Do polnoci chýbala necelá hodinka. Odchádzal do minulosti starý rok, zdalo by sa, že prišiel čas na rozmyslenie, nazretie sa do minulosti, na štipku sentimentality, ale v byte panoval čulý ruch: všetci príslušníci rodiny kmitali medzi kuchyňou a obývačkou, potili sa v horúčkovitých prípravách silvestrovského stolu. O chvíľu by mali prísť hostia a preto sa manželia a ich 17-ročný syn veľmi ponáhľali.

Hlava rodinky servírovala na stôl, rozkladala taniere, poháre, servítky a príbory, otvárala fľaše s životobudiacim a obveseľujúcim mokom. Jeho polovička nakladala na misy jedlá s omamnou vôňou, leštila poháre a rozkazovala, kam umiestniť každú špecialitu. Syn všetko poctivo odnášal do obývačky, pod prísnym dozorom otca ukladal na slávnostný stôl, rozostavoval stoličky a každú chvíľu hlásil, koľko minút zostalo do polnoci.

Trištvrte hodinky pred dvanástou začali prichádzať hostia. Pobláznení hostitelia striedavo dobehovali ku dverám, otvárali už pár sekúnd po zvonení a rozradostene vítali hostí. Onedlho sa objavili takmer všetci pozvaní a v obývačke bolo čoraz rušnejšie, hlučnejšie a veselšie. Na balkóne sa, aj napriek štipľavému mrazu, ostošesť fajčilo.

O pol dvanástej sa zasa ozval zvonec. Hlava rodiny na okamih zmrzol na chodbe s taniermi  v obidvoch rukách, syn vláčil s kuchyne dve stoličky, gazdinka ponáhľala sa do obývačky s košíkom plným ovocia. Zobudila sa ako prvá, priložila manželovi ďalší tanier, skontrolovala, či tá pyramída nepadne a zamávala:

– Choďte, choďte, ja otvorím…

Chlapi sa poplietli do obývačky a gazdinka utekala ku dverám. Na okamih sa zastavila pred zrkadlom, upravila si účes, záhyby na šatách, vydýchla si a otvorila dvere.

Na prahu stala sympatická, vysoká, asi 16-ročná dievčina v pestrej vetrovke. Trochu otáľala, rozpačito sa usmievala a napokon sa opýtala:

– Dobrý večer. Šťastný a veselý!.. Prepáčte, je Miloš doma?..

Gazdinka Jana opätovala úsmev a zakývala:

– Áno, áno, potrebujete niečo?

– Ja iba na chvíľu… – zháčilo sa dievča. – Chcela by som sa s ním porozprávať. Iba minútku…

Nebol to práve najvhodnejší čas na nečakané návštevy, ale v novoročnú noc sa všetko kvituje. Jana ochotne súhlasila a zdvorilo pootvorila dvere:

– Samozrejme, nech sa páči. Poďte ďalej…

Návštevníčku akoby ľahko otriaslo elektrickým prúdom, zostala trochu šokovaná, záporne pokrútila hlavou a plavé kučery sa jej rozleteli po pleciach:

– Nie, nie, ďakujem. Nechcem vás vyrušovať. Akiste máte hostí…

– To nič, to je v poriadku, – upokojila ju Jana. – Prejdite ďalej, hneď zavolám Miloša.

Dievčina sa ani nepohla a vyzerala tak, akoby bola úplne v rozpakoch:

– Prepáčte, aj keď je dnes sviatok… Nechcem rušiť… Bolo by určite lepšie, keby sme sa mohli porozprávať tu… Nehnevajte sa…

– Ale kdeže! – zamávala Jana. – Nechápem však, prečo by ste sa nemohli porozprávať v byte. Predsa je to lepšie ako tu, na chodbe. V teplučku… Veď sa už toľko neostýchajte a poďte dnu. – Zdvorilo-hostiteľsky trvala na svojom Jana a dokorán otvorila dvere, ustúpila nabok a chcela vpustiť dievča. To však naopak urobilo dva kroky dozadu, akoby sa schovávalo pred veselým svetlom, ktoré sa prebíjalo na chodbu z obývačky, zamávalo rukami:

– Nie, nie, prosím vás, radšej tu!..

Na chodbe bolo pomerne teplo a dievčina už dávnejšie mala rozopnutú vetrovku a trochu si ju pridržiavala rukou. Keď však rozhodila rukami, náhle sa jej roztvorila a odhalila prekvapujúco veľké brucho, ktoré sa vôbec nehodilo k štíhlej postave dievčaťa. Žensky všímavé, ostražité oči Jany si to hneď zaregistrovali.

Tušiac niečo neobvyklé, možno nedobré alebo nepríjemné, trochu privrela dvere a opýtala sa:

– Ozaj potrebujete s mojim synom súrne hovoriť?

– Ako sa to vezme… Dá sa povedať, že súrne. Chcela by som mu niečo povedať…– dievča si rýchlo zakrylo bruško a zahryzlo si do pery.

– Tak teda… a nedalo by sa to odložiť, povedzme, do zajtra?

Dievča si ťažko, ako si dospelo-ustarostene povzdychlo:

– Pozrite sa, celá vec je v tom…. Teda je to… Skrátka, nechcela som vás vyrušovať, ale… Sú niektoré okolnosti…

Jana si nervózne povzdychla pri slove „okolnosti“ a pokúsila sa zistiť, čo sa predsa deje:

– A… nemôžem vám pomôcť?

Dievča iba pevnejšie stislo pery a neodpovedalo a ani nenaznačilo, ako je pripadá návrh Jany. Jana sa nevzdávala:

– Ak… to nie je tajomstvo… dávno sa poznáte s mojim synom?

Dievča myklo plecami:

– Ako sa to vezme… nie veľmi.

– Aha… Takže nie dávno…Ste… priatelia?

Návštevníčka odvrkla:

– Ako to…vlastne, áno… ak to tak nazývate…

Jana sa počudovala:

– Čo to znamená… ako ja to nazývam? A vy… Ako to teda je?

Dievča opäť neurčito myklo plecom:

– No… áno… Veď hovorím, sme priatelia… – jej hlas však neznel nijako presvedčivo.

Jana trvala na svojom:

– Nechcem, aby ste ma nesprávne pochopila, ale… asi uznáte, že mám právo vedieť, s kým sa priatelí môj syn.

– Azda áno. – súhlasila dievčina. – Tak zavoláte Miloša?..

– Samozrejme… samozrejme… – uistila ju Jana. – Chcela som iba vedieť… teda..

– Čo? Vedieť… a čo?

– No-o-o-o… – naťahovala čas Jana. – Vlastne… ako to je… či… totiž…

– Vedieť! – nevydržalo dievča. – Veď už všetko viete. Tak potom čo?

– Čo viem? Čo viem? – vystrašene zašomrala Jana.

– No… toto… teda… sama vidíte… že…

– Čo vidím? – Jana by si radšej sadla, lebo nohy sa jej akosi odmietali slúžiť: – Nechápem, čo tým chcete povedať…

– Prosím vás, nie ste slepá…

– A… no… nechcete mi, hádam, nahovoriť, že… teda… že…

– A čo by ste radšej počula? Chcela ste predsa vedieť, o čo ide. – vydýchla si návštevníčka.  – Mám vás klamať?

– To nie, to nie. – unáhlene opakovala Jana  – Ale… To… čo hovoríte…

– A čo mám hovoriť? – unavene si povzdychlo dievča. Jana potichu zabuchla dvere a oprela sa o ne chrbtom:

– Naznačujete tým teda, že… to…. bol… bol…. Miloš?!..

– Jasné… – prikývlo dievča, akoby to bola obyčajná samozrejmosť a Jana je mimoriadne nechápavá osoba a nemôže pochopiť úplne jednoduché veci. – Kto iný?

Jana zúfalo-nesúhlasne pokrútila hlavou:

– To nie je možné!..

– Chápem, ako vám je, ale… prečo by som klamala? Hádam, si nemyslite, že… Za koho to ma považujete? – takmer sa urazilo dievča. – Nie som nijaká… to nie…

– Nie, nie, ja… takto… si nemyslím… nie… ale… – Jane sa iba s obrovskou námahou darilo nachádzať slová, ale aj tak sa cítila absolútne na nič.  – Nechce sa mi veriť…

– Rozumiem… – dievča sa už takmer celkom upokojilo, čo sa vôbec nedalo povedať o Jane: – Keby ste mi neverili… Veď sa opýtajte Miloša. Môžete ho sem zavolať? Dúfam, ešte nespí… – dievča sa po prvýkrát pousmialo. – Hádam, nebude klamať. Načo by to robil? Potvrdí vám to.

Jany sa chytali mdloby, zakolísala sa a rukou sa chytila dverí.

– Ste si… istá…že je to… jeho?.. Milošove?…

– No zbohom! – v očiach dievčaťa sa objavili iskierky hnevu: – Kto som, podľa vás? Ak… tak to sa teda mýlite!

– Chcela som len povedať…. – ledva vytlačila zo seba Jana.

– Viem. – odrezalo dievča. – Nie, s nikým iným som nič nemala, takže… prepáčte, viem to na sto percent. Chápem, ako vám je, ale… Taká je pravda.

– Och, – Jana sa takmer zošuchla po stene, ale predsa sa udržala na nohách: – Ani neviem, čo mám…

– Prosím vás, načo takto… zavolajte Miloša, veď… chápete…

– Hneď, hneď. – Jana už zabudla na novoročné oslavy, hostí, rybu v omáčke, chladené šampanské a na všetko ostatné. Zmobilizovala všetky sily, aby neomdlela a dokázala tvrdo stáť na hraničnej čiare svojho bytu.- Zavolám… ale… a-a-a… Koľký je mesiac? – Kývlo na brucho dievčaťa.

– Siedmy… – zvesila hlavu dievčina.

– Tak teda… – povzdychla si Jana. – To sú novinky.

– Ani neviem, ako sa to stalo. – previnene odpovedala dievčina, v očiach sa jej zasa objavili slzy. Jana sa pomaly vracala do života:

– Dávno už chodíte spolu?

– Skoro rok.

– Aha… – Jana si utrela z čela studený pot. – A ako ste sa zoznámili?

– Študujeme v jednom ročníku.

– Ale nie ste v jednej triede… poznám celú triedu podľa fotografií…

– Nie, nie, sme iba v jednom ročníku.

– Jasné… Jana si potrela dlaňou čelo a na chvíľu si zakryla oči. Za okamih si premietla roky, prakticky celý svoj život… Bolo to akoby včera…

Do izby jej priniesli malý plačúci batôžtek, z ktorého vytrčiavalo smiešne zmraštené čelo. Ešte viac sa pokrývalo vráskami, keď sa novorodeniatko rozplakalo, avšak keď si ho Jana priložila k prsiam, momentálne sa upokojilo a s neuveriteľnou serióznosťou, akoby vykonávalo mimoriadne dôležitú prácu, začalo ju oberať o mlieko. Zdalo sa, že saje celú večnosť!.. Jana opäť pocítila tú neobyčajne zvláštnu a príjemnú vôňu, ktorou „dýcha“  iba čerstvé novorodeniatko…

… Keď mal Miloško dva roky, vážne ochorel. Jana presedela pri jeho postieľke niekoľko nekonečných horúčkovitých nocí. Bola ochotná obetovať všetko, aby sa uzdravil. Asi vtedy spolu s Petrom prišli na to, čo je to rodinná súdržnosť – až dramatické okolnosti ukázali, že všetci traja patria k sebe, nie je možné ich rozdeliť, to sa nedá… A zasa – dramatické okolnosti? Janin chrbát sa pokryl husou kožou…

…  Veď iba nedávno kupovala malému Miloškovi hráčky, knihy, učila ho robiť prvé kroky, potom ho naučila čítať a písať, akoby len včera ho spolu s Petrom odviedli do prvej triedy. Vtedy vyzeral menší, ako tá kytica pre učiteľku… Bol jedináčik a obidvaja rodičia ho zbožňovali, spĺňali mu všetko, čo videli na očiach… Ale, keď bolo treba, boli prísni, to treba uznať…  Nič zle sa nemohlo stáť, nemalo… Je to vylúčené!..

A on, ich milovaný synček, v podstate, v ich očiach je ešte dieťa, rodinný miláčik – on, jej malý Miloško, sa o pár mesiacov stane otcom?!.. Somarina! To nie je možné.  Je to zlý sen!.. Jana sa znovu pozrela na bruško dievčaťa a opäť si utrela studený pot z čela:

– A čo mienite teraz robiť?

– Ja?.. No… čo sa tu už dá robiť? – pokrčila plecami dievčina: – Už sa nedá nič robiť… Hádam, si nemyslíte… nie… dieťa sa narodí a…. je to, skrátka, tak…

– Chápem… Vlastne, mala som na mysli niečo iné. – vysvetlila Jana. – Len som chcela vedieť, ako si to predstavujete ďalej – vezmete sa… čo s bývaním?..

– O tom som si tiež chcela pohovoriť s Milošom.

– Aha… Zaujímavé… O dva mesiace budete rodiť a vy sa ešte nemali čas porozprávať o tom, čo ďalej – či sa budete brať, kde budete žiť, ako mienite uživiť dieťa…

– Veď práve…

– To je dnešná mládež!.. – Jana si živo predstavila, ako na toto milé prekvapenie zareaguje Peter a … dokonca sa jej Miloška tak trochu uľútostilo. Preboha, no samozrejme – a čo hostia?!.. To je Silvester!..

Dievča nie celkom jasne si predstavovalo, ako z konopy:

– No… asi predsa budeme žiť spolu…. dúfam… a svadba… nuž… v najhoršom… dala by sa odbaviť aj po narodení dieťatka… Čo ja viem?…

Jana sa takmer zadusila a rýchlo zamávala rukami:

– No zbohom! To je nápad. Potom si ale Miloško bude musieť adoptovať vlastné dieťa!..

– Prečo? – vyvalilo oči dievča.

– Akože –prečo? Preto, moja drahá, preto. Idete si vyrobiť decko a vôbec nepoznáte zákony… Čo sa to deje?! – zhíkla Jana a živo si predstavila reakciu muža. Hrôza! No to je fraška!.. – A z čoho predsa mienite žiť? Pred sebou ešte máte dlhé štúdium…

– Neviem… Budeme si nejako prirábať… – neisto odpovedalo dievča.

– Ako? Pôjdete šliapať chodníky?

– Prečo? – ohradila sa dievčina. – Podľa vás, nič iné nedokážem? Za koho to ma považujete? To už ani vlastného syna nevážite – myslíte si, že by si začal s nejakou šľapkou?! Ďakujem pekne za dôveru!..

– No, nemyslela som tak… – zmierujúco prihovorila Jana. – Tak sa hovorí… Nemala som na mysli… Teda… Myslela som to inak… Že to budete mať veľmi ťažké… Samozrejme, počítate s pomocou rodičov?

– Čo ja viem? Viete, ako to chodí…

– Viem, viem, – povzdychla si Jana. – Bože, kde ste mali rozum, keď…

– Nebola ste mladá? – nevydržala dievčina.

– Bola, čo by nie. – súhlasila Jana. – Mladá som síce bola, ale… ale…

– … ale nie sprostá? To ste chcela povedať? – urazilo sa dievča.

– Ale… prečo všetko doťahujete do krajnosti? – nechcela rozdúchať škandál Jana. – Vlastne… vy všetko doťahujete do krajnosti… Ako aj toto… Och-och!.. No a kde mienite bývať? O tom ste už rozmýšľali?

– Tak… Čo ja viem? Miloš chcel, aby u vás…

– Aha! A kde? V jeho malej izbičke?!

– Tak potom u nás. – rýchlo sa poopravilo dievča. – V najhoršom pôjdeme do podnájmu.

– No konečne! A budete na to mať? Viete koľko to dnes stojí mesačne?! Aj keby ste aj začali obaja pracovať, aj to by vám nestačilo.

– Ale veď už nejako si poradíme… – pohlo plecami dievča.

– No práve – nejako! Ach, tá dnešná mládež! – neprestávala sa čudovať Jana.- Ktorým miestom myslíte. – a nevedno prečo sa pozrela na bruško návštevníčky. – Máte aj nejaké iné myšlienky?..

Za dverami niečo buchlo, ozval sa veselý smiech a rýchle kroky. Jana pocítila, že sa srdce jej prepadáva niekde strašne hlboko, rukami pridržala dvere a zo seba iba vytlačila:

– Len to nie-e-e-e…

Jej snaha však bola márna. Peter vystrčil hlavu cez dvere:

– Aha, si tu? Všetci na teba čakajú. Čo tu robíš?

– Ja? Nič. Teda… sme… tu… – Jana sa pokúsila usmiať, ale jej úsmev skôr pripomínal masku na tvári pacienta, ktorý sa postavil pred dverami zubnej ambulancie. Peter si všimol aj návštevníčku a pozdravil ju:

– Dobrý večer. Ste k nám?

– Nie… teda… vlastne k vám… ale… nie tak celkom… a… – dievčaťu akoby zamrzol jazyk. Peter zavetril, že sa niečo deje, ale vôbec netušil, o čo tu ide. Zvolil si bežný postup a pozval dievča dnu.

– Nech sa páči, poďte ďalej…

– Nie, nie… ja… radšej tu… – zašomralo dievča.

– Prečo? – usmial sa Peter, ale opäť ho prekvapila tvár manželky: – Niečo sa deje?

Jana si povzdychla a nešťastne mávla rukou. Sama sebe si pripadala, ako človek, ktorý za jeden deň pochoval všetkých príbuzných.

– Nie… vlastne takmer nič, ale… teda… nie doslova… ale nič!..

Petrovi tento duchaplný prejav manželky absolútne nedodal žiadne nové vedomosti a preto sa opäť obrátil k návštevníčke:

– Pardon, asi sa nepoznáme…

– Som Alena… – ledva vytlačila zo seba dievčina a zakašľala sa.

– … a? – zdvorilo-privetívo sa sklonil Peter, ukazujúc úplnú ochotu vypočuť si jej vysvetlenia a splniť každé jej prianie, ako sa aj patrí v sviatočný deň.

– Chcela som sa porozprávať s Milošom… – krátko vysvetlilo dievča.

– Teraz? Hm… Nedalo by sa neskôr, povedzme, zajtra, pozajtra?.. – Peter začínal sa znervózňovať. – To by malo byť niečo veľmi súrne…

– No… až tak nie… ale… na chvíľku… potrebovala by som…

– Miláčik, venuj sa hosťom a ja zavolám Miloša. – pokúsila sa vyriešiť situáciu Jana. – Nechali sme hostí samých…

Manželka sa snažila strčiť Petra naspäť do bytu a zatvoriť za nim dvere, avšak tomu sa to akosi nepozdávalo a nemienil už len tak odísť:

– Samozrejme, zavoláme ho… Ale aj ja by som chcel vedieť, keď sa niečo stalo…

– Ale nič! – ubezpečila ho Jana a s falošne-divadelným úsmevom ho ubezpečila: – Potom ti všetko porozprávam, dobre? Choď už…

– Počkaj, – vymanil sa z jej zajatia Peter. – A nemôžeš mi to povedať teraz? Ani jedna z vás? O čo ide?

– Ale, miláčik, hostia čakajú… Choď…

– Hostia počkajú. Keď už prišli, tak už neutečú… Ale tu niečo nesedí…

Dievča zastavilo ďalší pokus Jany. Prehrabalo si vlasy rukou a ťažko si povzdychlo:

– Nechajte ho tak. Skôr či neskôr aj tak pravda vyjde najavo…

– Pravda? Aká pravda? – vyskočil Peter. Jana si zakryla tvár rukami – oheň už bol na streche a za žiadnu cenu sa ho už nedalo zastaviť.

– Tak čo? Čo sa deje? – trval na svojom Peter. – Povie mi to niekto? Chcem konečne vedieť, čo sa deje? Dokedy sa tu ešte bude rozprávať hádankami?

– Upokoj sa, drahý, veď ti už dávno chcem všetko vysvetliť. – rozhodla sa Jana, ale predsa ešte chcela vyhrať zopár sekúnd. – Táto slečna je Miloškova priateľka… Chodia spolu už rok. Sú… kamaráti… Však? – s nádejou sa otočila k dievčaťu, to iba unavene prikývlo. – A ešte študujú v jednom ročníku…

– No a? – takmer vykríkol Peter: – So už dávno pochopil, že sa poznajú, že sú kamaráti – fajn! Ale čo sa deje? To chcem vedieť konečne! Neopakuj desať razy to isté. O chvíľu už nový rok. Tak krátko, jednou vetou – o čo tu ide, do čerta?!

– Čakáme spolu dieťa… – zabila klinec dievčina, vidiac, že Jana síce otvára ústa, ale žiadny zvuk zo seba dostať nedokáže a v tej chvíli pripomínala veľkú rybu vyhodenú prílivom na breh.

– Č-čože-e-e-e?!!.. – zareval Peter a na zlomok sekundy sa premenil na stĺp, do ktorého navyše udrel blesk. Vyvalil oči a sánka sa mu takmer odtrhla od zvyšku hlavy a spadla na zem. – Prosí-í-í-í-ím?! Di… di… die… ťa? To je možné?!

– Viete… – rozhodilo rukami dievča, povzdychlo si, sklonilo hlavu a nedokázalo odpovedať. Peter ju chcel zasýpať spŕškou ostrých nepríjemných otázok, ale ho momentálne uzemnil jediný pohľad na manželku: Jana široko otvorenými, plnými slz  očami pozerala sa na prázdnu stenu a iba bezmocne kývala hlavou. Jej čelo akoby odzrkadľovalo celú tragédiu a všetky ďalšie otázky už boli absolútne zbytočné a nemali žiadny zmysel. Neexistoval žiadny jednoduchší a presvedčivejší dôkaz na svete, všetko hneď bolo jasné.

Peter pocítil, že mu na ramená hodili dve stokilové vrecia, až sa zakolísal:

– Pre… boha–a-a-a! Je to tak? Bastard!!.. Čo to vyviedol? Načisto sa zbláznil? Tento hlupák stratil rozum – úplne stratil, ha?..

– Peter, upokoj sa, prosím ťa. – upokojovala manžela Jana. – Netreba… teraz…. veď predsa… sviatok… potom… potom…

– Kedy potom? – rozvášnil sa manžel.

– No… potom… upokoj sa.

– Ja som pokojný, som absolútne pokojný! – stále zvyšoval hlas Peter. – A prečo by som nebol pokojný? Je Silvester, nádherne počasie, čakajú nás hostia, synček nám pripravil darček… ďakujem pekne! Už lepšie to nemohol vymyslieť!..

Dievča iba nemohúcne rozhodilo rukami“

– Dopadlo to tak… my sme nechceli… totiž…

– Kde je ten… ten… truľo? – vykríkol Peter. – Čo urobil, ha? Mamľas jeden…- začal vysúkavať rukávy: – No ja mu ukážem, somárovi! Aj on si na môj silvestrovský darček tak ľahko nezabudne. Ja mu dám, hneď ho prejde chuť na takéto žartíčky…

– Peťo, nie! – zakričala Jana. Pokúsila sa chytiť manžela za rukáv, zastaviť ho, ale ako rozbehnutý vlak už vyletel na trať a nič na svete by ho nezastavilo. Takmer vyvalil dvere a vrútil sa do bytu. Niekoľko sekúnd, ako odtrhnutý vagón, pobehoval po byte, hlúpo sa usmieval hosťom, snažil sa ukázať, že všetko je v najlepšom poriadku a zabáva sa vynikajúco, úžasne dychčal a pískal nosom, takmer praskal od hnevu a dudral si pod nos: – Hlupák sprostý, trkvas jeden!.. Žrebec neukojený… To je drúk!.. Tĺk.. Veď je to maniak!.. Somár…

Konečne zachytil syna medzi spálňou a obývačkou a bezo slov zatĺkal ho do detskej izby. Pretože brzdy mu už dávnejšie prestali slúžiť, začal hneď, za pochodu, bez predslovu:

– No povedz, hrdina, čo ty robíš? Už celkom si stratil rozum? Máš aspoň niečo v tejto tvojej navoňanej makovici?!..

Miloš vyvalil oči a nechápavo zakrútil hlavou:

– Čo sa deje? O čom to hovoríš? Čo som urobil?

– Ty sa ešte pýtaš? Myslíš si, že nič neviem?!

– Ale o čo ide? Vysvetlí to.

– Ja? Ja-a-a?! Ja ti nič nemusím vysvetľovať, ale ty – áno. – hneval sa otec. – Azda tomu sme s mamičkou naučili za tie roky?

– Ale… čomu… čo sa stalo? – rozhodil rukami Miloš.- Tak povedz konečne.

– Ešte ti to nedošlo? Už nám nemusíš pudrovať mozog – všetko vieme o tvojich dobrodružstvách. Ty… ty… sexuálny tchor! A netvár sa, ako nevinné teliatko. Fuj, to je hnus, to je hanba!..

– Prečo kričíš, prečo ma urážaš? Môžeš mi to najprv vysvetliť? O čo ide? – dobíjal sa odpovede celkom zmätený syn.

– Aha, ešte sa budeš tváriť, ako urazená panna?! – strácal nad sebou kontrolu a pôdu pod nohami Peter. – Ešte ti to nedošlo? Alebo… Ty si taký sprostý, že o tom ani nevieš ešte?.. Preboha, to je somár!.. To ma podržte!.. On to nevie…

– Ale – čo?!..

– Tak-tak, žartuješ, srandu zo mňa robíš, čo? Ešte povedz, že nepoznáš Alenu!

– A… ktorú?- pokrčil ramenom Miloš.

– Ja ti dám – ktorú! Nerob zo mňa debila! Koľko ich máš – dvadsať? Pýtam sa teba na Alenu – tvoju spolužiačku.

– No-o-o-o… poznám zopár…

– A jedna z nich je tvoja kamarátka?

– Tak veď… čo ja viem… jedna… dve…

– Počúvaj, synček, už strácam trpezlivosť. Nerob so mňa kreténa! Pýtam sa ťa jasne – poznáš Alenu, tvoju spolužiačku a kamarátku?

– Veď ti hovorím, poznám ich viac… Preto sa pýtam, ktorú máš na mysli.

– A tu, ktorú poznáš najlepšie. Určite jednu z nich poznáš najlepšie.

– Neviem, o čo ti ide, ale… tak… poznám asi takú jednu. A… čo je s ňou?

– Čo? Čo?! Nezačínaj…. ty, trkvas jeden…. ešte sa pýtaš?!.. – Peter sa už absolútne odtrhol z reťaze. – On sa ešte pýta, pozrite sa naňho! Čo je s ňou? A… a… s ktorou?  Práve s tou, s ktorou chodíš, mamľas. Čo je s ňou? Čaká s tebou dieťa, ty, trkvas, ty, neukojená opica!..

– Čože? Aké dieťa? – ohradil sa Miloš. – Čo je to za kravina?

– Kra-a-a-a-vina?! – strašne sa nafúkol a začervenal sa, ako rak, Peter. – Hovoríš, kravina? To ty si sa zachoval, ako ozajstný býk… bujak! Keby si, ako idiot, nepchal… čo netreba… kde netreba… do všetkých dier….

– Do akých dier? Čo to melieš? – bránil sa syn. – O čom to hovoríš?

– O tvojich… o tvojej… dočerta s tým všetkým – o tvojom dieťati, ktoré sa o pár mesiacov narodí. Už ti to zapína, čo?

– Akých pár mesiacov, aké dieťa? Odkiaľ by sa vzalo, preboha? Ako?

– Ty debil, sa ešte pýtaš, nevieš, ako sa robia deti? – skákal po izbe otec.

– Ale… viem… a… čo s tým mám spoločné ja?

– No, len sa pýtaj! Čo? A to, že tvoja kamarátka má brucho, ako futbalová lopta, a ty sa pýtaš – čo… Teš sa, keď to nebudú dvojičky…

–          Aké dvojičky, dočerta? Je to už úplne v lajne, nič nechápem. To sú nezmysly. Zbláznil si sa, čo to hovoríš?

– Ja? To ty si sa zbláznil! Ja  táram nezmysly? Ty ešte máš odvahu…. drzosť mi to hovoriť? Sopliak jeden – ja klamem? Choď sa pozrieť, aby si nebol taký odvážny. Choď, choď, tam stojí, pri dverách…

– Ale…

– Tento sopliak preťahuje baby, kde ich len stretne a nazýva ma klamárom! – nedal povedať synovi ani slovo na obhajobu Peter. – Tak to ja som klamár a debil? Ďakujem pekne, som ho vychoval, vyučil a on sexuje na všetky svetové strany a nadáva mi do debilov. Ja ti dám debila!!.. – Podľa všetkého, Petrove slová sa nikdy nerozchádzali s činmi: keď už niečo povedal, tak to aj splnil. Kým Miloš ešte „prežúval“ nával ohromujúcej informácie a zúfalo sa snažil zhodnotiť situáciu a zahasiť škandál, Peter mu nečakane vylepil poriadnu facku a syn skončil na podlahe, medzi gaučom a skriňou. Otec si tak trochu zle vypočítal silu úderu a zjavne nečakal, že synček odletí až na niekoľko metrov…

– Preboha, čo to robíš?! – zavrešťal Miloš. – Za čo? Čo som urobil?

– Ty sa ešte pýtaš? A kto priviedol spolužiačku do druhého stavu? Ja?! – hrmel Peter. – Čím si rozmýšľal, ktorým miestom, ha? Keby som vedel, dávno by som zobral nožnice a…

– To je zlý sen… – s námahou vstávajúc povedal Miloš.

– No jasné! A stojí pri našich dverách – aj s tým otrasným bruchom… – Otec vo vzduchu nakreslil nejakú podobizeň veľkej lopty. – Mohol by si aj naďalej klamať a robiť zo mňa úplného kreténa, ale stojí tu, teraz… preboha, práve v sviatočný deň!..

– Ale stále nechápem, čo s tým mám ja? – znova sa postavil na nohy v priamom a prenosnom zmysle Miloš a bránil sa. – Že jej niekto napálil decko? Ale ja za to môžem? Fakt, s tým nemám nič spoločné.

– A kto? Je v druhom stave, doplietla sa sem, hľadá teba. – Peter si prehrnul vlasy a s jedom v hlase sa opýtal: – Hádam, nepovieš, že je Panna Mária?!..

– A ja? Čo som – Svätý Duch?!.. Alebo budeš tvrdiť, že som ju nabúchal na diaľku? – Miloš pomaly zvyšoval hlas, zasa prechádzal do protiútoku. – Oci, žiadnu Alenu som nepretiahol. To hádam viem… Môžeš mi uveriť? Alebo aspoň tomu, že som náhodou by mohol vedieť, koho som pretiahol a koho nie.

– Aha, tak nevolá sa Alena? To je jedno… Aj tá je klamárka. To ste vy všetci, dnešná mládež. – rozohnil sa opäť Peter.

– Ale nezačínaj starú pesničku. – mávol rukou Miloš. – Celá mládež je zlá, vaša generácia bola dobrá, geniálna. Nerobili ste chyby, ani problémy. V poriadku. My sme iní, horší, zlí. Dobre, ale žiadnu Alenu som nepretiahol, ani za poriadnej opici. Na to si pamätám.

– Dobre, keby som ti aj uveril… – trochu sa ochladil otec. – Môžeš mi teda vysvetliť, čo tu robí tá osoba… s bruchom?

– Neviem, veď som ju ani nevidel. – mykol plecami Miloš. – Možno je šibnutá?

– Nevyzerá tak…. Neviem, či povedala svoje práve meno, ale hľadá teba – to je podstatné.

– Nemôže sa mýliť?

– Keď presne vedela, kde bývaš? Prosím ťa! Všetko sedí a čaká s tebou dieťa…

– To nie je možné! Koľko razy ti to mám opakovať? S nikým nečakám dieťa… Teda… žiadna kočka nemôže so mnou čakať dieťa. To viem na sto percent. – vyhlásil Miloš. – Buď je to hrozné nedorozumenie alebo je to podvodníčka. Ale… na čo by to jej bolo? Nie je to nijaký fór?..

– No to ma podržte! Kto by robil podobné fóre na Silvestra? Na blázna nevyzerá… Pozri sa, choď sa s ňou porozprávať a všetko sa dozvieš. A zároveň… chcel by som veriť, že aj nám všetko vysvetlíš…

– No vidíš… Tým to treba bolo začať. A nie… hneď päsťou do ksichtu…

– To nič… nezaškodí. Tomu sa hovorí prevencia. – oponoval otec.

– Ďakujem za takú prevenciu. – urazil sa Miloš. – nevinného človeka a …. škoda reči… No vidíš, budem mať modrinu. Čo si pomyslia hostia?

– Že si sa opil a potkol. Na sviatok to je normálne.

– Ako aj päsťou do ksichtu?!

– Nebuď taký háklivý. Nás otec mastil ako…. aspoň budeš múdrejší.

– No konečne, po takej príučke…Za nič, pre nič tresneš po gebuli a ešte čítaš morálku?..

Miloš vyšiel na chodbu. Jana sa inštinktívne usmiala, chcela niečo povedať, ale, keď zbadala, že Miloša nasledoval aj Peter s tvárou tmavšou ako búrkový mrak, hneď zvädla a akoby si prehltla jazyk. Miloš sa prekvapene pozrel na dievča a opýtal sa:

– Dobrý večer. Vy ste prišli … za mnou?

– Dobrý večer… Hľadám Miloša. – tak trochu zamrzlo dievča.

– To som ja. Iný tu nie je. – Miloš sa obzrel na matku, ktorej sa začala vracať krv do úplne zblednutej tváre. Otec sa poškrabal na zátylku a stisol si prstami pery. Syn už vycítil, že tu niečo zjavne nesedí: – Nakoľko viem, v celom baraku nie je žiadny iný Miloš. Je to nejaký… omyl?

– To nie je možné… – dievča bolo v úžasných rozpakoch: – Veď som mala adresu…

– Možnože ste sa pomýlili?.. – v očiach Jany svitla slabšia nádej.

– Sotva… teda… ako to… mám ju zo sebou. – dievča vytiahlo z vetrovky zložený papierik a začala čítať: ulica, číslo domu, číslo bloku a bytu…

Miloš ju zastavil:

– Počkajte, počkajte, všetko sedí, ale… Ulica, číslo domu, dokonca bytu – sú správne. Ale… aké tam máte číslo bloku?

– Tri… prečo? – pozrela sa naňho dievčina.

– Ale toto je blok číslo dva. – slávnostne-víťazne zatrúbil Miloš.

– Prosím? – vyvalila oči dievčina.

– Ako hovorím – druhý!.. Ukážte to…  – Miloš jej vzal papierik a s uľahčením zakýval hlavou: – No samozrejme, tu máte napísaný blok číslo tri, ale my máme „dvojku“. Viete, novostavby… Všetky domy sa podobajú. Mohli by ich normálne očíslovať. Neviem, prečo si vymysleli tie bloky. Mohli by pokojne dať im bežné čísla – jeden, dva, päť, sedem… Iba galimatiáš narobili s tými blokmi…

Dievča vyzeralo tak, akoby o chvíľu malo prepadnúť pod zem. Akosi sa scvrkla, zbledla a  poponáhľala sa ospravedlňovať:

– O, prepáčte, prepáčte, stala sa chyba. Prepáčte, ja už idem…

– Ale kam pôjdete v takomto čase? O chvíľu nový rok. – poľutovala ju Jana.

– To nič, čakajú ma. Prepáčte! Nehnevajte sa. Všetko najlepšie vám v novom roku…

– Aj vám… Ozaj, možno aspoň na čaj… – pokúsila sa ju zastaviť Jana, ale dievča už utekalo dole schodmi a za pochodu sa ešte ospravedlňovalo.

Keď dole buchli vchodové dvere, Jana si utrela pozostatky studeného potu z čela a s obrovským uľahčením si vydýchla:

– No konečne! Všetko sa vysvetlilo. Toto nie je možné: taký hrozný omyl – a práve v sviatočný deň!..

– Ešteže sa tak všetko skončilo. Keby to bola pravda…. Neviem, neviem… – Pokrútil hlavou Peter. Miloš pozrel sa na rodičov:

– No, a vy ste ma už chceli prizabiť?.. A ako rýchlo ste uverili tej somarine! Fakt! To nie je možné… Takto dobre poznáte vlastného syna?

– No ešte povedz, že si svätý. – zmierujúco zašomral otec. – To nič, aspoň sa nabudúce poučíš. Dúfam, podobnú kravinu neurobíš.

– Ďakujem pekne – to bola akože záloha? A za čo? Ako to ty hovoril – prevencia? Som fakt povďačný! Nič také som ani v myšlienkach nemal, ale ma za to už potrestali. Pozri sa, modrina – čo hostia povedia?

– To nič, maminka ťa napudruje. Hlavné, že je hlava celá! – optimisticky vyhlásil Peter. – Už sa nemrač. Nechcel som… Vyletelo… Pochop aj ty… Keby to bola pravda… Vieš, v akej som bol situácii, aké myšlienky ma hneď napadli…

– Radšej na to zabudneme, – mávla rukou Jana. – Už je všetko jasné, bol to omyl, chvalabohu. Dúfam, sa neopakuje…. Chuderka malá, kam išla pár minút pred polnocou?

– A veď fakt! – zobudil sa Peter. – Sme sa stratili, nechali hostí len tak, nech sa zabávajú, ako chcú, ale už o päť minút nastane nový rok! Miloš, vytiahni šampanské, ideme k stolu.

– Dobre, ale za podmienky, že nabudúce, keď sa niečo stane, najprv všetko zistíš a už potom začneš fackovať!

– Dohodnuté! – usmial sa Peter, objal syna za pás a spolu išli pre šampanské. Jana si počkala, kým s fľašami odišli do obývačky plnej netrpezlivo namaškrtených hostí, vytiahla z chladničky fľašu koňaku, šuchla si poldecačík a utekala do obývačky.

O minútu hodiny odbili dvanásť. Štrngali poháre, sypali sa blahoželania, znel veselý smiech, nálada bola fantastická. Všetci si na pár hodín zabudli na každodenné starosti, náš hriešny pozemský život, politiku, finančné a zdravotné problémy a podobne, zabávali sa ostošesť!..

Iba Milošovi medzi tretím a štvrtým prípitkom sa do hlavy na zlomok sekundy zablúdila pozoruhodná myšlienka: nebolo by od veci v najbližších dňoch navštíviť Miriam. Na 99 percent nič nehrozí, ale… po dnešnej noci… v žiadnom prípade by nechcel zažiť niečo podobné ešte raz… Ozaj. Nič by sa nemalo stáť, ale… čert nespí… Nuž, dnes už asi nie, ale zajtra určite treba skočiť k Miriam… Zablahoželať všetko najlepšie v Novom roku, ak .. nič iné… Predsa, je to kamarátka!…

Eugen Rusnák