Svätý Vincent, diakon a mučeník

Svet 14. augusta 2016 (HSP/foto: kj)

Ani tými najhoršími mukami svätého Vincenta nepriviedli k tomu, aby zaprel svoju katolícku vieru

Vincent, jeden z najslávnejších mučeníkov Ježiša Krista,sa narodil sa v meste Zaragoza v Španielsku. Jeho zámožní rodičia mu zabezpečili dobré vzdelanie, robil znamenité pokroky v oblasti teológie a svetských umení zvlášť pod vedením biskupa Valéria. Šľachetný mladík nadaný všetkými dobrými vlastnosťami ducha a tela sa však odtiahol od sveta. Radosti a pôžitky života, hry a zábavy skazených druhov nemali naň žiadneho vplyvu. Ešte ako mladistvý bol pre hlboké poznanie svätých Písem menovaný za diakona biskupského chrámu, a tak prisluhoval kalich spasenia, kým nesmel piť z kalicha umučenia. O krátky čas ho splnomocnil biskup aj kázať Božie slovo. Vincent tento úrad zastával s najväčšou horlivosťou, mnohých blúdiacich cestou neviery priviedol svojím mocným slovom na cestu poznania pravdy a pravej cnosti.

Istý otec cirkevný nazval mesto Zaragozu domovinou svätých a mučeníkov, lebo tu veriaci za každého prenasledovania museli veľmi veľa trpieť. Prenasledovanie kresťanov, ktoré roku 303 za cisára Diokleciána nastalo, dalo mnohým kresťanom aj v Zaragoze príležitosť vyliať svoju krv svoju za Spasiteľa.  V dejepise španielskych mučeníkov dal známy miestodržiteľ Dacian polapať všetkých biskupov a kňazov, a nútil obetovať falošným bohom. Medzi týmito bol aj Valerius a Vincent. Dacian ich najprv dal moriť hladom a potom priviesť pred svoju súdnu stolicu a prehovoril k nim: „Odprisahajte sa, vy Nazarejci, obyčajov Ukrižovaného a obetujte bohom, ktorým sa klaňajú sami cisári.“ Pretože biskup Valerius pre vysoký vek zreteľne nemohol hovoriť, odpovedal miesto neho Vincent: „Ty, súc kňazom smrti, klaniaš sa modlám z dreva a z kameňa, my však. klaniame sa len Bohu života a svetla, Bohu jedine pravému a Jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Vaši bohovia sú nehnuteľní, nemí, hluchí a slepí, vykresaní z kameňa, alebo uliati z kovu, vaši bohovia sú nečistí duchovia, ochrancovia zločinov a neprávostí, len nezmyselný sa im klania sa.“ Na toto smelé vyznanie viery odsúdil miestodržiteľ biskupa Valéria do vyhnanstva a Vincenta k najhroznejším mukám. Položili ho na škripec a nohy i ruky mu roztiahli takou silou, že jeho údy sa vymkli z kĺbov, pri čom mu boky trhali železnými hákmi. Keď sa ho pri tomto mučení kati posmešne pýtali, ako sa mu ľúbi roztiahnutie údov, odpovedal im s úsmevom: „Dobre, lebo sa mi stalo, čoho som si žiadal.“ Vincent trpel zmužilo a neustal, kati však ustali a ich ruky klesli únavou. Miestodržiteľ ich preto dal bičovať a tým k novej zúrivosti popudiť. Ako vyhladovaná zver padli potom na svätého a trhali z neho mäso po kusoch. Mučeník však plný nebeskej útechy zvolal: „Ak sa domnievaš, že ma tým moríš, keď mučíš moje údy, ktoré raz musia zhniť, telo, ktoré ty mučíš, je ako nádoba hlinená, ktorá sa skôr či neskôr rozbije, vo mne však žije iný človek, neviditeľný, ktorého sa netýkajú bolesti tela a ktorý sa posmieva, že ho dostihnúť nemôžeš.“ Keď miestodržiteľ videl, že takýmito mukami svätého Vincenta k zapretiu viery doviesť nemôže, chcel ho prinútiť k tomu, aby vydal Sväté Písmo k spáleniu. Mučeník mu však nadšený svätou horlivosťou odpovedal: „Oheň, ktorým sväté knihy chceš spáliť, Boh pre teba samého rozžal. Ó, bodaj by zemský plameň upamätoval ťa na onen oheň, ktorým mestá Sodoma a Gomora boli zničené.“ Nad zázračnou vytrvalosťou mučeníka zbledol Dacian zlosťou a dal ho na žeravý rošt položiť a rozpustenou masťou natrieť, aby sa ho plameň tým viacej chytal, a do jeho rán dal nasypať soli, aby sa rozprúdili jeho bolesti. Nič to však nepomohlo, svätý Vincent zostal verným svojmu Spasiteľovi. Tu ukrutník rozkázal, aby svätého vyznávača do tmavého žalára uvrhli a jeho potrhané telo na bodľavé črepy položili. Tu hladom a bolesťou mal svätec zahynúť.

Stal sa však Boží zázrak. Verný mučeník Pána usnul sladko na svojom bolestnom lôžku, tak, akoby na mäkkých perinách odpočinul,  a anjeli zostúpili k nemu, oslobodili jeho nohy, na lôžko nastlali voňavé kvety, a keď precitol, posilnili ho nebeským po krmom a spievali s ním chválu a slávu Večnému. Strážcovia s úžasom hľadeli na zlatú žiaru, väzením mučeníka počuli zaznievať spev a na túto žiaru, tento spev nezabudli nikdy. Rýchlo sa rozniesla správa o tomto zázraku a ľud odvšadiaľ sa hrnul, aby videl veľkého mučeníka obdivoval ho. Boh však, ktorý verného služobníka už tu na zemi zázračným spôsobom vyznamenal, o krátku dobu ho povolal k sebe do neba, aby mu korunu slávy položil na hlavu. To sa stalo v január r. 304 alebo 305. Daciánovi to ešte nebolo dosť, ukrutník dal mŕtvolu svätého na pole vyhodiť, aby tam dravým zverom a vtákom slúžila za pokrm. Zver sa však ostýchala dotknúť sa svätého tela. Jeden krkavec ho dokonca pred hladným vlkom strážil. Hodili preto mŕtvolu do mora v koši kamením obťaženom, avšak kôš sa priplavil s kamením i s telom ku brehu. Nábožní kresťania vzali sväté telo a tajne ho pochovali. Neskôr vystavili na tom mieste kresťanskú kaplnku, potom veľkolepý kostol.

Aké hrozné bolesti musel svätý Vincent trpieť!  On ich však trpezlivo znášal, oči svoje obracajúc k nebesiam. Bolesti, choroby môžu tiež taký stupeň dosiahnuť, že v nich z ňadier utrápeného mimovoľne vydierajú sa hlasné ponosy. Nespravodlivo by bolo, takéto ponosy bez výnimky za netrpezlivosť považovať, ba bolo by to proti prirodzenosti a náboženstvu, bolo by to, ako bezcitnosť za cnosť vyvyšovať. Chorí sa smä ponosovať vo svojich bolestiach. Nesmú ale byť netrpezliví a svojimi výkrikmi reptať proti Pánu Bohu.

Drahý kresťan,keď na teba dopustí Boh chorobu s nesmiernymi bolesťami spojenú, keď ti trápenia choroby je ťažko znášať, rozpamätaj sa na svätých mučeníkov. Títo nikdy, ani pri pohľade na mučenícke nástroje nepovedali “toľké bolesti nie sme v stave zniesť”. Oni sa nikdy nežalovali, ale podávali telo svoje úd za údom katom. Uprostred najväčších múk chválili a velebili Boha. A kto im dodával toľko zmužilosti? Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý bol pri nich a s nimi trpel. Ten istý Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý aj teraz všetkým ťažko chorým podáva svoju pomoc. Spomeň si na to, že Boh človekovi nikdy toľko neukladá, koľko človek ukladá sám sebe. Človek mnoho môže, keď chce a keď sa o to jedná, aby zadosťučinil svojim rozličným náklonnostiam a náruživostiam. Alebo sú snáď práce, starosti a prebdené noci skupáňa a chlípnika, namyslenca menej obťažné a trápne, než bolesti zimničné? Keď teda náklonnosť a náruživosť toľkej sily dodávajú človekovi, že i najväčšie neresti ľahko znáša, malo by náboženstvo, viera v pravého Boha a Jeho dobrotivú prozreteľnosť, menej účinkovať na srdce človeka?

Karol Jerguš