Začnem tým, že v piatok som si s obrovskou chuťou pozrel geniálny rozhovor Miloša Zemana s Václavom Klausom, ktorý vám všetkým vrelo odporúčam. Uvedomil som si pri ňom, že takýchto prezidentov sme nikdy nemali a sledujúc tú zostavu, ktorá sa dnes tlačí do budúcoročných volieb, ani mať nebudeme. No depresiu nad stavom tohto štátu vo mne vyvolala až dnešná … ťažko ju nazvať diskusiou … estráda na TA3. Richard Dírer v nej totálne jednostrannou skladbou hostí aj ľahko vyvrátiteľnými prezentovanými bludmi iba zhrnul všetky dôvody, prečo treba médiá donútiť, aby rešpektovali pravidlá demokratickej verejnej debaty.

Nebudem podrobne analyzovať všetky táraniny, ktoré tam zazneli, lebo to bola vôbec prvá diskusná relácia, ktorú som nedokázal dopozerať do konca. Mňa už ani tak nezaujíma, prečo TA3 opäť pozvala do debaty o takej kontroverznej téme iba ľudí s rovnakým názorom – lebo s touto televíziou to dlhodobo ide dolu vodou. Mňa zaujíma skôr to, čím môže do diskusie o takom náročnom probléme popri starom frustrovanom disidentovi prispieť nejaký mladý polovzdelaný aktivista, ktorý ani tak neprenáša skúsenosti svojej generácie, ako vyslovuje absolútne hlúpe diletantské závery, na ktoré nemá absolútne žiadnu kompetenciu. Rovnako ďalší hostia boli totálne neadekvátni k zložitosti problému. Nepozvali renomovaného historika, ale obyčajného stredoškolského učiteľa dejepisu – jedného z tých tárajov, ktorí sa síce sťažuje, že nestačí prebrať učivo, zároveň však jedným dychom tvrdí, že mladí nepotrebujú poznatky, ale diskusiu a rešpekt. Nech mi ten mudrlant povie, čo bude zo vzdelania bez poznatkov a prečo tie predchádzajúce generácie, ktoré sa podľa neho museli trápiť s faktami, vedeli oveľa viac ako tie dnešné, keď do nich tlačia, že ich názor je dôležitejší než skutočnosť. Rovnako do relácie nepozvali uznávaného ekonóma, ale mladého ideológa, ktorý mal za úlohu propagovať nenahraditeľnosť neoliberálneho kapitalizmu. Takže aj keď to apologéti tohto režimu nemajú radi, zopakujme si aspoň niekoľko základných faktov.

Na úvod musím vyvrátiť tú dejinotvornú lož, ktorú tam so sebavedomím trkvasa šíril ten mladý fanatik: účastníci demonštrácie 17. novembra 1989 v Prahe nič neriskovali. Použijem slová Miloša Zemana, ktorý bol na rozdiel od toho hlupáka priamym účastníkom novembrových udalostí: študentský pochod 17. novembra 1989 bol riadne ohlásenou manifestáciou, ktorú organizoval Socialistický zväz mládeže. To, na čo sa neskôr zvrhol, je druhá vec, ale nebol to nijaký masaker. Masaker nie je, keď dostanete pár rán obuškom – tých sa dostáva dnešným demonštrantom na tom fantastickom demokratickom Západe často oveľa viac. Nikto tam nezomrel – na rozdiel rôznych demonštrácií proti tomuto systému. Spomeniem aspoň rok 2001, keď na antiglobalistickom proteste proti summitu G8 v Janove policajti zastrelili 23-ročného demonštranta Carla Giulianiho, stovky ľudí zranili a neváhali ani urobiť raziu v ubytovni, kde zbili ďalšie desiatky antiglobalistov. V západnej Európe demonštrovali proti tejto policajnej svojvôli a brutalite státisíce ľudí, kým na Slovensku som sa ozval iba ja spolu s hŕstkou priateľov a vtedajšia vraj demokratická moc a demokratické médiá ma nazvali „intelektuálnym extrémistom“, hoci som nevyzýval k žiadnemu extrémnemu konaniu a už vôbec nie k násiliu, naopak, žiadal som Dzurindovu vládu a novinárov, aby dôrazne odsúdili túto vraždu. Neurobil to nikto z nich, namiesto toho ma špinili (napokon, ako to robia doteraz).

Po druhé, ten nedovzdelaný metablb (ospravedlňujem sa za výraz, ale už ma naozaj hnevá verejná legitimizácia takýchto hlupákov) si dovolil tvrdiť, že socializmus nemôže byť demokratický. Keď sa chce tento mládenček hrať na „influencera“, nech sa najprv doučí, že demokratickí socialisti vládli desaťročia v severnej Európe, výrazne ju kvalitatívne zmenili a dnes sú to najvyspelejšie, najdemokratickejšie a najbohatšie štáty sveta. Keď chce poúčať, nech si čosi naštuduje o Pražskej jari (nielen o tankoch, ktoré ju rozdrvili, z čoho mali radosť tak komunisti, ako aj kapitalisti), o tom najlepšom období, kedy bola demokracia oveľa rozvinutejšia ako dnes. Jaj, zabudol som, že oni pohŕdajú vedomosťami, im stačí diskusia na Lodi bláznov, kde sa budú podobne postihnutí navzájom presviedčať, ako je tu všetko super.

Podobne obludná demagógia (keď už tak účastníci debaty nariekali nad hoaxami o tomto období) je porovnávanie komunistického režimu s dnešným na základe pochybných „dát“. Ja inak fakt milujem, keď ma o tom, ako som vtedy žil, poučujú sopliaci, ktorí vtedy ešte ani neboli v pláne, a to bez štipky pokory k základným faktom (a to nijako neobľubujem minulý režim). Oháňať sa tým, ako sme vtedy zaostávali za západnou Európou, je úplne smiešne v konfrontácii s údajmi, že sme dnes druhou najchudobnejšou krajinou EÚ, ktorú predbehlo už aj Rumunsko. Takto sme veru za bývalého režimu nezaostávali. Títo truhlíci nám chcú nahovoriť, že bez zmeny režimu by sme tu nemali mobilné telefóny a internet, absolútne neberú do úvahy vývoj, akoby sa život zastavil. A porovnávať ceny chleba a benzínu bez toho, že by ste do toho zarátali napríklad náklady na bývanie, ktoré dnes predstavujú aj tretinu príjmov? Nehovoriac o nákladoch na plyn, elektrinu, lieky či vzdelávanie? Panebože, ako je možné, že v Česku o tom diskutujú osvietení štátnici a vzdelaní prognostici a na Slovensku to vyzerá, akoby TA3 uskutočnila výberové konanie na tých najväčších idiotov, ktorých zoženie? Alebo zodpovedajú mentálnej úrovni samotného moderátora? Veď pozvať do takejto debaty mladého Macha je ako scenár k filmu „Blbec na večeru“.

Takto diskusia nemôže vyzerať. Moderátor už vopred vytýčil extrémne úzke mantinely, keď všetkých kritikov súčasného režimu obvinil, že sa im cnie za minulým systémom. Ale to je sprostá lož, minimálne rovnako demagogická, ako keď boľševici v päťdesiatych rokoch pri každom prejave nespokojnosti vznášali obvinenia z príklonu k západnému imperializmu, buržoáznemu nacionalizmu alebo kritikov umlčiavali otázkou, či chcú návrat k fašizmu. Problémom dneška je, že keď sa začne vládnuca vrstva sebauspokojovať, že žijeme v demokracii (hoci väčšina ľudí to cíti inak), že tento režim je „absolútne ideálny“ (František Mikloško), pričom sa ostrakizujú akékoľvek iné fundovane podložené postoje, už nemôžeme hovoriť o slobode. Úplne symbolickým je v tomto smere osud renomovanej francúzskej historičky Muriel Blaive špecializujúcej sa na dejiny komunistického režimu. Tá pred časom presvedčivo dokázala, že režim v rokoch 1948 – 1989 nebol jednoliaty, že v rokoch normalizácie tu nebola žiadna totalita, ale autokracia, ktorá mala viac podobných prvkov s dnešným režimom ako s tým totalitným. No keď jej výskum archívov Štátnej bezpečnosti vyústil v roku 2017 do konštatovania, že „namísto aby přinášely důkazy o zlém totalitním režimu, ukazují, že mezi vládci a ovládanými probíhal neustálý proces vyjednávání“, spustila sa voči nej búrka osočovania, ktorá o niekoľko rokov vyústila do jej prepustenia z Ústavu pre štúdium totalitných režimov. To hovorí o skutočnej slobode, najmä o slobode nezávislého bádania v našich krajinách úplne všetko. Výsledkom je, že namiesto fundovaných odborníkov nás o dejinách poučujú insitní táraji, ktorí na skúmanie týchto javov nemajú ani vzdelanie, ani kvalifikáciu, ani skúsenosti.

V spomínanom rozhovore dvoch exprezidentov označil Václav Klaus tento dnešný falošný boj s komunizmom ako „srabáctví“. Nielen preto, že prichádza 34 rokov po zrútení režimu, ktorý dnes nemá absolútne žiadne predpoklady na revitalizáciu (predstavte si, že by v roku 1979 niekto ešte stále strašil návratom nacizmu rozvráteného pred 34 rokmi), ale najmä preto, že títo ľudia nemajú žiadnu odvahu bojovať proti skutočným nebezpečným nástrahám súčasnosti. Namiesto toho vystupujú ako propagandisti súčasného režimu a ešte za to poberajú granty a štipendiá zo zahraničia, pričom mocenská garnitúra chráni ich zadky v absolútnom pohodlí. Potom vidíte ten priepastný rozdiel, keď múdri ľudia nad vecou, ktorí oponovali bývalému režimu, sa otvorene vyjadria, že „jednu pitomou ideologii jsme nahradili druhou“ (Miloš Zeman) a keď takýto mladý fanatický zväzáčik je schopný iba zasalutovať, že ďakujeme za dnešný režim a iný ani nechceme…

Horšie je, že okrem „srabáctva“ sa nám tu rozmohlo pokrytectvo. Niet sa čo čudovať, že idolom Zuzany Čaputovej je práve Václav Havel. Ten človek, na ktorého síce svojou intelektuálnou úrovňou nikdy nedosiahne, ale v miere pokrytectva je jeho usilovnou žiačkou. Havel ako disident varoval pred tým, aby sme nekriticky prijali západný režim, aby sa po jeho nastolení stal jeho najužitočnejším… apologétom. O pravde nám kázal dovtedy, kým ju na konci svojej politickej kariéry už nevedel ani vysloviť. Tým, že podporil všetky násilné protiprávne vojenské agresie Spojených štátov, sa jeho falošné výzvy k nenásiliu ukázali len ako výzvy k poslušnosti obyvateľstva pred novou mocou. Mimochodom, málokto si uvedomuje, že Nežná revolúcia nebola nežnou vďaka disidentom, ale paradoxne vďaka prezidentovi Gustávovi Husákovi. Áno, bol to on, kto ako hlavný veliteľ ozbrojených síl odmietol nasadiť proti demonštrantom ozbrojené sily, kým Vasiľ Biľak na zasadnutí ÚV KSČ vykrikoval, že načo máme armádu, keď ju nepoužijeme. Tí disidenti, z ktorých sa veľmi rýchlo vykľul len tieňový establishment, by dnes neváhali použiť proti ľuďom akékoľvek násilie, čo už neraz predviedli.

Zuzana Čaputová v posledných dňoch papagájovala slová Václava Havla, že „pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ bez toho, aby ich významu porozumela. Myslíte si, že Havel povedal nejakú hlbokú myšlienku? On nepochopil ani len to (čo mu neskôr vytkol filozof a sociológ, profesor Václav Bělohradský), že v demokratickej skutočnosti, ktorá je vždy zložitá, víťazí najčastejšie jedna pravda nad inou pravdou a bojuje jedna lož proti inej lži. Pokrytcom však tieto zjednodušené patetické schémy dobro – zlo, pravda – lož, láska – nenávisť nesmierne vyhovujú, pretože prostredníctvom nich manipulujú národ. A tak Zuzana Čaputová tenkým hláskom (aký si dal ukuť vlk u kováča predtým, než zožral kozliatka) svojmu publiku zasnene zavzdychne, že jej chýba dialóg bez toho, aby jej niekto položil otázku, či si uvedomuje, akým dielom k jeho absencii prispela sama. Osoba, ktorá si Prezidentský palác uzurpovala ako svoje súkromné sídlo, v minulom volebnom období v ňom odmietala prijímať opozíciu, rovnako odmietla prijať zástupcov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Matice slovenskej, odborov (kým sa neskamarátila s ich novou šéfkou Monikou Uhlerovou), pacifistov, ľudí bez náboženského vyznania a dokonca aj prezidenta Európskej federácie humanistov bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Ona, ktorá dokázala viesť „dialóg“ len s vlastnými uctievačmi a pochlebovačmi, ktorá rezignovala na zmierenie v spoločnosti, lebo nedokázala ani rešpektovať, ani prijať, ani pochopiť jej výraznú časť.

Propaganda, dogmy, floskuly a štvavé kampane nemajú s duchom demokratickej spoločnosti nič spoločné. Demokracia je pluralitná. Niečo, s čím dnešná mocenská garnitúra nevie pracovať, nevie to ani uchopiť. Preto sú verejné diskusie na západ od nás (dokonca už aj v susednom Česku) oveľa bohatšie, hlbšie a rôznorodejšie ako na Slovensku. Preto je u nás tak veľa tém tabuizovaných a škandalizovaných, čo je typický znak autoritatívneho režimu. A preto aj dnešní potentáti Heger, Naď, Matovič, Remišová či Danko už dávno zatienili Miloša Jakeša a všetkých podobných neschopných vládcov, z ktorých už nešiel strach, oni boli jednoducho len na smiech. Táto spoločnosť hlúpne a oslavuje hlboký podpriemer. Vo všetkých oblastiach verejného života na nás prehovárajú hlúpejší politici, hlúpejší úradníci, hlúpejší aktivisti a hlúpejší novinári. Zmieriť sa s tým by znamenalo opäť uviaznuť v mentalite normalizácie. Sledovať tieto plytké bezduché debaty je stratou času aj pre profesionála, a preto nemusíte cítiť žiadne výčitky, že ich nesledujete. Jednoducho ich vypnite, o nič neprídete.