbám, ale sú špeciálne zacielené na mladšie vekové ročníky a krajanov zo zahraničia – najväčšiu voličskú skupinu PS. Ani nemusím pripomínať, že tieto think-tanky vedú sympatizanti PS (riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Fedor Blaščák bol dokonca aktívnym zakladajúcim členom Progresívneho Slovenska).

Obrana pred manipuláciami

Ako sa voči takýmto manipuláciám brániť? Predovšetkým musíme svojim známym, priateľom, kolegom (každý na svojej úrovni) trpezlivo, aktívne a intenzívne vysvetľovať, že tu žiadna demokracia ohrozená nie je (alebo – ak chcete – že žiadnu “internacionálnu pomoc” nepotrebujeme). Svoje problémy si vyriešime sami a keď už – demokraciu vážne a dokázateľne ohrozujú tí, ktorí tu posledné roky vládli. Kto tu zakazoval alternatívne weby? Vyhrážal sa nepohodlným osobám väzením? Kto tu deformoval trestné právo a masívne porušoval ľudské práva obvinených? Z kadiaľ sa volá po ďalšej “regulácii” (rozumej cenzúre) médií? Kto navrhuje väzenie pre tých, ktorí spochybňujú ideológiu 50, 70 či 100 pohlaví? Kto vyhadzuje ľudí z práce za názor ako počas normalizácie? A kto kádruje na univerzitách? A teraz si skúste spomenúť na jednu jedinú vec, ktorou Smer-SSD za 12 rokov svojho vládnutia oklieštil či ohrozil demokraciu. Nenájdete ju! Môžete im vyčítať, čo len chcete – že niektorí z nich kradli ako straky, že sú konzervatívni viac ako sa na sociálnu demokraciu patrí, že v niektorých obdobiach ochraňovali viac cirkev ako štát – ale nikdy, nikdy nesiahli na slobodu prejavu, zhromažďovania, či na iné ľudské práva.

Ja sám môžem porovnať, ako sa mi darilo za vlád Smeru, ktoré som tvrdo kritizoval a ich to hrozne štvalo, no nikdy proti mne nezakročili – a ako sa ku mne zachovala súčasná zločinecká banda, ktorá ma existenčne ohrozila, znemožnila mi po 25 rokoch prednášať, poradca prezidentky Ivan Mikloš navrhoval zatvoriť takých ako je Chmelár a bude vraj po probléme a niektorí provládni novinári pre moje kritické postoje k vojne na Ukrajine navrhovali pre mňa dokonca doživotie či úplnú ostrakizáciu, pričom Arpád Soltész vyzýval, aby mi nikto nepodal ani pohár vody. Ja viem, že mnohí by už radi zabudli na to, čo za teror sa tu rozmáhal, že nebyť predčasných volieb, už by bol dávno schválený zákon o potieraní nepohodlných osôb a médií – ale my nezabúdame. Na potláčanie slobody, na to celkové politické dusno, na vytváranie akýchsi progresívnych obdôb previerkových komisií na univerzitách, ktoré prestala zaujímať vaša bohatá VPCH (vedecko-pedagogická charakteristika), ale váš postoj k okupácii Krymu a transrodovým záchodom na fakulte.

Fanatizmus Progresívneho Slovenska

Takže ešte raz, ak by to nebolo jasné: demokraciu dnes dokázateľne ohrozuje predovšetkým fanatizmus Progresívneho Slovenska a jeho so zväzáckou vášňou násilne presadzované experimenty. Podobne ako tie boľševické, ani tieto nemajú všeobecnú podporu a sú pretláčané s čoraz neznesiteľnejším nátlakom. Táto temná propaganda sa opiera o podporu hereckých aktivistov, ktorí manipulujú spoločnosť v prospech cieľov PS. Je isto zavrhnutiahodné a z môjho pohľadu neprípustné, ak sa niekto vyjadruje o ľudských bytostiach ako o pliage. Ale pýtam sa, kde boli títo herci, keď minister Naď nadával protestujúcim ľuďom do opíc. Keď hovorca polície nadával odporcom očkovania do dezolátov. Keď minister zahraničných vecí Káčer nadával ľuďom do dobytka. Keď podpredseda PS Michal Truban hovoril o ťažko pracujúcich, že “roboši sú taká zvláštna sekta, ktorú nemám rád, lebo všetko doj.bú”.

Uvedomte si, prosím, že ľudia ako Richard Stanke alebo Tomáš Maštalír nikdy nevyzývali na zbierku pre ťažko choré deti, ale na tank, nikdy sa nezastali chudobných ľudí z Rudnian, ale bohatých gayov z Bratislavy, neozvali sa, keď sa tu obmedzovala sloboda, dokonca ani vtedy, keď sa tu za “neviditeľnej ministerky” ničila kultúra, ale bok po boku v apríli plakali, že ich opúšťa ich milovaná prezidentka. Kristína Tormová dokonca vo svojej progresivistickej zaslepenosti hovorila o kritikoch Zuzany Čaputovej ako o “kričiacej menšine”, akoby si nevšimla, že jej podľa prieskumov nedôverujú už takmer dve tretiny obyvateľov. A títo hysterickí uzurpátori verejného priestoru majú byť pre spoločnosť autority? Preboha, čím?!

Včera sa pred DPOH zrazili dva svety. Úprimne, nie som nadšený z toho, že Matica slovenská opäť politizuje. Jej úloha ako verejnoprávnej inštitúcie je niekde úplne inde. Ak sa dookola sťažuje, že ju nepočuť, lebo čelí mediálnej blokáde (večná výhovorka všetkých nevýrazných – ja sám som dôkazom, že cesta k ľuďom sa dá nájsť aj bez médií hlavného prúdu), namiesto týchto neustálych plačiek by už nezaškodilo aj trochu sebareflexie, či sú jej spôsoby komunikácie pre verejnosť dostatočne príťažlivé. Lebo mne jej obava o štátne symboly neznie príliš presvedčivo, ak nedávno tak sprznila prácu ich autora Ladislava Vrtela a namiesto nej vyzdvihla ľudácke symboly.

K včerajšiemu incidentu len toľko. Boli časy, keď v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava hrali velikáni slovenského herectva Štefan Kvietik, Jozef Króner, Karol Machata, Július Pántik, Gustáv Valach, Juraj Sarvaš, ale aj Mária Kráľovičová, Hana Meličková, Eva Kristínová a ďalší, ktorí Slovensko milovali, nosili ho v srdci a vyjadrovali sa o ňom s posvätnou úctou. Povedzte mi, čo sú to dnes za herci, čo sú to za umelci, čo sú to za ľudia, celá táto generácia bez pokory pred obecenstvom a prísnosti k sebe, keď nevedia Slovensko ani len vysloviť, nieto sa ho dotknúť srdcom a v početných akože “zábavných” reláciách dokazujú pred verejnosťou svoju hlúposť, nevzdelanosť a neznalosť svojej vlasti.

Prečo nás vlastne otravujú, prečo by ma mal zaujímať názor Richarda Stankeho na čokoľvek okrem Shakespearea alebo Bertolda Brechta. Je to smutné, pretože títo ľudia nevedú Slovensko k väčšiemu porozumeniu medzi rôznorodými skupinami, ale k nevkusnému vnucovaniu svojho svetonázoru, a teda k ešte väčšej polarizácii. Oni vlastne svoje herecké schopnosti nevyužívajú na zušľachtenie ducha, ale zneužívajú ho na propagáciu jednej ideológie, a preto k nim nikto nikdy nebude vzhliadať tak ako sme my vzhliadali k Ladislavovi Chudíkovi, Mikulášovi Hubovi či Ctiborovi Filčíkovi.

Samoúčelné násilie

Som však pobúrený, že nikto neodsúdil samoúčelné násilie skupinky okolo fanatického anarchistu Roba Mihályho. Sotiť do pokojného vetchého starčeka či zmlátiť dôchodcu je ďaleko za čiarou toho, čo by sme mali akceptovať. Je trápne a mimoriadne slabošské vyhovárať sa na to, že ho ten starec vyprovokoval. Áno, z nezostrihaného záznamu síce vyplynulo, že ten starec nebol práve mierumilovný, ale k tomu, že tam začal niečo strhávať ho vyprovokoval jednoznačne Mihály a veliteľ policajného zásahu mu to jasne vysvetlil. Matičiari tam mali riadne ohlásenú akciu, nie anarchisti. To, že Robo Mihály nikdy nerešpektuje žiadne pravidlá, je už súčasťou jeho mentality. Len neviem, či si v tej svojej prehúlenej hlave niekedy uvedomí, že sa už začal ponášať na Kotlebu v jeho začiatkoch pouličného bitkára nielen správaním, ale aj oblečením a fúzikmi. Nikto neurobí pre akceptáciu pravicového extrémizmu viac ako ten, kto začne používať metódy na nerozoznanie od neho.