Bratislava/Košice 31. januára (TASR) – Stanovisko predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivetty Macejkovej k vyjadreniam bývalého predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky Jána Mazáka

Rozhlas a televízia Slovenska v televíznej relácii Správy RTVS o 19.00 h dňa 27. januára 2013 informoval o nadmernom náraste počtu sťažností na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej aj "ústavný súd").

V reportáži odzneli aj tieto slová: "Podľa odborníkov určite nie je riešením navýšiť počet sudcov Ústavného súdu. Vzhľadom na počet obyvateľov ich máme už aj tak dosť. Väčšie Česko má napríklad rovnaký počet ústavných sudcov." Bývalý predseda ústavného súdu Ján Mazák: "To nie je Okresný súd, to nie je Krajský súd, toto nie je ani Najvyšší súd. Takéto zvyšovanie by vlastne ukázalo nepochopenie účelu, na ktorý bol zriadený ústavný súd. Je to jedna z najvyšších ústavných inštitúcií, má chrániť ústavnosť, na vykladanie ústavy, a z času na čas by mala vyriešiť aj porušovanie ústavnosti vtedy, keď všetky ostatné orgány verejnej moci zlyhajú."

Vzhľadom na to, že tento komentár spochybňuje nielen aktuálny stav došlého počtu podaní – sťažností a návrhov – v januári 2013 ústavnému súdu, ale aj ich stúpajúci trend z uplynulých rokov, a tým aj vyťaženosť tak sudcov, ako aj zamestnancov kancelárie ústavného súdu, považujem za dôležité informovať verejnosť o ďalších skutočnostiach a doplniť vyjadrenie bývalého predsedu ústavného súdu.

V roku 2007 (od 17. februára 2007 začalo plénum ústavného súdu pracovať v súčasnom zložení) bolo ústavnému súdu doručených celkovo 3180 sťažností a návrhov.

V roku 2012 bolo ústavnému súdu doručených 14.258 sťažností a návrhov, čo je o 9981 sťažností a návrhov viac ako v roku 2011.

K 31. januára 2013 bolo ústavnému súdu doručených 9900 sťažností a návrhov. Taký vysoký počet sťažností a návrhov bol ústavnému súdu doručený v roku 2012 až k 2. júlu.

Momentálny stav tak predstavuje už viac ako trojnásobok celoročného počtu sťažností a návrhov v roku 2007.

Od 17. februára 2007, keď začalo plénum ústavného súdu pracovať v súčasnom zložení, sa muselo popri aktuálnych došlých sťažnostiach a návrhoch vyrovnať s tzv. "dedičstvom" po predošlom zložení pléna ústavného súdu, ktorého predsedom bol Ján Mazák. Toto "dedičstvo" predstavovalo celkový počet 993 nevybavených sťažností a návrhov, z toho 80 nevybavených sťažností a návrhov bolo starších ako päť rokov – medzi nimi boli napríklad také závažné podania ako tzv. interrupčný zákon, tzv. krajinársky zákon, tzv. zákon o odpadoch, tzv. zákon o preukazovaní pôvodu majetku, tzv. zákon o sudcoch a prísediacich, tzv. zákon o zdravotnej starostlivosti, tzv. zákon o sociálnom poistení, tzv. zákon o slobode náboženskej viery atď.

V súčasnosti ústavný súd neeviduje žiadnu nerozhodnutú sťažnosť alebo návrh, ktorý by bol starší ako dva roky, čo je v porovnaní s rokom 2007 mimoriadne významný posun.

Aj keď zohľadním, že v poslednom roku 2. funkčného obdobia ústavného súdu bolo zloženie ústavného súdu nekompletné (sudcovia Ján Klučka a Daniel Šváby ukončili svoje pôsobenie na ústavnom súde 30. apríla 2004 a sudca Ján Mazák 30. septembra 2006), neexistoval vážny dôvod na to, aby plénum nemohlo až do ukončenia funkčného obdobia rozhodovať (sudcom Jurajovi Babjakovi, Eduardovi Bárányovi, Alexandrovi Bröstlovi a Štefanovi Ogurčákovi sa skončilo funkčné obdobie až 21. januára 2007). Ústavný súd bol aj v tom období funkčný, a teda sú nepravdivé informácie o nefunkčnosti ústavného súdu v súvislosti so spomínanými nevybavenými sťažnosťami a návrhmi, ktoré ústavnému súdu v súčasnom zložení zanechalo ako "dedičstvo" plénum, ktorému predsedal Ján Mazák.

S prihliadnutím na tieto fakty nepovažujem odmietanie odbornej diskusie o prípadnom zvýšení počtu sudcov a znížení počtu právomocí ústavného súdu za primerané a porovnávanie s ústavnými súdmi iných krajín bez hodnovernej analýzy za náležité. Moje presvedčenie o potrebe diskusie o znižovaní počtu právomoci a prípadnom zvyšovaní počtu sudcov ústavného súdu vyplýva z komparatívnej štúdie, ktorú ústavný súd vypracoval na základe podkladov z ústavných súdov okolitých krajín a z ktorej okrem iného vyplýva aj toto:

V porovnaní s ústavnými súdmi Nemecka, Rakúska, Poľska, Česka a Maďarska má Ústavný súd Slovenskej republiky ročne najväčší nápad návrhov a sťažností, ročne najviac rozhodnutí, najviac kompetencií, najmenej sudcov a najnižší rozpočet. Sudcovia ústavného súdu v roku 2012 rozhodli o 2455 sťažnostiach a návrhoch, čo považujem za raritu v rámci rozhodovacej činnosti ostatných európskych ústavných súdov. Na jedného sudcu tak pripadá v priemere 190 rozhodnutí. Navyše poukazujem na to, že sudcovia rozhodli aj o ďalších 1224 sťažnostiach od jednej fyzickej osoby, 3369 sťažnostiach od jednej akciovej spoločnosti a 6719 sťažnostiach od jednej spoločnosti s ručením obmedzeným, čo znamená v priemere až 1059 rozhodnutí na jedného sudcu ročne.

Ak si má ústavný súd zachovať a rozvíjať nielen kvalitatívny, ale aj kvantitatívny trend v rozhodovacej činnosti, považujem otvorenie odbornej diskusie najmä o novele zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a následne aj o potrebe zníženia počtu právomocí ústavného súdu a zvýšenia počtu sudcov ústavného súdu za nevyhnutnú, pretože len toto je spôsob ako dosiahnuť, aby Ústavný súd Slovenskej republiky disponoval právomocami, ktoré sú štandardnými právomocami európskych ústavných súdov, a tiež spôsob, ktorým možno dosiahnuť, že ústavný súd bude pokračovať v línii nastolenej v uplynulých rokoch v počte rozhodnutých vecí a naďalej skracovať dĺžku konania pred ústavným súdom.

JUDr. Ivetta Macejková, PhD., predsedníčka Ústavného súdu SR

Upozornenie: TASR zverejňuje vyhlásenia, stanoviská, oznámenia v pôvodnom znení, dodanom zadávateľom, bez redakčnej úpravy. V zmysle § 5, ods. 2 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve TASR nezodpovedá za obsah týchto informácií. Zverejňovanie vyhlásení, stanovísk a oznámení orgánov verejnej moci vykonáva TASR v zmysle § 3, ods. 5 zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre Slovenskej republiky ako službu vo verejnom záujme.