V piatok popoludní sa v Bratislave pred úradom vlády SR konalo protestné zhromaždenie proti azerbajdžanskej agresii proti Náhornému Karabachu. Zhromaždenie organizovali Arméni žijúci na Slovensku, ktorí na ňom prečítali výzvu k slovenským politikom, aby odsúdili vojenskú agresiu Azerbajdžanu a Turecka a pridali sa tak k medzinárodnému tlaku, ktorý by prispel k zastaveniu tejto agresie. O čo v tomto konflikte vlastne ide?

Kto a prečo útočil? A kto a prečo klame?

V nedeľu 27. septembra zaútočili azerbajdžanské vojská na Náhorný Karabach (arménsky nazývaný Arcach) a počas doterajších dvoch týždňov trvania vojny sa im podarilo podľa väčšiny správ obsadiť neveľkú časť územia tohto neuznaného štátika obývaného Arménmi.

Azerbajdžan síce od začiatku klamal o tom, že ako prví zaútočili Arméni, lenže to je zjavná nepravda – stranou, ktorá má výraznú prevahu, ktorá jediná má motív útočiť (prečo by Karabach útočil, keď je s doterajším stavom spokojný?), a ktorá sa okamžite po začiatku bojov dostala do mohutnej ofenzívy na protivníkovom území, je desaťmiliónový Azerbajdžan, za ktorým stojí 80-miliónové Turecko, a nie stopäťdesiattisícový Náhorný Karabach, za ktorým stojí trojmiliónové Arménsko.

Obraz tejto smutnej vojny je v princípe o tom, že Arméni sú zakopaní v obranných pozíciách a Azerbajdžan útočí dronmi a raketami na všetko živé aj neživé – zasiahnutá bola napríklad veľmi cenná prastará kresťanská katedrála Svätého Krista Spasiteľa v meste Shushi. Náhoda?

Časť zdrojov tvrdí, že Arméni ťahajú za kratší koniec, že viac ako niekoľko týždňov sa proti početnej a hlavne materiálnej presile nevydržia brániť a môžu o Náhorný Karabach úplne prísť. Opačná verzia hovorí, že Arménsko sústredilo do Náhorného Karabachu všetky sily a to Azerbajdžancov odradí, lebo dlhodobé a vyčerpávajúce pokusy o prekonanie silnej obrany by boli pre nich neúnosné.

Prečo sa vlastne bojuje?

Prečo Azerbajdžan tak veľmi chce to nehostinné hornaté územie, ak 95 percent tam žijúceho obyvateľstva sú Arméni? A prečo sa Turecko tak veľmi angažuje v tomto konflikte? Mnohé sa zjednoduší, ak sa budeme na Azerbajdžancov, ktorí sa z veľkej časti sami nazývajú „azerskí Turci“, pozerať ako na Turkov, hoci to nie je úplne presné.

Hlavným dôvodom tejto agresie sú svetovládne chúťky „sultána“ Erdogana. On sa vôbec netají túžbu preraziť si koridor cez kresťanské Arménsko, krajinu odvekého nepriateľa, aby sa Turecko prepojilo s ostatnými turkickými štátmi ležiacimi východne od Kaukazu a vytvorilo tak veľký turkický zväz siahajúci od Viedne až po územie čínskych moslimských Ujgurov.

Strategickým spojencom Arménska je Rusko, lenže Rusko potrebuje mať rovnako dobré vzťahy aj s Azerbajdžanom – to v Baku veľmi dobre vedia, a aj preto si dovolili na svojho suseda zaútočiť. Nepochybne to však súvisí aj s tým, že v Arménsku sa pred dvoma rokmi dostala k moci „Sorosova vláda“ premiéra Nikola Pašinjana (týmito slovami ju charakterizoval Ašot Grigorian, arménsky aktivista a podnikateľ žijúci na Slovensku) a vzťahy Arménska s Ruskom ochladli. Arméni môžu na koketovanie so Západom doplatiť, pretože by mohli prísť o jediného partnera, ktorý by im mohol v prípade problémov skutočne pomôcť.

Bližšie informácie o dianí v tomto regióne sme nedávno priniesli vo veľmi dobrom a objektívnom vysvetľujúcom článku Dezidera Štefunka: https://www.hlavnespravy.sk/juzny-kaukaz-armensko-azerbajdzan-nahorny-karabach-arcach-zabudnuty-konflikt-na-kaukaze-alebo-rozbuska-pre-regionalnu-vojnu-alebo-dokonca-velky-poziar/2310836 .

A čo na to hovorí Európa, NATO, Západ?

Európa reaguje, napokon ako vždy, slabošsky. Jej predstavitelia a médiá len veľmi neochotne hľadajú slová, ktorými by sa prihlásili k podpore Arménska a odsúdili agresiu v Náhornom Karabachu, vraždenie a ničenie.

Niektoré naše médiá hovoria o „arménskych separatistoch“. Je však prinajmenšom zvláštne hovoriť ako o separatistoch o ľuďoch, ktorí na svojom území žijú už tritisíc rokov, pred štvrť storočím si vybojovali nezávislosť a teraz si iba bránia svoje územie pred opätovnými útokmi bývalého okupanta…

Dobre: politika je niekedy taká – sú v nej rôzne precedensy a neopláca sa robiť príliš odvážne vyhlásenia, pretože by to niekto mohol zneužiť na hľadanie paralel, ktoré sa mu hodia. Lenže to, čo predviedol generálny sekretár NATO Jens Stoltenberg tento týždeň na oficiálnej návšteve Ankary, je z iného súdka. Jeho správanie k tureckému ministrovi zahraničia Mevlütovi Çavuşoğlu len ťažko vnímať inak ako podliezavé (prepis ich rozhovoru v češtine nájdete tu: http://www.novarepublika.cz/2020/10/budete-v-soku-generalni-sekretar-nato.html ), chýbal azda už iba „brežnevovský“ bozk.

„Okrem Náhorného Karabachu začalo aj Arménsko útoky na civilné ciele. Ako hodnotíte tento agresívny postoj Arménska? A podľa rezolúcií OSN je Arménsko v skutečnosti útočníkom? A aký je podľa vás dôvod, prečo nie je Arménsko terčom dostatočnej odpovede?“ pýtal sa Stoltenberg aj v našom mene tureckého ministra.

Nie je ťažké uhádnuť dôvod jeho postoja. Kolektívny Západ sa usiluje aj cez tento konflikt poškodiť Rusko, vediac, že keby Rusi prišli aj o poslednú vojenskú „kotvu“ južne od Kaukazu, tak by to pre nich znamenalo obrovské geopolitické oslabenie. Pre tento cieľ im stojí za to obetovať nejaké Arménsko – záujmy malých národov, civilné obete, to nemôže predsa stáť plánom veľmocí v ceste. To platí dnes rovnako ako pred sto rokmi, keď sa kreslili geopolitické hranice, ako pred trištvrte storočím, keď sa znovu prekresľovali, ako pred polstoročím, keď aj u nás bol pokus ich opäť prekresliť, či pred štvrť storočím, keď pani Clintonová povedala, že obeť pol milióna irackých detí stála za to…

Aj Slovensko bolo zapojené do konfliktu, hoci sme to nechceli…

Do konfliktu bolo nešťastným spôsobom nepriamo zapojené aj Slovensko, keď Azerbajdžan na ostreľovanie Náhorného Karabachu použil strašné ničivé zbrane nakúpené na Slovensku, ku ktorým sa dostal podvodom cez Izrael. „V prípade predaja zbraní do Azerbajdžanu sme sa spreneverili našim kultúrnym, civilizačným a morálnym záväzkom voči arménskemu národu,“ povedal bývalý predseda vlády SR Ján Čarnogurský. „Preto by sme sa mali pokúsiť to aspoň čiastočne napraviť tým, že budeme pevnejšie stáť na strane arménskeho národa.“

Grigorian hovorí, že Arméni považujú Slovensko za jednu z krajín svojich najväčších priateľov: „My sme v tomto smere urobili naozaj obrovský kus práce. Veľká vďaka patrí pánom Jánovi Čarnogurskému a Františkovi Mikloškovi.“ Čarnogurský navštívil Arménsko a Náhorný Karabach v roku 2001 (bol vtedy ministrom spravodlivosti) pri príležitosti 1700. výročia kresťanstva a bývalý predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško tam bol až dvakrát, v dôsledku čoho na neho azerbajdžanská prokuratúra vydala dokonca medzinárodný zatykač cez Interpol. Mikloško síce nemal tú česť byť vo väzení v Baku, ale prežil pár dní, keď to vyzeralo ako celkom reálna možnosť…

Týka sa nás to viac, než by si možno niekto pomyslel

Ničenie Arménska, arménskeho národa a jeho kresťanského kultúrneho a civilizačného dedičstva sa teda týka aj Slovenska, a možno viac, než sa na prvý pohľad zdá. „Arménsko ako prvá krajina na svete prijalo kresťanstvo. A Náhorný Karabach je dôležitou časťou tohto historického dedičstva. Nachádza sa tam kresťanský kostol z prvého storočia, do Náhorného Karabachu prišiel apoštol Bartolomej, ktorý tam kresťanstvo priniesol. Aj preto je arménska apoštolská cirkev autokefálnou cirkvou, pretože za jej pôvodom stojí priamo apoštol a jej korene siahajú do kristových čias,“ hovorí Mikloško.

A upozorňuje: „V Náhornom Karabachu prebieha boj o kultúru a kresťanské náboženstvo v Európe. Náhorný Karabach je dnes najslabším ohnivkom v kresťanskom priestore a ak Európa pustí tento prasymbol kresťanstva, ktorý je možné porovnávať možno len s Rímom či Jeruzalemom, potom sa nebudeme môcť čudovať, ak to bude len začiatok oveľa väčšieho pustošenia.“

Mikloško nemá žiadne ilúzie o tom, čo by čakalo starobylú kresťanskú krajinu po obsadení islamským Azerbajdžanom: „Je tu veľmi názorný príklad. V enkláve Nachičevan, ktorá patrí dnes Azerbajdžanu, ale historicky je arménskym územím, bol prastarý arménsky cintorín Julfa so štyritisíc originálnymi náhrobnými kameňmi. V roku 2005 prišla azerbajdžanská armáda a vojaci všetkých štyritisíc náhrobných kameňov zdemolovali, naložili na vlak, odviezli a na tomto prastarom mieste arménskeho kresťanstva vybudovali vojenskú strelnicu, takže tam nezostalo ani stopy po tom, čo tam kedysi bolo.“

Súčasť genocídy Arménov a likvidácie kresťanstva

Búranie tisícročných kostolov, cintorínov, kláštorov a iných pamiatok na tomto území, aby si už nikto nikdy nespomenul, že toto územie kedysi bolo kresťanské, je súčasťou moslimskej svätej vojny a tureckého plánu o úplnú likvidáciu Arménov a zvyškov kresťanstva za Kaukazom.

Turecká genocída Arménov má veľmi dlhú históriu. Najintenzívnejšie prebiehala počas niekoľkých desaťročí na prelome 19. a 20. storočia a malo pri nej podľa niektorých odhadov zahynúť až jeden a pol milióna ľudí. Pred úplným vyhladením zachránilo Arménov to, že sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu, v ktorom mohli sedemdesiat rokov pokojne žiť a mali tu svoju vlastnú zväzovú republiku. Náhorný Karabach však bol administratívne pričlenený k Azerbajdžanu, čo spôsobilo, že po rozpade Sovietskeho zväzu sa začal o toto územie spor.

Výsledkom dlhodobého prenasledovania Turkami je obrovská arménska diaspóra: v Rusku ich počet výrazne prevyšuje milión, hovorí sa až o dvoch či troch miliónoch, v USA ich je okolo milióna, vo Francúzsku pol milióna, podobne v Iráne, v Gruzínsku štvrť milióna. Niektorí žijú aj na Slovensku, sami uvádzajú, že ich tu je okolo dvetisíc. Celkovo približne päť miliónov Arménov môže žiť mimo svojej vlasti v dôsledku tureckej genocídy voči ich národu, ktorá, zdá sa, ešte celkom neskončila.

Mierové rokovania aj s prekvapením

V piatok prileteli do Ženevy delegácie diplomatov Arménska a Azerbajdžanu. Ich úlohou bolo pripraviť podmienky pre hlavné jednania o prímerí, ktoré sa konajú v Moskve. V deň príletu delegácií do Ženevy predstavitelia mesta Ženeva vyzvali švajčiarsku vládu, aby uznala právo karabašských Arménov na sebaurčenie a Náhorný Karabach ako suverénny štát na základe mierovej zmluvy z roku 1994. Postavili sa teda jednoznačne na arménsku stranu, čo je veľmi nezvyčajný krok. A čo viac, dokonca vládu vyzvali, aby zmrazila účty klanu Alijevovcov vo švajčiarskych bankách, na ktoré si od rozpadu Sovietskeho zväzu ukladali miliardy dolárov.

Sprostredkovateľom mierových jednaní v Moskve je ruský minister zahraničia Sergej Lavrov (sám polovičný Armén, po otcovi), jednanie o vojenských otázkach vedie ruský minister obrany Sergej Šojgu. V arménskych delegáciách sú aj zástupcovia Náhorného Karabachu, ktorý Azerbajdžan neuznáva ako nezávislý štát, hoci sa k tomu zaviazal v mierovej zmluve z roku 1994.

Podľa najnovších správ je výsledkom týchto jednaní dohoda o dočasnom prímerí: od soboty obeda mali byť boje dočasne prerušené, aby si obe strany mohli vymeniť mŕtvych a zajatcov. Päť minút po dvanástej sa však opäť strieľalo – obe strany tvrdia, že oni to neboli, takže si môžeme iba domýšľať, komu mohla provokácia viac vyhovovať…

Ivan Lehotský