Ťažkou realitou pre Spojené štáty je hospodárska závislosť od svetovej ekonomiky číslo dva, ktorá sa prehlbuje s neúprosným postupom Číny na pozíciu svetovej jednotky.

Najmä v poslednom desaťročí médiá čoraz častejšie obviňovali Čínu z agresívneho rozširovania jej globálneho vplyvu, z autoritárstva doma a z politiky zameranej proti Spojeným štátom. V posledných desaťročiach veľké obchodné záujmy presadzujú úplne inú zahraničnú politiku USA, ktorá uprednostňuje výhodné spolužitie medzi Spojenými štátmi a Čínou. Politika USA sa rozdeľuje a osciluje medzi týmito dvoma pólmi. V jeden deň Jamie Dimon z banky JPMorgan Chase a americká ministerka financií Janet Yellenová idú do Pekingu podporiť vzájomnosť záujmov, zatiaľ čo prezident Biden zároveň označuje Si Ťin-pchinga za “diktátora”.

História a dedičstvo studenej vojny zvykli americké médiá, politikov a akademikov na hyperbolické odsudzovanie komunizmu a strán a vlád, ktoré s ním spájajú.

Keď sa však studená vojna skončila a potom sa zrútila so zánikom ZSSR, Nixon a Kissinger sa znovu spojili s Čínou, ktorá už začala prudký hospodársky rozvoj, ktorý sa nikdy nezastavil. Kapitalisti zo starých centier systému v krajinách G7 (západná Európa, Severná Amerika a Japonsko) naliali investície do Číny, aby profitovali z jej relatívne oveľa nižších miezd a rýchlo rastúceho vnútorného trhu. Za posledných 50 rokov prúdil z čínskych tovární spotrebný tovar a kapitálové statky na trhy po celom svete. Vývoz z Číny prinášal prílev platieb v amerických dolároch. Čína požičala mnoho z týchto dolárov späť do americkej štátnej pokladnice na financovanie svojich rastúcich rozpočtových deficitov. Čína sa pripojila k Japonsku ako dve hlavné veriteľské krajiny Spojených štátov, najväčšieho dlžníka na svete.

Investície Číny do amerických štátnych dlhopisov, ktoré sa hromadia, pomohli v poslednom polstoročí rýchlo narásť štátnemu dlhu USA. To pomohlo udržať nízke úrokové sadzby v USA, ktoré podporili hospodársky rast USA a ich zotavenie z niekoľkých hospodárskych krachov. Relatívne nízke ceny čínskeho vývozu odrážali nízke mzdy a aktívnu podporu rozvoja zo strany vlády. Tento vývoz do Spojených štátov pomáhal počas väčšiny týchto rokov predchádzať inflácii. Nízke ceny zase znižovali tlak zamestnancov na vyššie mzdy, a tým podporovali zisky amerických kapitalistov. Týmito a ďalšími spôsobmi sa americko-čínske väzby hlboko zakorenili vo fungovaní a úspechu amerického kapitalizmu. Prerušenie týchto väzieb by malo pre Spojené štáty veľmi nepriaznivé hospodárske dôsledky.

Ak by vláda USA mohla prinútiť americké a iné nadnárodné korporácie, aby zatvorili obchody v Číne, pravdepodobne by sa presunuli do iných ázijských miest s nízkymi mzdami. Do Spojených štátov by sa nevrátili, pretože ich mzdy a ďalšie náklady sú príliš vysoké, a teda nekonkurencieschopné. Tam, kam by išli, by museli získavať vstupy z Číny, ktorá je už teraz ich najkonkurencieschopnejším výrobcom. Stručne povedané, prinútenie kapitalistov opustiť Čínu pomôže Spojeným štátom len minimálne a Číňanom tiež len minimálne ublíži. Uzavretie čínskeho trhu pre amerických výrobcov mikročipov je rovnako chybnou predstavou. Bez prístupu na rýchlo sa rozvíjajúci čínsky trh budú americké spoločnosti nekonkurencieschopné voči iným výrobcom čipov so sídlom v krajinách, ktoré nie sú uzavreté pred čínskym trhom.

Americké megabanky potrebujú prístup na rýchlo rastúce čínske trhy, inak európske, japonské a čínske banky nakoniec predbehnú americké banky. Aj keby Spojené štáty dokázali prinútiť alebo vmanévrovať banky G7, aby sa pripojili k odchodu z Číny pod vedením USA, čínske banky a banky ich spojencov v Indii, Rusku, Brazílii a Južnej Afrike (BRICS) by kontrolovali prístup k výnosnému financovaniu čínskeho rastu. Z hľadiska súhrnného HDP sú krajiny BRICS už teraz väčším hospodárskym systémom ako G7 spolu a rozdiel medzi nimi sa stále zväčšuje.

Ak by Spojené štáty pokračovali v obnovenej krížovej výprave studenej vojny proti Číne – ekonomicky, politicky a/alebo vojensky bez jadrovej vojny – výsledkom by mohli byť veľké výkyvy, straty a nákladné úpravy pre americký kapitalizmus. S jadrovou vojnou sú samozrejme riziká ešte väčšie. Okrem extrémnej časti americkej pravice nikto nechce podstúpiť takéto riziko. Spojenci Spojených štátov z G7 určite nie.. Väčšina sveta si uvedomuje, že neúnavný rast a expanzia Číny sú hlavnou dynamikou súčasného svetového hospodárstva. Väčšina rovnako považuje Spojené štáty za hlavného antagonistu, ktorý sa nakláňa proti vzostupu Číny do pozície globálnej superveľmoci.

Pozoruhodný vzostup Číny rýchlo zmenil vidiecke, chudobné, poľnohospodárske hospodárstvo na mestské, stredne príjmové a priemyselné hospodárstvo. Paralelná transformácia v západnej Európe trvala stáročia a vyvolala hlboké, tvrdé a násilné triedne boje.

V Číne trvala táto transformácia niekoľko desaťročí a z tohto dôvodu bola pravdepodobne ešte hlbšie traumatizujúca. Vypuknú tam podobné triedne boje? Budujú sa pod povrchom čínskej spoločnosti už teraz? Môže byť globálny Juh miestom, kde globálny kapitalizmus – systém definovaný svojím výrobným jadrom zamestnávateľ – zamestnanec – nakoniec rozohrá konečnú hru svojho fetišu maximalizácie zisku?

Čína sa prispôsobuje zvratom v rozdelenom politickom prístupe Spojených štátov. Pripravuje sa na obe možnosti: na ostrú konkurenciu podporovanú intenzívnym hospodárskym nacionalizmom, prípadne aj vojenskou vojnou, alebo na spoločne plánovanú mierovú hospodársku koexistenciu. Zatiaľ čo Čína čaká na rozhodnutie Spojených štátov o tom, akým smerom sa bude uberať jej hospodárska budúcnosť, čínsky rast bude pravdepodobne pokračovať a vyrovná sa a neskôr prekoná globálnu hospodársku stopu Spojených štátov, uzatvára Asia Times.

Prečítajte si tiež:

• Plán Bidenovej administratívy na obmedzenie investícií je nerozumná taktika
• “Ohromujúce”: EÚ je zaskočená deficitom tovaru medzi EÚ a Čínou