A ono to fakt prejde, ako všetko. Život je pohyb, niečo príde a zas odíde, nič netrvá večne. To, akým spôsobom, je už len vec nášho vnútorného tréningu. Naučila som sa nemíňať svoju energiu na zlosť voči druhým, naopak, snažím sa všetkých tých, ktorí niečo také ako úzkosť či hnev prežívajú, pochopiť a nechávam ich popasovať sa s tým samých. Je to ich vlastná skúška, ja už ju mám za sebou,“ povedala v rozhovore pre agentúru SITA.

K tomuto obdobiu bolo už podľa známej interpretky a skladateľky povedaných veľa duchovných viet. Ako tvrdí, stotožňuje sa snáď s každým, kto hovorí, že tento čas je pre ľudstvo krásna skúška. „Stačí sa obzrieť pár mesiacov a pár rokov späť, ako veľmi naša planéta prosila signálmi, aby sme sa zastavili, aby sme sa tak strašne nehnali za mamonom, aby sme si uvedomili, že žiadna Zem B neexistuje, aby sme nežili v tak obrovskom strese a viac si vážili hodnoty, aby sme viac dbali o svoje zdravie, ale my nie a nie. Pamätám si svoju úvahu spred pár rokov, keď som sa zamyslela nad tým, že to čo už musí prísť, aby sa ľudia zobudili? Vojna? A aha, máme to tu. Malý, okom neviditeľný tvor, ktorý nás všetkých upratal a postavil do pozoru. To, na čo nám táto skúška slúži, zistíme, až keď celá skončí, ale už teraz nás naučila, že keď treba, vieme my ľudia ťahať za jedno lano. Takto zomknutý svet v jednom období po španielskej chrípke snáď ešte nebol. Aj keď sú medzi nami aj takí, ktorí pravidlá nerešpektujú, a to je nezodpovedné. Sme na jednej lodi, každý z nás sa na nej drží spoločného lana, tak by sa mal podľa toho správať,“ zdôraznila Smatanová. „No osvety okolo nás je, myslím, dostatok, takže sa zameriavam hlavne na to, aby som ja sama bola disciplinovaná a veľmi ma teší, že mnohí ľudia, ktorých si všímam vôkol seba, tie opatrenia statočne dodržiavajú,“ dodala.

Dni teraz speváčka trávi vo svojom bratislavskom byte. Dva týždne tam prežila dokonca v úplnej karanténe. „Jediná vec, ktorá mi na tom celom prekážala, bola, že som nemohla ísť na prechádzku so svojim psom. Tá najobyčajnejšia vec – ísť von. Byt bol skrátka človeku zrazu tesný a jediná prechádzka bola pri otvorenom okne z kuchyne do izby, do obývačky a na toaletu. Urobila som si ale svoju dennú rutinu, asi ako mnohí, a nakoniec ju dodnes beriem ako akýsi výcvik, aby mal môj deň pre mňa zmysel. Môj kľúč je kreativita,“ prezradila.

Čas využíva naozaj efektívne. „Píšem si nejaké textové poznámky, občas si hrám na gitare a malom piane a tiež varím, pri čom človek dokáže byť rovnako supertvorivý, keď má zrazu na to čas. Mám teraz čas upratať aj zabudnuté miesta, takže som upratovala skrinky a zásuvky, do ktorých som dlho veci iba vkladala a vznikol v nich hrozný chaos a veľa aj kreslím a maľujem,“ vymenovala Smatanová.

Kresleniu sa speváčka venuje odmalička. „Môj otec bol maliar a chtiac-nechtiac mi vložil do vienka kus jeho talentu a chcenia sa v tomto smere realizovať. Rokmi som prešla rôznymi fázami a objektmi záujmu od zátiší, portrétov, komiksov a zakotvila som pri ilustrácii, ktorá ma neskutočne baví. Mám stále veľkú predstavivosť a fantáziu, preto si do kresbičiek vytváram rôzne situácie zvierat alebo zvláštnych postavičiek, ktoré majú občas čudné tváre. Keď prižmúrim oči, viem si zasnívať, že by som jedného dňa ilustrovala detskú knižku, dovtedy sa ale asi veľa vecí udeje a ja sa stále len hrám a učím,“ skonštatovala.

Hudobne sa v týchto dňoch realizuje pomenej. „Považujem to ale za dobré znamenie. Pred dvoma rokmi som vydala dvojalbum Echo a práve pri jeho tvorbe som zo seba vymačkala maximum. Na to, aby som bola schopná znovu tvoriť, potrebujem od tohto projektu viac času, odstup a nové skúsenosti, ale už teraz viem, že moja ďalšia tvorba bude bohatá na témy. Teším sa na to, čo zo mňa po hudobnej stránke vylezie a dovtedy sa nechávam unášať tým, čo je, ako napríklad môj duet s ElevenHill. Mám z neho radosť, verím, že aj ľudia,“ podotkla.

Jediné, čo jej nateraz vyslovene chýba, je podľa nej príroda. „Ja to silné prepojenie s prírodou vnímam odjakživa, na to som naozaj nepotrebovala karanténu,“ pousmiala sa. „Zatiaľ som stále v Bratislave, dobrovoľne nikam necestujem a vychádzam z bytu akurát na rýchly nákup do najbližšieho obchodu, uvidím, kedy sa naozaj niekam vyberiem… A keďže blízkych kontaktujem cez telefón alebo videohovory, s kamarátmi sme mali aj multi-videohovory, a tak sme sa všetci cítili, akoby sme sedeli spolu v bare pri pive, tak to, čo mi teraz naozaj chýba, je akurát môj pes, naše tiché rozhovory na prechádzke, chýbajú mi moje vtáčie búdky, ktoré som takmer každý deň plnila, aby mali v zime čo vtáci jesť a chýba mi naša záhrada, kde by som už v tomto čase s mamou sadila nejaké rastliny. Pochádzam z dediny a osemdesiat percent môjho života tam tvorili polia, lúky, hory a zvieratá, preto budú pre mňa zase oveľa vzácnejšie, keď sa vrátim do rodného domu a nechám sa nimi opäť zhltnúť,“ poznamenala 35-ročná rodáčka zo Súľova-Hradnej.

Po iných stránkach pre ňu život v byte veľký problém nepredstavuje. „Priznám sa, že inak tento čas pre mňa nie je tak náročný, ako som si na začiatku myslela, že bude. Možno je to tým, že bežne dokážem veľa času tráviť doma a zamestnávať si hlavu čímkoľvek a vzhľadom na to, že nemám deti, to pre mňa nie je také stresujúce a plné obmedzení, ako to teraz majú mnohí iní. Aj vďaka tomu si uvedomujem, že mám vlastne doma pohodlie a nie je si na čo sťažovať, takže tento čas beriem skôr ako oddych pre moje telo aj hlavu,“ uznala speváčka. „Myslím, že teraz každý z nás tak trochu spoznáva sám seba, ako keď ošúpeme cibuľu od vrchných šupiek. Pod nimi je to nahé vlastné ‘ja’ bez nálepiek, bez póz a statusov. Sme sami sebou, so sebou,“ uzavrela.