Tri kľúčové veci o Číne, ktoré musíme mať na pamäti, sú tieto:

1. je silná, nie slabá;
2. stala sa námornou veľmocou a
3. jej hodnoty sa líšia od hodnôt Západu a nemusia byť také, ako si Európa a Amerika myslia.

“Keď teda diskutujeme o čomkoľvek, čo súvisí s Čínskou ľudovou republikou v súčasnom kontexte, tieto tri faktory sú dobrým začiatkom,” píše Kerry Brown, profesor čínskych štúdií a riaditeľ Lau China Institute na King’s College v Londýne, v prvej kapitole svojej novej knihy “China Incorporated: “Politika sveta, v ktorom je Čína číslom jeden”.

Názov pripomína Japan Inc, slová, ktorými sa od 80. rokov 20. storočia opisuje kombinácia japonskej priemyselnej politiky a merkantilizmu, a populárnu knihu Ezru Vogela “Japonsko ako číslo jedna: lekcie pre Ameriku”, ktorá vyšla v roku 1999. Brownova kniha má dokonca kapitolu s názvom “Hádanka čínskej moci”, ktorá je ozvenou knihy Karla Van Wolfera “Hádanka japonskej moci: Ľudia a politika v štáte bez štátu”, ktorá vyšla v roku 1990.

Kniha však nevysvetľuje čínsku priemyselnú a obchodnú politiku, nehovorí o tom, čo sa Západ môže naučiť z rýchlej modernizácie Číny, a už vôbec nie o tom, čo si autor predstavuje ako duté politické centrum veľkej ekonomickej mocnosti.

Brown skôr skúma dôležitejšiu otázku, ako západné nepochopenie čínskeho myslenia o úlohe vlády a medzinárodných vzťahov zväčšilo problém, ako sa vysporiadať s odlišnou civilizáciou, ktorá vyrástla dostatočne veľká a silná na to, aby odmietla našu kritiku a zatlačila na pílu.

Toto nedorozumenie má historické, kultúrne a politické korene, ale v podstate ho možno pripísať univerzalistickému, manichejskému (dobro vs. zlo) svetonázoru, ktorý Brown nazýva osvietenským Západom, a premietaniu tohto postoja do civilizácie, ktorá nemá rovnakú históriu.

“Odlišnosť intelektuálnej a kultúrnej histórie obyvateľov priestoru, ktorý teraz zaberá Čínska ľudová republika, je nepopierateľná,” píše Brown. “Pokiaľ ide o jazyk, spôsoby vládnutia, ekonomické správanie a základný pohľad na fungovanie sveta a formovanie spoločnosti, čínska tradícia je dlhá, zložitá a niekedy (ale nie vždy) kontrastná s tradíciou, ktorá vytvorila dnešnú Európu a Severnú Ameriku.”

Pokračuje: “Západoeurópska tendencia spočívala v udržiavaní presvedčenia, aspoň do posledných desaťročí, že existuje konečná, pravdivá a zjednocujúca vízia sveta.”

Na druhej strane,

V čínskom svete, kde sa uprednostňovalo abstraktné poňatie harmónie, sa kládol dôraz na akceptovanie rôznych druhov názorov a presvedčení pre rôzne priestory a príležitosti….

Výsledkom je synkretický svetonázor, ktorý v dvadsiatom prvom storočí naďalej vyvoláva rozpaky a fascinuje, pretože moderní Číňania dokážu postaviť kapitalizmus vedľa socializmu a zároveň sa zdá, že pod vedením Si Ťin-pchinga sú hrdí na konfucianizmus, ako aj na to, že majú až 200 miliónov budhistov v rôznych sektách a približne polovicu z tohto počtu kresťanov.

Tento opis naráža na odpor demokraticky zvolených politikov k diktatúre jednej strany a na znepokojenie Američanov z predpokladanej alebo potenciálnej subverzie zo strany Konfuciových inštitútov, spoločnosti Huawei alebo iných čínskych organizácií pod vplyvom komunistickej strany.

Brown sa nezaoberá povahou komunistickej strany, ale poukazuje na to, že Konfuciove inštitúty boli často svojimi vlastnými najväčšími nepriateľmi a že spoločnosť Huawei sa vzhľadom na svoje vedúce postavenie v telekomunikačnom priemysle a právne prostredie, v ktorom pôsobí, nikdy nevyhne podozreniu.

Koniec koncov, čínsky zákon o národnej spravodajskej službe stanovuje, že “všetky organizácie a občania podporujú, pomáhajú a spolupracujú s úsilím národnej spravodajskej služby v súlade so zákonom a chránia tajomstvá práce národnej spravodajskej služby, o ktorých vedia”.

V kombinácii s rýchlym rastom jej vojenskej moci vrátane stále väčšieho dosahu jej námorníctva, celosvetovými investíciami do infraštruktúry v rámci iniciatívy Pásmo a cesta, obvineniami z hackerských útokov a horúcimi otázkami Juhočínskeho mora, Taiwanu a Sin-ťiangu to spôsobuje, že Čína pre “veľký počet amerických a európskych politikov … nie je len problém, ale problém”.

Problémom tohto problému je jeho nejednoznačnosť. Čínska armáda nikdy nevyužila viac ako zlomok svojej sily. Neboli verejne poskytnuté žiadne jasné dôkazy o sledovaní prostredníctvom čínskych telekomunikačných zariadení. Motívy a možnosti existujú, ale neexistuje žiadna dymiaca zbraň.

Pokiaľ ide o projekt Pásmo a cesta, ktorý kritici považujú za kombináciu diplomacie dlhovej pasce a strategickej hrozby, Brown sa pýta: “Ako dlho ešte budeme musieť čakať, kým sa naplno odhalí ruka Pekingu? Čo ak je to nakoniec naozaj všetko hlavne komerčné?”

Západ sa už stáročia snaží pretvoriť svet na svoj obraz. Jeho osvietenský rozum považuje za logický záver, že Číňania sa snažia o to isté, bez ohľadu na čínsku doktrínu nezasahovania do záležitostí iných krajín (odmietanú na jednej strane ako dvojtvárnu a na druhej ako bezzásadovú podporu diktátorov) a jej kultúrnu výlučnosť.

Západní vojenskí predstavitelia a predstavitelia národnej bezpečnosti sa predvolene prikláňajú k najhoršiemu scenáru, zatiaľ čo mnohí politici uprednostňujú jednoduchý príbeh o zlých komunistoch, ktorí utláčajú dobrý čínsky ľud. Ako však píše Brown, “jedna vec vystupuje do popredia – zložitosť problémov, ktoré Čína predstavuje už len tým, že je sama sebou a robí veci, ktoré robí ako aktér svojej veľkosti a dosahu.

“Samotná zložitosť je obrovský problém, ktorý si najmä osvietenský Západ so svojou láskou k usporiadaným rámcom a všeobjímajúcim poriadkumilovným teóriám jednoznačne odporuje. Čína narúša epistemológiu Západu – porušuje predstavy o univerzalizme, ktorý je univerzálny.”

Ak je hospodárska prosperita podmienená existenciou vlády viacerých strán a právneho štátu západného typu alebo ich nevyhnutne prináša, vedie to k:

1. Čína má pravdu; Čína sa dopúšťa obrovského podvodu a
2. čínske vysvetlenie číslo dva – Čína sa musí demokratizovať.

Inak sa Čína zrúti. Od vydania knihy Gordona Changa “The Coming Collapse of China” v roku 2001 sa však ešte nezrútila a Brown teraz neočakáva, že by sa v dohľadnej dobe zrútila. Skôr naopak, do desiatich rokov “by sa najväčšia ekonomika sveta mohla stať ázijskou krajinou pod komunistickou vládou”.

Ak sa to stane, Západ bude pravdepodobne porazený, nahnevaný a frustrovaný. V skutočnosti už teraz robí všetko, čo môže, aby Čínu spomalil a zabránil takémuto výsledku.

Zároveň Čína

je určite frustrovanejší a podráždenejší ako kedykoľvek predtým na okolitý svet. Dosiahlo to takú intenzitu, že došlo k formálnej politickej reakcii: “V očiach mnohých Číňanov je to stratégia, ktorá má jednoducho dostať z čínskeho chrbta ufňukaných, nariekajúcich, bolestivo strácajúcich západniarov s ich toxickými sociálnymi médiami, ich šialenými politickými systémami, ich moralizovaním, ignoranciou a aroganciou.

Duálny obeh je hospodárska politika, ktorá uprednostňuje domácu spotrebu (vnútorný obeh) a zároveň zostáva otvorená zahraničnému obchodu a investíciám (vonkajší obeh). Závislosť na vývoze sa má znížiť a technologická nezávislosť sa má dosiahnuť prostredníctvom inovácií. Je to odpoveď na západné sankcie a protekcionizmus, akýsi reverzný decoupling alebo de-risking, ktorý je menej ideologický a viac pragmatický.

Brown dúfa, že pragmatizmus sa presadí aj na Západe. Tvrdí, že “bez ohľadu na to, či Čínu v jej dnešnej politickej podobe prijímame, alebo k nej máme odpor, nemáme inú možnosť, ako uznať, že je tu a že je taká, aká je. Nezobudíme sa zajtra všetci ako protagonisti nejakého fantastického filmu a nezistíme, že Čína už neexistuje alebo že sa zázračne zmenila a stala sa niečím, čo sa nám skutočne páči a je nám blízke. Môžeme sa utešovať pridruženou myšlienkou, že presne to isté v opačnom garde platí aj pre Čínu.”

V tejto knihe, ktorá vychádza z autorových tridsaťročných skúseností so životom v Číne, kde pôsobil v oblasti vzdelávania, obchodu a ako diplomat, je toho oveľa viac. Je autorom viac ako 20 kníh o Číne.