Bratislava 9. januára 2020 (HSP/Foto:wikipedia)
Americký teroristický útok na veliteľa špeciálnych jednotiek Quds Iránskych revolučných gárd Kásima Sulejmáního je nielen aktom flagrantného pošliapania medzinárodného práva a Charty OSN, ale hlavne symptómom bezradnosti americkej politiky a hrubou chybou Bieleho domu, ktorá vyplynula z tejto bezradnosti
Zavraždenie Kásima Sulejmáního definitívne pochovalo všetky nádeje na ďalšiu majdanizáciu Iraku prostredníctvom prozápadne orientovanej mládeže, ktorej sa po niekoľkých mesiacoch protivládnych protestov podarilo začiatkom decembra minulého roka dosiahnuť čiastkový úspech v podobe zosadenia proiránskeho premiéra Abdula Mahdího. Sľubne sa črtajúci iracký majdan stroskotal v momente, ako Američania s pomocou bezpilotného lietadla Reaper zmasakrovali oficiálny konvoj pri bagdadskom letisku, pričom okrem Kásima Sulejmáního zavraždili aj zástupcu veliteľa irackých milícií abú Mahdího Muhandisa a ďalších príslušníkov Ľudových mobilizačných síl (PMF).
Donald trump tak v jedinom okamihu a šmahom ruky zmaril 10 rokov krvopotnej práce americkej diplomacie a tajných služieb, zameranej na inštrumentalizáciu Iraku ako nástroja amerického vplyvu pod rúškom jeho údajnej demokratizácie. V roku 2009 sa americká ambasáda v Bagdade usídlila v novovybudovanej pevnosti na brehu rieky Tigris v tzv. „zelenej zóne“. Obrovský fortifikovaný komplex na ploche 42 hektárov, pozostávajúci z 21 budov mal zabezpečiť nielen ochranu približne 12-tisícového personálu, ale mal tiež symbolizovať novú éru v americko-irackých vzťahoch. Celý komplex, 10-násobne väčší než ktorákoľvek iná ambasáda USA v kľúčových štátoch sveta, je v podmienkach Bagdadu niečo ako Vatikán v podmienkach Ríma, iba s tým rozdielom, že v prípade americkej bagdadskej ambasády ide skôr o regulárnu vojenskú pevnosť a základňu. Nie div, že táto americká citadela v hlavnom meste Iraku od samého počiatku vzbudzovala u Iračanov dojem symbolu toho, kto je skutočným vládcom v krajine.
Zavraždením Kásima Sulejmáního sa Američania ocitli v situácii, kedy musia riešiť otázku, či sa im vôbec podarí udržať ich pevnosť v Bagdade. Novoročný pokus o masívny útok miestnych civilistov na americkú ambasádu sa ešte Američanom podarilo v poslednom momente spacifikovať pomocou slzotvorného plynu a vrtuľníkov typu Apač, ktoré boli nasadené v kritickej situácii, keď prívrženci proiránskych milícií prekonali vonkajší ochranný kordón a za pokriku „smrť Amerike“ sa chystali atakovať hlavný ochranný val americkej ambasády. Tento obrázok bol silnou reminiscenciou obsadenia americkej ambasády v Teheráne v roku 1979, respektíve lynčovania amerického veľvyslanca Christophera Stevensa v líbyjskom Benghází v roku 2012.
Limitovaný iránsky raketový odvetný protiútok na americkú vojenskú základňu v Ajn al-Asad v západoirackej provincii Anbár bol signálom, že cieľom Teheránu nie je primitívne zabíjanie v štýle kovboja z Bieleho domu, ale vypudenie Američanov z Iraku. O tom, že tento cieľ nie je nereálny, svedčí fakt, že Američania už zavreli svoj konzulát v juhoirackej Basre a zredukovali personál konzulátu v metropole irackého Kurdistanu Arbíle. Evakuácia veľkej časti diplomatov z Bagdadu indikuje, že ďalšie pôsobenie americkej ambasády v Bagdade sa môže čoskoro ukázať ako neudržateľné, čo by bol z pohľadu Teheránu oveľa lepší výsledok, než plnohodnotná iránsko-americká vojna s neistým výsledkom.
Gabriel Gačko