Narodil sa 9. marca 1568 ako syn grófa Ferdinanda z Gonzagy na zámku Castiglione pri Mantove v severnom Taliansku. Už pri narodení sa údajne dieťa aj matka Marta ocitli v ohrození života a ona seba aj svoje dieťa zasvätila Panne Márii. Matka vo svojom dieťati videla veľký Boží dar a vychovávala ho pre Boha, ktorého ho učila nadovšetko milovať.

Otec v dieťati videl dediča panstva aj privilégií na kráľovskom dvore. Chcel mať zo syna vojaka a len čo začal behať, dal mu ušiť uniformu a primerané zbrane na hranie. Alojz sa ako normálne dieťa nechal vtiahnuť do hry na vojačika natoľko, že raz vystrelil z dela a spätným nárazom si mohol privodiť vážne zranenie. Otec bol hrdý, matka vystrašená. Nebála sa len nebezpečných hier, ale aj hrubých a neslušných slov, ktoré jej chlapec pochytil od vojakov a potom opakoval.

Alojz mal asi päť rokov, keď otec Ferdinand v čele vojska odišiel do cudziny a zostal tam tri roky. Matka zatiaľ naučila Alojza, čo sa páči Bohu a čo nie. Už neopakoval zlé slová, bol rozhodnutý žiť tak, aby ničím neurazil Boha a páčil sa Matke Božej, v ktorej sa naučil vidieť aj svoju nebeskú matku. Otec po návrate nebol zbožnosťou prvorodeného nadšený a asi po roku ho aj s bratom Rudolfom poslal do Florencie na dvor veľkovojvodu Františka de’ Medici. Očakával, že ho pôžitky odvedú od duchovného života. Bratia tam mali úlohu kniežacích pážat. Alojz akoby si prepych ani nevšímal, mal záujem o štúdium a život pre Boha. Rád navštevoval kostoly, najmä kostol Zvestovania, kde v desiatich rokoch zložil sľub trvalej čistoty. Pravidelne pristupoval k sviatostiam a vo svojej dôslednej zdržanlivosti vraj nikdy nehľadel ani na tváre žien. Alojzovu čnosť čistoty zdôrazňuje aj atribút ľalie.

V roku 1579 boli Ferdinandove deti poslané na vojvodský dvor v Mantove. Alojzovi tam začali zdravotné problémy, pre ktoré mu lekári odporučili obmedziť príjem potravy aj tekutín. Chlapec si z odporúčaného pôstu urobil asketické cvičenie. V dvanástich rokoch sa pripravoval na prvé sväté prijímanie a pri tejto príležitosti sa mu dostalo poučenia a požehnania milánskeho arcibiskupa Karola Boromejského pri jeho návšteve Brescie. Jeho osobnosť naňho silne zapôsobila a Alojz začal uvažovať o zrieknutí sa dedičstva v prospech Rudolfa a o duchovnom povolaní. Svoje duchovné smerovanie upevňoval nielen modlitbou, na ktorú vstával aj v noci, ale aj kajúcimi skutkami. Trikrát do týždňa sa postil o chlebe a vode a spával na zemi.

Vo svojom rozhodnutí pre duchovné povolanie sa utvrdzoval aj na španielskom dvore. Tam na jeseň 1581 sprevádzal s bratmi ovdovenú cisárovnú Máriu a potom boli dva roky čestnými pážatami následníka trónu Dona Diega. Ako 13-ročné páža sa neostýchal a ak bolo treba, napomínal aj starších šľachticov. V tom čase dokázal aj študovať na alcalskej univerzite. Čítal aj spisy sv. Petra Kanízia a niektorých jezuitských misionárov. Ovplyvnený čítaním sa rozhodol vstúpiť do ich rádu. Toto rozhodnutie otca veľmi rozrušilo. Obracal sa o pomoc na vplyvných predstaviteľov a snažil sa všetkými spôsobmi, aby Alojz prevzal dedičstvo. Poukazoval aj na dobro poddaných, ktorí od Rudolfa nemohli očakávať toľko dobrého, lebo nemal morálku ani inteligenciu Alojzovej úrovne. V modlitbách sa však Alojz utvrdil, že ho Boh volá do jezuitského rádu, kde môže slúžiť ľuďom hodnotnejšie než ako svetský panovník. Na veci okolo seba aj na rôzne ponuky sa od detstva pozeral s otázkou: „Či to prospeje k večnému životu?“

Po dvojročnom úsilí sa otec vzdal snahy zmeniť synove názory, najmä keď zistil, že sa aj bičuje. Alojz sa verejne vzdal dedičstva v prospech Rudolfa. Potom 25. 11. 1585 nastúpil v Ríme do noviciátu jezuitov a s veľkou horlivosťou začal hlboký duchovný život. Jeho stále sústredenie na Boha bolo zjavne vyčerpávajúce, takže predstavení mu zakazovali v ňom pokračovať. Ponoriť sa do Božej prítomnosti bolo pre Alojza ľahšie než chvíľami na Boha nemyslieť. Neodmietal však zábavu počas rekreácie a nevyhýbal sa záujmu o veci patriace k normálnemu životu, no vždy usiloval o čisté svedomie a prežíval pokojné odovzdanie sa Božej vôli. Keď sa ho počas hry v čase rekreácie spýtali, čo by urobil, keby sa dozvedel, že za okamih zomrie, odpovedal: „Pokračoval by som v hre.“

Po skončení noviciátu prešiel skúšobnou verejnou filozofickou diskusiou a keďže uspel, bolo mu povolené štúdium teológie. Už začiatkom roku 1588 prijal nižšie svätenie. Kým sa v skutkoch lásky pripravoval na budúcu službu, v jeho kniežacom rode vreli vášne a spory. Jeho brat Rudolf žil pohoršlivý život so ženou nešľachtického rodu a bez uzavretia manželstva. S mantovským vojvodom sa sporil o vlastnícke právo na jeden zámok a hrozilo vyhrotenie do krutého nepriateľstva. Predstavení preto Alojza poslali za jeho rodinou, aby jej pomohol urovnať nezriadené spory a vášne. To sa mu čoskoro podarilo a v rode Gonzagovcov naňho pozerali ako na anjela pokoja. Po usporiadaní oboch záležitostí sa vrátil do Ríma.

V nasledujúcom roku, keď začal posledný rok štúdia, po ktorom mal prijať kňazské svätenie, sa po Taliansku rozšírila morová epidémia. Do služby chorým sa zapojili aj jezuiti. Alojzovi sa spočiatku zdráhali pre jeho slabé zdravie dať povolenie na prácu, ale pre veľké naliehanie napokon súhlas dostal. Do služby blížnym ho viedla láska k Bohu. Bol síce zapojený len do práce v nemocnici, kde slúžil s veľkou obetavosťou, ale keď na ulici uvidel ťažko postihnutú opustenú osobu, s vypätím všetkých síl ju odniesol do nemocnice. Po takej námahe bol donútený si ľahnúť a už nevstal. Smrť očakával s radosťou. Vedel vopred, že zomrie v oktáve Božieho Tela a pred smrťou bol obdarovaný mnohými milosťami. Na nákazu alebo vyčerpanie zomrel vo veku 23 rokov.

Pápež Pavol V. ho v roku 1605 vyhlásil za blahoslaveného a kanonizovaný bol až v roku 1726. O tri roky neskôr ho Benedikt XIII. vyhlásil za patróna mládeže, najmä študentov. Alojzova hlava odpočíva v bazilike v Castiglione. Jeho ďalšie ostatky sú uložené v rímskom kostole sv. Ignáca z Loyoly v kamennej urne.

Svätý Alojz Gonzaga, prosím, oroduj za nás.

Článok pôvodne vyšiel na portáli svatecdna.sk