Košice 31. októbra 2020 (HSP/TSKE/Foto:Mykhailo Brynko)
Dňa 30. novembra sa v predvečer sviatku blaženého hieromučeníka Teodora Romžu, mukačevského biskupa, v chráme prepodobného Antona Veľkého pri Pápežskom Ruskom Kolégiu – Russicum, slávila veľká večiereň s lítiou na jeho počesť
Vladyka Romža počas svojich štúdií v Ríme býval práve v tomto kolégiu, kde sa pripravoval na misie v Rusku, avšak Božia prozreteľnosť mala s ním iné plány. Stal sa mukačevským biskupom vo veľmi ťažkom období, keď mocní tohto sveta rozhodovali o bytí či skôr o nebytí gréckokatolíckej cirkvi. Práve on sa stal obeťou ich diabolského rozhodnutia.
Aj v súčasnosti v tomto kolégiu bývajú študenti, ktorí sú nositeľmi mukačevskej obradovej tradície, či už pochádzajú zo samotnej mukačevskej eparchie, alebo z našej metropolitnej cirkvi na Slovensku, v Maďarsku i v Amerike. Slávnostnej večierni predsedal o. Marko Durlák, kňaz prešovskej archieparchie, ktorý momentálne pracuje na Kongregácii pre východné cirkvi. V závere večierne otec Marko predniesol prítomným prihovor, ktorý uvádzame v plnom znení:
Drahý otec Rektor, predstavení kolégia, milí študenti a všetci prítomní, Slávime pamiatku blaženého biskupa-mučeníka, bývalého študenta tohto kolégia. Pravdepodobne niekto z vás obýva izbu, v ktorej býval on. V súvislosti s osobou bl. hieromučeníka Teodora Romžu, často sa zvykne hovoriť o jeho smrti, o atentáte na jeho osobu a o záhadných okolnostiach, za akých zomrel násilnou smrťou v mukačevskej nemocnici. Dnes by som však chcel povedať pár slov o jeho charaktere. Charakter človeka sa najlepšie ukazuje v situáciách, kedy je človek vystavený stresu, strachu a psychickému nátlaku.
Vladyka Teodor bol vystavený nejednému tlaku, a vždy sa prejavil ako zrelý a charakterný človek, a to i napriek svojmu mladému veku. Všimnime si jeho charakter pod tlakom sovietskej moci. Ponúkam vám úryvok zo svedectva kuriálneho kňaza mukačevskej eparchie, o. Bohdana Vološina, ktorý píše: „Hneď po vojne, keď Červená armáda obsadila Podkarpatskú Rus, vedenie mesta Užhorod na čele so sovietmi zorganizovalo ďakovný večer na počesť Červenej armády za šťastné oslobodenie Užhoroda. Na slávnosť bol pozvaný aj biskup s kanonikmi a kňazmi. Na večierok sa biskup dostavil v sprievode troch kanonikov a jedného kňaza. Keď biskup došiel, jeden z úradníkov poprosil biskupa, aby predniesol nejaké slovo. Odmietnuť nebolo možné a tak sa biskup vydal smerom na pódium. Predtým však podišiel k nemu iný úradník a pošepkal mu, čo má hovoriť, okrem iného aj to, že má vyjadriť túžbu ľudu pripojiť sa k Sovietskej Ukrajine. Pri dopro vode na pódium vravel biskupovi: „Som presvedčený, že nepoviete nič, čo by mohlo uškodiť vám a vášmu ľudu.“ Biskup vyslovil chválu a vďaku Bohu, ktorý nám pomohol prežiť vojnu bez veľkých strát a zopár všeobecnými vetami pozval ľud k vďačnosti Červenej armáde a Stalinovi, ale ani len slovkom nespomenul to, čo mu úradník pošepkal. O niekoľko dní priniesla miestna tlač príhovor biskupa Teodora Romžu prevzatý zo sovietskej tlače. Na veľké počudovanie všetci, ktorí biskupov príhovor počuli na vlastné uši, konštatovali, že bol úplne iný, než ten, ktorý sa objavil v moskovskej tlači, kde sa uvádzalo, že biskup vyslovil túžbu miestneho ľudu pripojiť sa k Sovietskej Ukrajine, napriek tomu, že v skutočnosti o tom nevravel ani len slovko. Keď sme sa pýtali redaktora miestneho denníka, ako mohli uverejniť slová, ktoré neboli vyslovené, odpovedal: „A či je biskup proti tomu, aby sa Karpatská Ukrajina zjednotila so sv ojou materskou vlasťou?“ Tu sa už nedalo nič urobiť.“
Ďalší nátlak zakúšal vladyka Teodor z „cirkevnej“ strany. Keď bola v r. 1946 na tzv. Ľvovskom sobore zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev v Haliči, jeden z hlavných protagonistov soboru, apostatovaný kňaz a doktor teológie Gabriel Kosteľnyk si vzal osobne za úlohu presvedčiť mukačevského biskupa, aby sa tiež odlúčil od Katolíckej cirkvi. Ako uvádza vo svojej správe mukačevský kanonik o. Július Marina, Kosteľnyk navštívil osobne Romžu aspoň trikrát s úmyslom presvedčiť ho, avšak vždy bezúspešne, pretože biskup Romža bol formovaný v Ríme a bol vždy verný Apoštolskému Stolcu. Násilnou smrťou zomreli obaja, Kosteľnyk i Romža, ale ich smrť mala rozdielnu povahu: Kosteľnyk bol násilne zlikvidovaný rukou tých, ktorí si ho najali a získali na svoju stranu, keď ho už nepotrebovali. Romža sa stal obeťou a mučeníkom za svoju vernosť Cirkvi a vytrvalosť vo viere.
Motív zavraždenia biskupa Romžu bol kvalifikovaný ako odium religionis – nenávisť voči náboženstvu. Tento slovný výraz je dobré si zapamätať, pretože jeho uplatňovanie v praxi je dnes na dennom poriadku a má stále viac rastúcu tendenciu. Stačí nahliadnuť do susedného Poľska za posledné mesiace, všimnúť si dianie v poslednej dobe vo Francúzsku, sledovať v susednom Česku rozbúrené vášne okolo opätovného postavenia mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe, alebo si len občas prečítať plné náboženskej nenávisti, toho odium religionis, internetové komentáre pod článkami na chúlostivé náboženské témy i na Slovensku, nehovoriac už o krajinách mimo európskeho kontinentu.
Zdá sa, že nás kresťanov čakajú neľahké časy, no pamätajme tiež, že charakter človeka sa prejavuje najlepšie v krízových situáciách. Nech nám blažený biskup Teodor, ktorý práve v takých situáciách nesklamal, pomáha ostať charakternými ľuďmi, vedieť kto sme a kam patríme, mať svoje hodnoty a nevzdať sa ich, aj keby nás to malo stáť príliš veľkú cenu, aby sme rovnako ako on mohli po sebe zanechať dobrú s svetlú pamiatku.“
TSKE informoval Jozef Havrilčák
Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.
Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
0.1°C
Utorok 
Štvrtok 
0.7°C
Streda 
-3.0°C
Štvrtok 
FOTO DŇA
