Aténsky historik Thukydides kedysi poznamenal, že Sparta je taká chudobná na impozantné chrámy a pamiatky, že v ďalekej budúcnosti, keď už bude patriť histórii, ľudia nebudú veriť, že tu kedysi bola veľká mocnosť. V súčasných Spojených štátoch je však spomienka na Spartu viac než živá aj napriek absencii fyzických pamiatok. Popkultúra zobrazuje Sparťanov ako hrdinov vo filmoch a videohrách. Značka Sparta sa stala reklámou pre prekážkové preteky, športové simulátory a strelné zbrane. Sparta sa stala aj sloganom politických zhromaždení vrátane tých krajne pravicových, ako to, ktoré 6. januára 2021 zaútočilo na americký Kapitol. Sparta je preč, ale jej glorifikácia – takpovediac Spartaganda – je živá a zdravá.

Ešte znepokojujúcejšia je láska americkej armády ku všetkému sparťanskému. Americká armáda má Spartskú brigádu (jej motto: “Sparta je živá”), ako aj operačnú skupinu SpartanWarrior a námorná pechota vykonáva na pobreží cvičenia Spartan Trident – čo je zvláštna voľba, pretože, ako vieme, Sparťania neboli známi svojou silou v pobrežných oblastiach. Okrem oficiálnej terminológie sa v neoficiálnych médiách pravidelne objavujú aj paralely medzi americkou armádou a Sparťanmi.

Za tento trend do veľkej miery vďačíme historickému románu Stevena Pressfielda Brány ohňa, ktorý sa dodnes pravidelne objavuje v zoznamoch vojenských príručiek. Kniha vykresľuje Sparťanov ako vynikajúcich bojovníkov z ultramilitantnej spoločnosti, ktorí statočne bránia slobodu (proti etnicky cudzím cudzincom, ako to výdatne dokazuje film 300 Sparťanov). V autorovej vízii je Sparta radikálne rovnostárska spoločnosť založená na pestovaní mužských bojových cností. Tento obraz je však v zásade chybný. Spartská spoločnosť je úplne nehodná napodobňovania a chvály, najmä v demokratickej krajine.

Na začiatok treba povedať, že povesť Sparťanov ako vynikajúcich bojovníkov sa pri bližšom pohľade rozplynie ako dym. V skutočnosti spartské vojská prehrávali bitky rovnako často ako ich vyhrávali, najmä proti rovnocennému súperovi v podobe iných gréckych mestských štátov. Sparta porazila Atény v peloponézskej vojne len s pomocou peňazí prijatých od Peržanov, čím sa opäť otvorili dvere perzskému vplyvu v Egejskom mori, ktoré boli uzavreté gréckymi víťazstvami pri Platajoch a Salamíne takmer o storočie skôr. Slávne spartské víťazstvá v bitkách pri Platajach a Mantinei boli úmerné porážkam pri Pylose, Arginose a napokon pri Leuktre. Tú poslednú spôsobili Téby len 33 rokov po víťazstve nad Aténami a definitívne podkopala moc Sparty a odsunula ju do pozície druhoradej krajiny, ktorej sa už nedokázala zbaviť.

Hoci bola Sparta jedným z najväčších gréckych mestských štátov klasického obdobia, dosiahnuť významné politické ciele pre ňu nebolo jednoduché; v zahraničných bojoch utrpela väčšinou neúspech. Zvlášť zle na tom bola z hľadiska logistiky: Sparta si sotva dokázala udržať integritu vojsk aspoň v rámci Grécka, zatiaľ čo Atény mali armády po celom východnom Stredomorí. Sparta totiž strávila celú úvodnú fázu peloponézskej vojny, Archidamskú vojnu (431 – 421 pred n. l.), tým, že nedokázala vyriešiť základný logistický problém dlhodobého pôsobenia v Atike, vzdialenej od Sparty necelých 100 kilometrov po súši a len niekoľko dní chôdze od najbližšieho spriateleného veľkého prístavu a trhu v Korinte.

Sparťania sa prinajmenšom nevyznačovali taktickou a strategickou vynaliezavosťou. Sparta používala taktiku falangy, tesnej formácie štítov a kopijí. Hoci prvky hoplitskej falangy sú v populárnej kultúre prezentované ako výlučne spartské, medzi Grékmi sa rozšírili prinajmenšom od začiatku piateho storočia, ak nie skôr. Z taktického hľadiska Sparťania vôbec neboli i
novátormi a neponáhľali sa experimentovať so všeobecnými vojenskými a námornými operáciami. Namiesto toho sa ich vodcovia snažili všetky vojenské otázky riešiť pomocou urputných hoplitských bojov. Neúspešné boli najmä pokusy dosiahnuť týmto spôsobom priateľstvo, ako aj neúspešné pokusy Sparťanov prinútiť Korint, aby sa pripojil k nimi vedenému Peloponézskemu zväzu počas Korintskej vojny.

Vojenská priemernosť Sparty sa zdá byť nevysvetliteľná vzhľadom na popularitu a povesť mestského štátu ako hlboko militarizovanej spoločnosti, ale ako ukázal moderný výskum, aj to je väčšinou ilúzia. Agoge, spartský vzdelávací systém pre chlapcov, ktorý sa v populárnej kultúre často vykresľuje ako niečo podobné výcvikovému táboru, v skutočnosti nezahŕňal ani výcvik so zbraňami, ani vojenské cvičenia. Učil predovšetkým poslušnosti a podriadenosti, a nie zručnostiam so zbraňami a taktike. Starší chlapci boli nútení zneužívať mladších chlapcov, aby im vštepili poslušnosť, čo malo za následok, že aj v dospelosti mali spartskí občania tendenciu riešiť spory päsťami, a preto, ako sa dalo očakávať, neboli dobrými diplomatmi.

Vojenské úspechy Sparty boli teda absolútne priemerné, ani lepšie, ani horšie ako u jej gréckych susedov, ale politický aspekt z nej robí mimoriadne zlý príklad pre občanov a vojakov v modernej slobodnej spoločnosti. Medzi vedcami prebieha diskusia o hĺbke tyranie starovekej Sparty nad životmi jej občanov. Rodení Sparťania predstavovali len malú menšinu obyvateľov mestského štátu a nikdy nepresiahli 15 %, vrátane žien s občianskym statusom (ktoré nemohli voliť ani zastávať verejné funkcie). Drvivú väčšinu (65 – 85 %) tvorili ilóti (niečo medzi nevoľníkmi a otrokmi – pozn. InoSMI). (Zvyšok obyvateľstva patril k necivilizovaným nižším vrstvám.) Tento ohromujúci údaj ďaleko prevyšuje údaje ktoréhokoľvek iného starovekého stredomorského štátu alebo napríklad predvojnového juhu Ameriky, ktorý sa právom nazýval otrokárskou spoločnosťou, pretože otroci tam tvorili tretinu obyvateľstva.

Staroveké pramene sa takmer zhodujú v tom, že práve s Ilótmi sa v Grécku zaobchádzalo najhoršie zo všetkých. Aténčan menom Kritias, ktorý spolupracoval so Spartou, nevrlo poznamenal, že práve v Sparte “je najviac slobody pre slobodných a najviac beznádejných otrokov”. Plutarchos písal o rôznych spôsoboch ponižovania ilotov a aténsky rečník Isokrates tvrdil, že zabíjanie otrokov sa v celom Grécku okrem Sparty považovalo za zločin. Spartu, ktorá mala najviac otrokov na obyvateľa a s otrokmi zaobchádzala najhoršie, možno pravdepodobne považovať za najmenej slobodnú spoločnosť v celom starovekom svete.

Ani Sparťania neboli dobrými obrancami gréckej slobody. Vďaka kinematografii ich populárna kultúra stavia do centra úsilia o obranu gréckej slobody pred rozpínajúcou sa Perzskou ríšou, ale Sparta nebola vždy taká znechutená. Počas peloponézskej vojny si nedokázala sama poradiť s aténskym námorníctvom a prijala perzské peniaze na vytvorenie vlastného, pričom výmenou za pacifikáciu Atén predala iónskych Grékov späť pod perzskú nadvládu. Táto vojna priniesla Sparťanom krátku hegemóniu v Grécku, ktorú rýchlo premrhali, keď sa ocitli vo vojne s bývalým spojencom Korintom.

Keďže Sparta nedokázala vyhrať ani túto vojnu, opäť požiadala Perziu o mier nazývaný Kráľovský/Antalkidský mier, v rámci ktorého boli perzskému kráľovi predané ďalšie grécke mestské štáty výmenou za to, že Sparta sa stala perzským vykonávateľom na gréckom území s mandátom zabrániť vzniku veľkých aliancií schopných vyzvať Perziu. Sparťania zďaleka nebojovali za grécku nezávislosť, ale keď dostali príležitosť, otvorili Perzii nielen všetky okná, ale aj dvere. A pretože sa odmietli pripojiť k výprave Alexandra Veľkého proti Perzii, ten sa im vysmieval tým, že korisť z prvých víťazstiev venoval “všetkým Grékom okrem Sparťanov”.

Spartu treba chápať nie ako spoločnosť superbojovníkov brániacich slobodu, ale ako miesto, kde najbohatšia vrstva vlastníkov pôdy premenila drvivú väčšinu svojich chudobných spoluobčanov na otrokov a zvyšok – Perejcov – vylúčila z politickej účasti a zbavila ich občianstva. Menšina spartských občanov zarábala len na otrokoch, pretože sami mali zo zákona zakázané venovať sa produktívnej práci a obchodu.

A namiesto toho, aby sa venovali vojenskému výcviku, trávili čas nákladnými aristokratickými zábavami: lovom (v antickom svete to bola zábava pre bohatých, nie spôsob obživy), hodovaním, hromadením peňazí, financovaním olympijských tímov, chovom koní atď. Grécki spisovatelia ako Xenofón a Plutarchos trvali na tom, že v dávnej minulosti existoval akýsi zlatý vek sparťanskej prísnosti a rovnostárstva, ale každý autor ho posúva ďalej a ďalej do minulosti a archeológovia nám hovoria, že história vôbec nič podobné nepozná.

Luxusný životný štýl bol pre Sparťanov zjavne veľmi dôležitý, pretože preň boli ochotní obetovať všetky ostatné ambície. Od začiatku roku 400 pred našim letopočtom, začal klesať počet občanov, ktorí boli dostatočne bohatí vlastníci pôdy, aby mohli platiť dane do štátnej pokladnice (8 000 v roku 480 pred n. l., 3,5 tisíc v roku 418, 2,5 tisíc v roku 394 a len 1,5 tisíc v roku 371), pretože spartské rodiny využívali dedenie a manželstvá na upevňovanie vlastníctva a zvyšovanie bohatstva. Zníženie počtu Sparťanov s občianskymi právami malo katastrofálne dôsledky pre armádu a strategické ambície Sparty sa rúcali jedna za druhou. Pokusy Agisa IV (245 – 241 pred n. l.) a Kleomena III (235 – 222 pred n. l.) zastaviť úpadok zlyhali práve preto, že spartský politický systém upieral práva všetkým okrem hedonistických boháčov, ktorí sa nevyznačovali túžbou po zmene.

Sparta by nemala slúžiť ako inšpirácia pre vodcov slobodnej krajiny. Bola väzením v podobe štátu a okrem utrpenia prispela ku kumulatívnej skúsenosti ľudstva len málo. Žiadny americký občan, a už vôbec nie vojak, by sa nemal snažiť napodobňovať Sparťanov. Takýto záver robí autor článku vo Foreign Polici Bret Devereaux. Je to určite zaujímavý uhol pohľadu na vtedajšiu spoločnosť. Mnoho ľudí však napriek tomu bude pravdepodobne vnímať v článku uvádzané reálie úplne inak, nie cez prizmu slnečných okuliarov aktuálnych západných “hodnôt”.