Bratislava 9. septembra 2021 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)
Niektorí predstavitelia vládnej koalície, vrátane ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, reagovali na rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR vo veciach Vladimíra Pčolinského a Jaroslava Haščáka otvorením diskusie o možnosti zmeny ustanovenia Trestného poriadku, paragrafu 363
Práve na základe tohto ustanovenia totiž Generálna prokuratúra rozhodla, že budú zrušené dve obvinenia voči bývalému riaditeľovi Slovenskej informačnej služby (SIS) Vladimírovi Pčolinskému, ako aj obvinenie voči podnikateľovi a konkurznému právnikovi Zoroslavovi Kollárovi, resp. obvinenia voči oligarchovi Jaroslavovi Haščákovi a Ľubomírovi Arpášovi a jeho manželke.
Lídri koalície sa na nedávnej mimoriadnej koaličnej rade dohodli, že zriadia pracovnú skupinu zloženú z odborníkov, členov koaličných strán aj zástupcov prokuratúry, ktorá má posúdiť otázku prípadnej zmeny sporného ustanovenia Trestného poriadku.
Pripomíname, že Pčolinský bol obvinený, že spolu so svojim námestníkom Borisom Beňom zobrali 40-tisíc eur za to, aby zastavili odpočúvanie Zoroslava Kollára. Úplatok im podľa obvinenia doniesol bývalý šéf kriminálneho úradu Finančnej správy Ľudovít Makó.
Obvinenie v súvislosti s partnerom Penty Jaroslavom Haščákom sa týkalo toho, že bývalý šéf kontrarozviedky SIS Ľubomír Arpáš mal s Pentou uzavrieť zmluvu na fiktívne poradenské služby za 200-tisíc eur. V skutočnosti tu podľa polície malo ísť o odmenu za predaj nahrávky Gorila. V prípade bola obvinená aj Arpášova manželka Dana, ktorá taktiež pracovala v SIS.
V súvislosti s možnosťou zmeny ustanovenia Trestného poriadku, paragraf 363, sme sa sudcu špecializovaného trestného súdu Michala Trubana opýtali dve otázky:
Podľa Vás, mal by byť paragraf 363 zachovaný v súčasnom znení, alebo pripúšťate určité jeho zmeny?
Truban: Ustanovenie § 363 Trestného poriadku je v rámci systematiky Trestného poriadku zaradené k mimoriadnym opravným prostriedkom ôsmej hlavy, prvý diel „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“ a predstavuje významné oprávnenie generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím, alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon. Prokuratúra je prísne monokratický orgán, v jej systéme platí vzťah nadradenosti a podriadenosti služobne vyšších a nižších prokurátorov, kde rozhodnutia prokurátorov vyšších sú pre prokurátorov nižších záväzné.
Uvedené ustanovenie je prejavom monokratického rozhodovania, ktoré v mimoriadnom opravnom konaní oprávňuje generálneho prokurátora takto rozhodnúť. Som toho názoru, že jeho zrušením by sa mohol generálny prokurátor dostať do polohy „štatistu“, kde by potom, ako by zistil nezákonnosť rozhodnutia nižších prokurátorov, alebo policajtov, alebo v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo nemal žiadne oprávnenie takéto rozhodnutie zrušiť. Vaša otázka pozostáva z dvoch častí, teda či uvedené ustanovenie zachovať a v druhej časti, či by som na ňom niečo menil.
V prvom rade treba povedať, že rozhodnutiu o tom, či uvedené ustanovenie a z neho vyplývajúce oprávnenie generálneho prokurátora ponechať, prípadne ak ho ponechať, či niečo meniť, musí v prvom rade predchádzať širokej odbornej diskusii, pri ktorej je potrebné zvážiť všetky dopady prípadného zrušenia tohto ustanovenia na samotnú účinnosť riadneho dozoru prokurátora v prípravnom konaní. Rovnako tak veľmi citlivo zvážiť, či v prípade zrušenia uvedeného ustanovenia zostanú v rukách generálneho prokurátora nejaké iné, rovnako účinné prostriedky na odstránenie nezákonnosti už právoplatných vydaných rozhodnutí prokurátorov alebo policajtov.
Tiež je potrebné mať dôrazne na zreteli tú skutočnosť, že za prípadné následky vyplývajúce z nezákonných rozhodnutí orgánov prípravného konania nesie v rámci hierarchie prokuratúry zodpovednosť generálna prokuratúra, ktorej najvyšším predstaviteľom je generálny prokurátor. Ide predovšetkým o náhrady škôd spôsobených nezákonnými rozhodnutiami orgánov prípravného konania, a teda ak na jednej strane generálny prokurátor má zodpovedať za riadny chod prokuratúry a má uloženú povinnosť niesť aj zodpovednosť za prípadne vzniknuté škody, tak logicky by mal mať aj oprávnenie nezákonné rozhodnutia zrušiť skôr ako bude právoplatnými rozhodnutiami súdov uložená generálnej prokuratúre povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným postupom orgánov v prípravnom konaní.
Ďalej je potrebné uviesť a mať dôsledne na zreteli, že uvedený inštitút nechráni len osoby obvinené, ktoré sa takýmto podaním môžu u generálneho prokurátora domáhať zjednania nápravy, ak majú za to, že ide o nezákonné rozhodnutia orgánov prípravného konania, ale že ide aj o oprávnenia poškodených v trestnom konaní, a tiež na tomto konaní zúčastnených osôb, ktoré sa takisto môžu u generálneho prokurátora postupom podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku takisto domáhať zrušenia nezákonných rozhodnutí orgánov prípravného konania, tzv. „v opačnom garde“, teda rozhodnutí, ktoré boli vydané orgánmi prípravného konania v prospech obvinených osôb.
Pre objektivitu tiež je treba uviesť, o čom sa už nehovorí, čo ma osobne veľmi mrzí, že generálny prokurátor v súlade s ustanovením § 367 Trestného poriadku po zrušení rozhodnutia môže vo veci rozhodnúť sám, a voči takémuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, tu treba mať na zreteli, že od roku 2011 už nemôže vydávať tzv. negatívne pokyny, alebo prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal a rozhodol. V takomto prípade nejde o rozhodnutie konečné, ale iba o tzv. mezitívne rozhodnutie, ktoré potom, ako dotknutý orgán vykoná úkony, ktoré mu generálny prokurátor nariadil, môže vo veci znovu rozhodnúť spôsobom, ktorý zodpovedá novovzniknutej dôkaznej situácii, pričom je viazaný právnym názorom vysloveným generálnym prokurátorom.
Vo svojej profesionálnej praxi od začiatku pracujem v oblasti trestného práva, bol som vyšetrovateľom, potom prokurátorom, sudcom prvostupňového aj odvolacieho súdu a na základe svojich skúseností s trestným procesom som jednoznačne za zachovanie uvedeného inštitútu v prospech generálneho prokurátora. Jedným dychom však dodávam, a to je k druhej časti Vašej otázky, či na uvedenej právnej úprave § 363 a nasl. Trestného poriadku – zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní by som niečo menil, tak áno, myslím, že by bolo potrebné v rámci skutočne hlbšej odbornej diskusie osobitne legislatívne v rámci tohto oddielu upraviť rozhodovanie generálneho prokurátora v prípade preskúmavania zákonnosti právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta o vznesení obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku v prípade vzatia obvineného do väzby, a to s dôrazom a zameraním na časové lehoty, a to jednak návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zo strany oprávnených subjektov, a jednak na rozhodnutie generálneho prokurátora v takomto prípade.
Môj osobný názor je, že tieto lehoty sú veľmi dlhé a trojmesačná lehota na podanie návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku a šesťmesačná lehota na vybavenie veci generálnym prokurátorom, nezodpovedajú zákonnej povinnosti uloženej OČTK a súdom v § 2 ods. 6 Trestného poriadku konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene. Vychádzam z toho, že väzba predstavuje najhlbší zásah do garantovaných práv a slobôd, samotné súdy musia o návrhu rozhodnúť v lehote do 48 hodín, resp. 72 hodín. A ak teda bola vzatá do väzby osoba obvineného na základe rozhodnutia, ktoré by bolo neskôr rozhodnutím generálneho prokurátora vyhodnotené ako nezákonné rozhodnutie, ktoré zároveň ako nezákonné má povinnosť zrušiť, tak potom trvajúca väzba by mala trvať tiež len nevyhnutný čas.
Podľa platnej judikatúry všeobecných súdov, Ústavného súdu SR, ako aj európskych orgánov ochrany práva, v prípade súdnych rozhodnutí primeranou lehotou na rozhodnutie o väzbe je lehota maximálne niekoľko týždňov, spravidla by nemala presiahnuť, v závislosti od závažnosti a rozsahu veci, lehotu jedného mesiaca už aj s odvolacím konaním a podľa môjho názoru niekde v takomto rozsahu by sa mali hýbať aj vyššie uvedené lehoty jednak na podanie návrhu a jednak na vybavenie veci generálnym prokurátorom. V tejto súvislosti považujem za potrebné tiež uviesť, že nezodpovedá skutočnosti tak ako to bolo, z môjho pohľadu účelovo prezentované v teraz známej medializovanej kauze bývalého riaditeľa SIS p. Pčolinského, že rozhodnutie generálneho prokurátora neguje rozhodnutia súdov o jeho väzbe, pretože jednoducho nie je pravdou, že generálny prokurátor hodnotil vierohodnosť výpovedí svedkov, ktoré hodnotenie skutočne prináleží len súdom, ale hodnotil zákonnosť právoplatne vydaných rozhodnutí a konania, ktoré vydaniu ním zrušených rozhodnutí predchádzalo. A to je podstatný rozdiel. Rozhodnutie generálneho prokurátora nie je rozhodnutím o vine, je len rozhodnutím o nezákonnosti vydaných rozhodnutí. Navyše nie je konečným rozhodnutím, ale len rozhodnutím hodnotiacim zákonnosť postupu OČTK a konania, ktoré ich rozhodnutiu predchádzalo v čase ich vydania.
Považujete dôvody, pre ktoré sa niektorí politici rozhodli otvoriť diskusiu o paragrafe 363, za relevantné?
Truban: K tomuto asi toľko, že pokiaľ som mal možnosť sledovať mediálne výstupy politikov, tak rôzni politici majú dôvody rôzne, pokiaľ ide o tých, ktorí sa rozhodli otvoriť túto diskusiu, tak to vnímam tak, že túto diskusiu otvárajú preto, že sa im nepáči spôsob akým generálny prokurátor rozhodol, odmietajú rešpektovať rozhodnutie generálneho prokurátora ako orgánu zmocneného zákonom na rozhodnutie v konkrétnej veci. A to považujem za neprípustné. Pre mňa je veľkým výkričníkom a malo by byť pre každého rozumne uvažujúceho človeka a myslím, že na to ani netreba mať právnické vzdelanie, teraz poviem vo všeobecnosti, ak politici začnú spochybňovať akékoľvek ustanovenie zákona len preto, že subjekt na to zmocnený zákonom aplikoval uvedené ustanovenie spôsobom, ktorý nezodpovedá ich predstavám, prípadne náladám alebo pocitom.
Spoločnosť sa vyvíja, v rámci tohto vývoja je úplne prirodzené, že dochádza k spoločenskej potrebe meniť konkrétne ustanovenia trestnoprávnych a nie len trestnoprávnych ale aj iných zákonných aj podzákonných noriem upravujúcich spoločenské vzťahy, avšak nikdy by sa tak nemalo diať len na základe prejavu súhlasu alebo nesúhlasu politikov s aplikáciou zákonnej normy, bez toho aby tomu, tak ako som už uviedol, predchádzala široká odborná diskusia. A skôr ako vôbec dôjde k otváraniu takejto diskusie, mal by byť jasne zadefinovaný problém. Pre mňa to znamená dôvod prečo je potrebné príslušné zákonné ustanovenie vypúšťať alebo meniť, čo sa tým sleduje a akým spôsobom sa má vzniknutá potreba zmeny riešiť.
Týmto kritériám asi nebude zodpovedať požiadavka na zmenu, ak ide o jeden prípad týkajúci sa aplikácie konkrétneho ustanovenia právnej normy, ktoré ustanovenie tu máme od roku 2006 a doteraz rôzne spôsoby jej aplikácie nikdy v minulosti neodzrkadľovali potrebu zmeny tohto konkrétneho ustanovenia, podotýkam bez ohľadu na to, či to bol pohľad z jednej alebo z druhej strany názorového spektra. Záverom len toľko, že mi zostáva veriť, že bude jasne pomenovaný účel zmeny, budú jasne pomenované ciele čo sa chce dosiahnuť a že bude zvolený postup reflektujúci všetky tie skutočnosti, ktoré som vyššie naznačil a že prípadná zmena ustanovenia bude takého charakteru, že nepoprie samotný účel uvedeného ustanovenia, okrem iného zadefinovaný aj v dôvodovej správe v rámci rekodifikácie Trestného poriadku v roku 2006, zabezpečiť riadny a účinný výkon dozoru v prípravnom trestnom konaní zo strany generálneho prokurátora.
Ladislav Kováčik