V podstate toto stretnutie s byrokratickou prípravou a širokým verejným ohlasom, ktorý sa mu v Rusku dostalo, svedčí o zásadnej zmene svetonázoru Moskvy a jej medzinárodného postoja voči rastúcej nezápadnej väčšine sveta, ako je to stanovené v nedávno prijatej koncepcii zahraničnej politiky.

Petrohrad založil Peter Veľký začiatkom 18. storočia ako “okno do Európy” a minulý týždeň poslúžil rovnakému účelu pre Afriku.

Eurocentrizmus je, samozrejme, stále hlboko zakorenený v myslení a ašpiráciách ruskej elity. Napriek tomu zlyhanie dlhých ruských ciest za západnou integráciou po zániku Sovietskeho zväzu teraz explodovalo do zástupnej vojny proti Spojeným štátom a NATO na Ukrajine. To spôsobilo historický posun v politike Moskvy, ktorý je svojím významom porovnateľný s obdobím Petra Veľkého, hoci sa uberá úplne iným smerom. V dohľadnej budúcnosti zostane vesmír ruskej zahraničnej politiky rozdelený na dve veľké časti: dom nepriateľov vrátane Európy, Severnej Ameriky a zvyšku anglosféry a dom priateľov inde. Deliacou čiarou medzi nimi je pozícia krajiny vo vzťahu k režimu sankcií voči Rusku.

Afrika je v tomto ohľade zväčša na správnej strane tohto rozdelenia. V Petrohrade bolo zastúpených 49 z 54 krajín kontinentu. Pravda, len 17 z nich sa zúčastnilo na najvyššej úrovni. Západ už nebol zvedavým a skeptickým pozorovateľom ako počas summitu v Soči pred štyrmi rokmi, ale tentoraz vyvinul rozhodné úsilie a africkým lídrom radil, dohováral im alebo im hrozil, aby nešli do Ruska a nerokovali priamo s prezidentom Putinom. V skutočnosti západný tlak priniesol určité body (počet najvyšších predstaviteľov v Petrohrade bol približne polovičný v porovnaní so Soči), ale nepodarilo sa mu toto podujatie podkopať. To, čo sa stratilo na postavení reprezentácie, sa vykompenzovalo v intenzite interakcie. Množstvo času, ktoré Vladimír Putin osobne investoval do podujatia – ktoré v skutočnosti trvalo tri dni namiesto dvoch – bolo pôsobivé a pozoruhodné.

Potreba čeliť obvineniam Západu, že Rusko je zodpovedné za prudký nárast cien potravín po odstúpení Moskvy od čiernomorskej dohody o dodávkach obilia (pričom sa pohodlne ignoruje skutočnosť, že sľuby Moskvy o ukončení západnej blokády ruského poľnohospodárskeho vývozu neboli nikdy dodržané), prinútila Kremeľ prekročiť rámec bežného verbálneho vyvracania. Putin na samite nielenže prisľúbil, že bude bezplatne dodávať obilie piatim najchudobnejším africkým krajinám, ale oznámil plány na rozšírenie obchodnej lodnej dopravy a vybudovanie logistického námorného a leteckého spojenia Ruska s Afrikou, vytvorenie centra ruského obchodu v Afrike a rozšírenie ruského podielu na dovoze afrických potravín. Pokiaľ ide o boj so západnou propagandou, Moskva plánuje výrazné rozšírenie prítomnosti ruských médií na kontinente. Ide o to, že Rusi a Afričania musia mať prostriedky na to, aby sa o sebe dozvedeli priamo, a nie prostredníctvom neutrálnych sprostredkovateľov v Londýne, Paríži alebo New Yorku.

Rusko má určite čo robiť. Po tom, čo začiatkom 90. rokov minulého storočia opustilo bohaté dedičstvo Sovietskeho zväzu v Afrike, čelí Moskva v tejto oblasti silnej konkurencii. V porovnaní s čínskym obchodom s Afrikou (280 miliárd USD) alebo americkým (60 miliárd USD) je ruský obchod len slabých 18 miliárd USD. Moskva si však môže počínať oveľa lepšie. Samit v Petrohrade sa zameral na viaceré oblasti, od potravinovej bezpečnosti cez zdravotníctvo a farmáciu až po jadrovú energiu a bezpečnostnú pomoc. Osobitný význam má vzdelávanie a IT. Moskovská univerzita Lumumba je od začiatku 60. rokov minulého storočia vlajkovou loďou vzdelávania afrických odborníkov v Rusku. Po rozpade Sovietskeho zväzu škola stratila veľkú časť svojho lesku. V súčasnosti sa to však mení a počet štipendií pre Afričanov na štúdium v Rusku sa strojnásobil a mnohé ruské univerzity sú povzbudzované, aby hľadali partnerov na spoluprácu v Afrike.

Rusko v poslednom čase dosiahlo obrovský pokrok v oblasti sprístupňovania internetu na svojom rozsiahlom území a z Moskvy sa stala jedna z najvyspelejších metropol na svete, pokiaľ ide o verejný prístup k Wi-Fi. O túto skúsenosť sa určite treba podeliť.

Oživený záujem Ruska o Afriku je skôr strategický ako taktický. Presahuje rámec dôležitých, ale všedných otázok hospodárskej, bezpečnostnej a technologickej spolupráce. Takisto presahuje rámec vojny na Ukrajine – o ktorej sa v Petrohrade nevyhnutne tiež diskutovalo -, čo Putinovi umožnilo vysvetliť dôvody svojho konania a vyložiť svoje názory na spôsoby dosiahnutia mieru. Zo strategickejšieho hľadiska ruskí politici čoraz viac vnímajú Afriku – spolu s Áziou a Latinskou Amerikou – ako súčasť vzostupnej vlny, ktorá pomôže nahradiť súčasný svetový poriadok ovládaný Západom diverzifikovanejšou konštrukciou postavenou na viacerých civilizáciách.

Niektorí Rusi tvrdia, že majú v Afrike kontinent priateľov. Pokiaľ ide o nálady obyvateľstva, je to do veľkej miery pravda. Rusko je totiž – na rozdiel od západných krajín – nepoškvrnené koloniálnym a neokoloniálnym vykorisťovaním kontinentu. V 20. storočí skutočne poskytlo vojenskú pomoc viacerým národnooslobodzovacím hnutiam a ekonomicky podporilo mnohé z nových nezávislých afrických štátov prostredníctvom projektov v oblasti infraštruktúry. Vyškolila tisíce lekárov, inžinierov a učiteľov, avšak politická realita je zložitejšia. USA a bývalé koloniálne mocnosti Francúzsko, Veľká Británia a ďalšie – nezabúdajúc na Nemecko – považujú tento kontinent v podstate za svoj trh a surovinovú základňu a budú sa snažiť chrániť svoju hospodársku dominanciu a politický vplyv. Budú čo najviac sťažovať postup Ruska v Afrike.

Tvárou v tvár tejto opozícii by Moskva nemala podľahnúť pokušeniu súperiť s vonkajšími mocnosťami o sféry vplyvu. Musí sa riadiť svojimi národnými záujmami, ktoré spočívajú v rozširovaní všestrannej spolupráce s africkými partnermi, ako aj svojou snahou o nový, spravodlivejší svetový poriadok, v ktorom by nedominoval Západ. Druhý rusko-africký samit bol napriek všetkým zložitostiam a komplikáciám, s ktorými sa stretol na ceste do Petrohradu, úspešný. Dôležitejšia je však zmena paradigmy ruského myslenia a konania vo vzťahu k Afrike, vďaka ktorej sa z pôvodne “exotických”štátov stávajú normálni a cenní partneri.