Narodil sa 23. 2. 1881 v osade Ugoklooster pri Bollswarde vo Frísku na území Holandska. Pokrstený bol Siard /Anno Sjoerd/. Mal päť súrodencov, z ktorých štyria si neskôr zvolili rehoľné povolanie. Siard už ako dieťa vynikal láskou k Panne Márii a ako študent františkánskeho gymnázia v Megene pri Nejmeegen túžil po zasvätenom živote v jej službe. Preto v 17 rokoch vstúpil do karmelitánskeho kláštora v Boxmeeri, kde prijal nové meno Titus. Štúdium teológie začal v Zenderen a po roku pokračoval v Oss, ležiacom južne od Nejmeegen. Roku 1905 prijal kňazské svätenie a potom v ďalšom štúdiu pokračoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Odtiaľ sa po dosiahnutí doktorátu v r. 1909 vrátil do Oss, kde vo vyššej rádovej škole vo funkcii docenta 15 rokov prednášal.

Svoje karmelitánske povolanie žil dôsledne, s horlivosťou a láskou. Silu pre množstvo svojich aktivít aj vnútorný pokoj, ktorý z neho vyžaroval navonok, čerpal pri adorácii pred svätostánkom. Významnú úlohu v jeho živote hrala zásada, ktorú učil ostatných bratov a študentov: „Každá práca musí byť poznamenaná pečaťou lásky k Ježišovi.“

O druhom motivačnom predsavzatí hovoril takto: „My, karmelitáni musíme byť druhou Máriou, druhou Bohorodičkou. Aj v nás sa musí rodiť Boh. Ako Máriu viedla prítomnosť Boha k pokornej a láskyplnej službe blížnym, podobne aj naše spojenie s Bohom sa musí odrážať v skutkoch blíženeckej lásky.“

Okrem svojho poslania na karmelitánskej škole a konania ďalších prednášok na duchovnú i sociálnu tému, zaoberal sa evanjelizáciou prostredníctvom médií, najmä novinárskou činnosťou. Bol zakladateľom časopisu s mariánskym zameraním a šéfredaktorom miestnych novín. Založil verejnú knižnicu. Postaral sa o vydanie celého diela sv. Terézia z Avily v holandčine. Zhromaždil 16000 fotokópií stredovekých duchovných textov. Medzi jeho ďalšie aktivity patrilo aj organizovanie kongresu, zameraného na bádanie v tejto oblasti teológie. Tiež konferencie a misijné výstavy i členstvo vo vedeckých komisiách a výboroch. Po otvorení katolíckej univerzity v Nejmeegen tu prednášal dejiny stredovekej filozofie a mystiky. Od r. 1932 bol jej rektorom.

Od mladosti bol Titus po telesnej stránke slabší, neskôr zápasil so žalúdočnou chorobou. Dvakrát bol kvôli nej nútený dlhšiu dobu tráviť dlhšiu dobu na lôžku, napriek tomu nenariekal, hoci ho prerušenie činnosti muselo dosť sužovať. Základom všetkého bol pre neho život z viery a preto aj za sťažených podmienok mal dobrú náladu, humor a srdce otvorené na pomoc druhým. Podieľal sa na redigovaní holandskej katolíckej encyklopédie a arcibiskup z Utrechtu ho volal cirkevným asistentom na vydávanie všetkých katolíckych časopisov v krajine.

Otec Titus Brandsma od roku 1934 neohrozene vystupoval proti fašistickej ideológii. Často upozorňoval na vzrastajúce nebezpečenstvo národno-socialistického hnutia. Keď rozkazom nacistov boli do služieb tohto hnutia postavené aj katolícke spolky, biskupi vydali pre katolíkov zákaz členstva v týchto organizáciách. Otec Titus mal za úlohu oznámiť to redaktorom katolíckej tlače. V decembri 1941 sa v redakciách katolíckych novín zišlo nariadenie uverejniť inzerát, vyzývajúci na vstup do nacistických organizácií, s Titovým listom, upozorňujúcim, že z morálnych dôvodov takýto inzerát nemôžu vytlačiť. Denník riaditeľa katolíckych novín a časopisov povzbudzoval a vyzýval aj na boj proti smrtonosnej ideológii. Preto bol Titus gestapom 19. 1. 1942 zatknutý a uväznený v Scheveningene (dnes predmestí Gravenhagu). Pri vypočúvaní bránil postavenie cirkvi a odhaľoval falošné základy fašizmu. V marci bol premiestnený do koncentračného tábora Amersfoort pri Hilversume. Tam mal ešte dosť síl k povzbudeniu a službe spoluväzňom, ktorých zmieroval s Bohom a snažil sa im uľahčiť ich trápenie rozprávaním zábavných príbehov. Písal si aj denník, urobil si oltárik a čas osamote prežíval v radosti vyvierajúcej z ponorenia sa do Božej prítomnosti. Bol mužom, ktorý si vedel pravý „Karmel“ vytvoriť všade, pretože ho nosil v srdci.

Cesta do Dachau viedla ešte cez zastávku v Scheveningene a väznici v Kleveri. Do vyhladzovacieho tábora Dachau dorazil 19. 6. 1942 v dobytčom vagóne. Po obdržaní pruhovanej blúzy s číslom 30492 bol zaradený na poľné práce vo vzdialenosti dvoch kilometrov od väzenského bloku. Od nemeckých kňazov, ktorí mohli na bloku 26 slúžiť svätú omšu, tajne dostával konsekrované hostie, ktoré ukrýval v puzdre na okuliare. Po práci sa ešte snažil poskytovať duchovnú službu spoluväzňom a modliť sa ruženec. Už v polovici júla však bol na konci síl. Na nemocničný blok revír bol presťahovaný 17. 7. a jeho telo malo lekárom slúžiť na pokusy. Po injekcii s fenolovou kyselinou zomrel 26. 7. o 14. hodine. O tri dni neskôr bol spálený a pre príbuzných bola na oznámení ako príčina smrti uvedená črevná infekcia.

Svoj ruženec pred smrťou zanechal ošetrovateľke, ktorá mala za úlohu aplikáciu injekcie. Keďže sa nevedela modliť, naučil ju na zrnkách namiesto celého Zdravas hovoriť len: „Pros za nás hriešnych!“ Výsledok bol, že sa vrátila k viere.

Pápež Ján Pavol II. Tita Brandsmu blahorečil 3. 11. 1985; svätorečenie v Ríme 15. mája 2022.

Svätý Titus Brandsma, prosím, oroduj za nás.

Článok pôvodne vyšiel na portáli svatecdna.sk