Bratislava 25. februára 2020 (HSP/Foto:TASR-Michaela Zdražilová)
Tesne pred voľbami sa stupňujú emócie a vyťahujú sa kompromitujúce dôkazy. Volič je zásobovaný správami o charaktere tých, ktorí sa uchádzajú o jeho dôveru. Víkendové diskusie politikov nepriniesli nič nové okrem emocionálnych posolstiev. Psychoemocionalita voliča je oblasť na ktorú sa mediálne útočí. Ukazuje sa však, že časť elektorátu reaguje inak, ako by si niektorí politici priali
Už viac ako rok sa mnohí, najmä opoziční politici pasujú za premiérov, ministrov, ba priam za spasiteľov Slovenska. Všetci hovoria o konci Smeru a katastrofálnom stave „krajiny“ a svojským spôsobom robia predvolebnú kampaň, v ktorej vychádzajú na povrch veci, ktoré by automaticky takýchto ľudí diskvalifikovali z verejného života. Pre volebný úspech sú čoraz dôležitejšie emocionálne vplyvy na voličov a preto sa politické strany a kandidáti často koncentrujú na to, aby v záverečnom finále kampane zapôsobili na psychoemocionalitu voličov.
Je pravdou, že určitá masa voličov sa definitívne rozhoduje až posledné dni pred voľbami o tom komu dá hlas. Sú to predovšetkým médiami ovplyvniteľní voliči, ktorí neuvažujú principiálne a racionálne. Naznačujú to i prieskumy.
V dnešnom masmediálnom svete emocionálnych a extrémnych otrasov sa dá pomocou komunikačných technológií kreovať extrémna emócia – sugestívne posolstvo, ktoré sa dá extrémne rýchlo a masovo šíriť.
Svet digitálnych technológií poskytuje i možnosť silnej podprahovej manipulácie, kde sa kombinuje zvukové (hudba), slovné (heslá, slogany) a obrazové (foto, zábery, symboly) posolstvo, ktoré zasahuje voliča viac, ako si je ochotný priznať.
Staré koncepty volebnej kampane sú nahrádzané novými a dokonalejšími. Niektorí z tých, ktorí vsadili na psychoemocionálnu rovinu kampane, podcenili vedecké poznatky o psychoemocionalite ľudskej osoby.
Otázka nestojí totiž v rovine, komu sa z politických strán podarilo vytvoriť extrémne silné emocionálne posolstvo, ktoré má multiplikačný efekt a za istých okolností môže zásadne ovplyvniť volebný výsledok. Rozhodujúci je totiž čas, čiže kedy je toto extrémne emocionálne posolstvo vyslané k voličom.
Ešte v minulom roku dominovali progresívni liberáli koalície PS/Spolu, čo sa prejavilo nielen v prezidentských ale i v eurovoľbách. Začiatkom roku 2020 sa o vyslanie tohto druhu posolstva opäť pokúsila koalícia PS/Spolu so svojou mobilizáciou proti ĽSNS v duchu hesiel proti tzv. extrémizmu a fašizmu atď. K nim sa pridal Kiska (Za ľudí), keď spoločne chceli aj s Hlinom (KDH) zachrániť „krajinu“ pred nárastom toho, čo emocionálne nazvali fašizmom.
Idiotizmus týchto emocionálnych mediálnych pokusov sa ukázal čoskoro, lebo tzv. progresívci, tzv. stredoví a tzv. konzervatívci to s taktikou emocionálnych hier s voličmi zjavne prepálili, výsledkom čoho je jedno veľké bezobsažné nič, ktoré sa paradoxne otočilo proti nim samým. Pracujúcich ľudí totiž tieto reality show nezaujímajú a sú chvíľkové presne tak, ako je to s ľudskými emóciami v realite ľudského života, a tak si preferenčne nepolepšili, ale skôr pohoršili.
Ak je dnes vo svete analytikov, sociológov či politológov niekto presvedčený, že najsilnejším emocionálnym posolstvom volieb je tvrdenie, že Smer nemôže tieto voľby vyhrať, tak by mal navštíviť kompetentného lekára. Možno podľa prieskumov agentúr existuje jedna opozičná strana, ktorá ho môže poraziť, ale to je vzhľadom na obsahovú realitu tejto strany a racionalitu čistá fabulácia a skôr zbožné želanie. Niektorí sú dokonca presvedčení o autentickosti vraj protikorupčného a protismeráckeho bojovníka, ktorým má byť predseda OĽaNO Matovič. Ale čo reálne okrem populizmu, teatrálnosti či neodškriepiteľnej marketingovej zručnosti prezentácie škandálov dokázal a čo ponúkol ako riešenie?
Nie sú alebo nemali by byť témou volebnej kampane skôr štrukturálne, konceptuálne a systémové patologické nedostatky dnešného usporiadania a riadenia štátu? Je skutočne korupcia najdôležitejšou témou volebnej kampane? Racionálne uvažujúci voliči vedia, že korupcia bola, je a bude realitou v každej spoločnosti a v každom režime. Absentujú totiž účinnejšie legislatívne normy, ktoré by sankcionovali toto správanie. Tu nejde o banalizáciu tohto vážneho problému.
Oveľa väčším problémom volieb je práve štrukturálna byrokratická chobotnica, ktorá systémovo umožňuje korupciu. To však v kampani politických strán zaznieva ojedinele. Absencia pravdivých konceptuálnych riešení u týchto „nových“ nositeľov zmeny a bojovníkov proti korupcii, ktorí hrajú na psychoemocionálnu rovinu voličov, je pre istých voličov zrejmá. Je ich však príliš málo.
To, že sa v kampani prejavujú ďalšie psychoemocionálne hry s voličmi, ktoré vyzývajú voličov na doslova záchranárske hlasovanie vo voľbách je prejavom určitého zúfalstva demokratického systému. Bez určitých strán je vraj systém ohrozený.
Emocionálne to vyhlasuje sám Hlina, že bez KDH bude vraj problém ohrozenia systému. Chce tým motivovať kresťanských voličov. Určité média vyvolávajú u voličov potrebu záchrany extrémne liberálnej strany SaS. Mediálni šíritelia týchto psychoemocionálnych apelov pracujú s tým posolstvom, že ak by sa niektoré politické strany nedostali do NR SR, tak vraj nastane vo voľbách situácia, kde prepadnú hlasy voličov, čo je logický nezmysel.
Mediálne sa vytvára emocionálny stav ohrozenia, že nositelia určitých ideí budú v novom parlamente reprezentovaní marginálne alebo vôbec. Otázku akceptovateľnosti, pravdivosti či racionality týchto ideových konceptov radšej neriešia. Čo však riešia sú komplikácie pri vytvorení novej vládnej koalície. Je jasné, že na časť nerozhodnutých voličov môžu tieto stratégie mediálnej manipulácie s emóciami voličov fungovať, ale len na časť.
Sugestívne mediálne manipulácie analytikov, politológov či sociológov o tom, že napríklad Smer skončí v rozklade, sú dnes skôr želaním ako realitou. V skutočnosti nejde o toto, ale o to, že Smer počas celej svojej vlády šikovne kryl zločiny predchádzajúcich vlád (Dzurindových ako aj Radičovej) a už uplynula premlčacia lehota týchto mravných zločinov, ktoré ale boli spáchané legálne. Už splnil svoju úlohu a nie je pre systém nevyhnutne potrebný.
Preto tieto psychoemocionálne hry médií s voličmi. Nádej, že tzv. noví politici tzv. pravice či tzv. demokratickej opozície, ktorí sú sami toxickí, nastolia spravodlivosť či zmenu, je infantilná. Takto to funguje posledných 30 rokov.
To, že kiskovci majú na čele toxického človeka, sa vedelo už v čase, keď ho slepí voliči zvolili za prezidenta lebo fungovalo „lebofico“. To, že progresívci majú na čele doslova toxického človeka sa vie už dlhšiu dobu. Podobne je na tom tzv. gorilie mláďa, ktoré už dávno nie je mláďaťom, ale jasnou toxickou osobou, ktorá sa tvári ako nový politik a nositeľ zmeny. Richardove raňajky u Tiffanyho, pardon u Kočnera, sú už legendou slovenskej politickej scény, čo sa nedá odbaviť len tzv. ospravedlnením. Kompromitácia jasnejšia ako výbuch jadrovej bomby, ale jeho voličom to zjavne nevadí. Túžba po povolebnom balóniku je iste silnejšia ako sebareflexia. To isté sa týka jeho vulgárneho vzťahu k rodine vyjadrenom na tričku. Nicholsonovej lavička v parku sa tiež stala predmetom ľudovej zábavy. Hlinove mediálne uisťovanie o autenticite, spoľahlivosti a istote konzervativizmu je viac prejavom zúfalstva ako reality, pričom pripomína záchranársku pátraciu akciu po niečom, čo neexistuje. Legendárny je i infantilný mafiánsky Kollárov „prašák na ulici“, ktorého ilúzia bola rozbitá nielen dovolenkovým foto. Sofiina voľba je na spadnutie.
Nepríjemným problémom je, čo má slovenský volič vlastne urobiť. Je totiž celkom možné, že sa po voľbách vytvorí národný front proti extrémizmu a fašizmu, ktorého členmi budú aj doterajší ideologickí protivníci, čo určite šokuje voličov, lebo definitívne padne jedna 30 ročná ilúzia o pravici a ľavici. Druhou situáciou bude divoká koalícia toxických politikov, ktorí uzavrú spojenectvo so stranou, ktorú chcú všetci nositelia zmeny pochovať. Povolebné vytriezvenie slovenských voličov príde ako vždy neskoro a doterajšia realita bude pokračovať.
René Balák