Narodila sa 28. januára 1572 v Dijone vo Francúzsku. Jej otec, barón Bénigne Frémiot, bol prezidentom burgundského parlamentu. Keď mala Jana osemnásť mesiacov, zomrela jej matka pri pôrode brata Ondreja (Andrého). Okrem tohto brata, ktorý sa po rokoch stal arcibiskupom v Bourges, mala aj staršiu sestru Margarétu. Istý čas boli deti v opatere jednej ženy, inak ich vychovával len otec.

Tradícia zachovala príhodu, ktorá svedčí o otcovej starostlivej výchove i o hlbokej viere malej Jany. Raz bola doma svedkom sporu otca s istým kalvínom o prítomnosti Krista v Najsvätejšej sviatosti. Jana vtedy s detskou rozhodnosťou povedala: “Musíme veriť, že Ježiš Kristus je v oltárnej sviatosti, veď On sám to povedal! A kto by to popieral, mal by ho mať za klamára.“

Kalvín sa ju snažil rozptýliť sladkosťou, ktorú prijala, no hneď ju hodila do ohňa a dôrazne dodala: “Takto budú horieť v pekle bludári, ktorí neveria tomu, čo povedal Boh!“

Pri birmovaní prijala meno Františka. V pätnástich rokoch odišla kvôli dokončeniu štúdií do Poitiers k vydatej sestre Margaréte. Spoločnosť jej robila žena, ktorá ju zvádzala k svetským zábavám, no Jana si zachovala čisté srdce a vernosť duchovnému životu, k čomu jej pomáhala úcta k Panne Márii. Prvého šľachtica, ktorý o ňu prejavil záujem, rázne odmietla, keď sa dozvedela, že je kalvín. Vo veku dvadsiatich rokov sa vrátila do Dijonu a na želanie otca sa do roka vydala za baróna Kristofa de Chantal.

Manželstvo prežívala šťastne na ich panstve v Bourbilly. Súčasťou každodenného programu bola spoločná modlitba ruženca, ktorý vnímali ako zbraň proti bludom. Jana sa vyznačovala skutkami milosrdenstva, osobne ošetrovala chudobných a s láskou im poskytovala všetko potrebné.

Za osem rokov manželstva priviedla na svet šesť detí, z ktorých dve zomreli krátko po narodení. Potom prišla najťažšia rana, pri love bol jej manžel omylom postrelený priateľom a po desiatich dňoch zraneniam podľahol. Tesne pred smrťou ju prosil, aby túto udalosť prijala ako dar z Božej prozreteľnosti.

Začalo sa pre ňu mimoriadne ťažké obdobie. So štyrmi deťmi prežívala hlbokú bolesť a nedokázala v srdci odpustiť človeku, ktorý jej zastrelil manžela. K odpusteniu ju viedla viera a vedomie Božieho milosrdenstva, no dokázala to až neskôr s pomocou ženevského biskupa Františka Saleského. Tomu, kto jej manžela pripravil o život, sa napokon stala krstnou matkou jeho syna.

Po manželovej smrti sa presťahovala k otcovi, čo vyvolalo žiarlivosť druhého starého otca detí, ktorý ich chcel mať u seba. Pohrozil jej, že im odoprie dedičský podiel. Jana sa preto presťahovala do domu svokra, kde však musela znášať ponižovanie od jeho drzej gazdinej. Tešila sa len z útechy, ktorú čerpala zo silnej viery. Odmietla viacero ponúk na nový sobáš a rozhodla sa zasvätiť svoj život Bohu.

V roku 1604 sa stretla s Františkom Saleským, ktorého si zvolila za duchovného vodcu. Pod jeho vedením našla vnútorný pokoj a spoznala svoje budúce poslanie. Spoločne dospeli k záveru, že bude schopná založiť nové rehoľné spoločenstvo sestier, ktoré by vykonávali sociálnu a charitatívnu službu mimo kláštorných múrov. Pripravoval ju na to postupne a dbal aj o to, aby boli zaistené jej deti. Po smrti jednej dcéry a zabezpečení starších detí dala do opatery štrnásťročného syna starému otcovi a strýkovi biskupovi Ondrejovi. Najťažšie bolo pretrhnúť citové puto so synom, ktorý sa odmietal zmieriť s jej odchodom. Postavil sa jej do dverí a zvolal: “Mama, ak máš silu, musíš ma najskôr prekročiť!“ Jana našla silu v pohľade na kríž a konala podľa Božieho hlasu.

V Annecy, na juhovýchode Francúzska, po ročnej príprave založila 10. júna 1610 spolu s dvoma spoločníčkami rehoľné spoločenstvo Navštívenia Panny Márie. Jeho poslaním bola služba chorým v chudobných rodinách po vzore Panny Márie u svätej Alžbety. V znaku mali Ježišovo srdce s tŕňovou korunou a dvoma mečmi ako symbolmi lásky k Bohu a blížnemu, nad srdcom bol kríž.

Niektorým cirkevným predstaviteľom, najmä lyonskému arcibiskupovi Marquemontovi, sa táto forma služby mimo kláštora zdala neprijateľná. František Saleský nechcel presadzovať svoj zámer násilím, a preto sa po ôsmich rokoch rozhodol prijať zmenu, spoločenstvo sa stalo klauzúrnym rádom s pravidlami sv. Augustína. (Pôvodný zámer sa podarilo uskutočniť až sv. Vincentovi de Paul so sv. Lujzou de Marillac o dvadsať rokov neskôr, keď založili Dcéry kresťanskej lásky.)

Jana Františka túto vnútenú zmenu prijala v pokore. Jej kláštory boli v roku 1618 schválené pápežom Pavlom V. Sama založila 87 kláštorov, z toho niekoľko aj za hranicami Francúzska. Na príkaz pápeža v nich bol kladený dôraz na výchovu dievčat. Práve v tomto ráde neskôr žila a pôsobila aj sv. Margaréta Mária Alacoque, apoštolka Božského Srdca Ježišovho.

Po smrti Františka Saleského v roku 1622 sa jej duchovným sprievodcom stal sv. Vincent de Paul. Naposledy sa s ním stretla v lete 1641 počas návštevy kláštorov. V kláštore v Moulins ju zastihol zápal pľúc, ktorému 13. decembra 1641 podľahla so slovami: „Už idem, Ježišu!“

Pochovaná bola v Annecy, vedľa sv. Františka Saleského. Pápež Benedikt XIV. ju blahorečil 21. novembra 1751 a pápež Klement XIII. ju kanonizoval 16. júla 1767.

Svätá Jana de Chantal, prosím, oroduj za nás.

Článok pôvodne vyšiel na portáli svatecdna.sk.