V skutočnosti však najväčšie bolesti hlavy pravdepodobne prídu zvnútra – opäť z Nemecka. Pokiaľ si pamätáme, bolo to Nemecko, ktoré nielen narušilo, ale aj rozbilo medzinárodný poriadok, a to nie raz, ale dvakrát, v rokoch 1914 a 1939. Iróniou je, že ak bolo staré Nemecko príliš asertívne, nové Nemecko je príliš submisívne. A spúšťacím mechanizmom, ktorý to môže zvrátiť, je vojna o Ukrajinu.

Veľa sa sťažuje na oneskorenú nemeckú podporu Ukrajine, v súčasnosti na váhanie s dodávkou rakiet “Taurus” do Kyjeva. Nenechajte sa však týmto hlukom rozptýliť. Skutočným príbehom, ktorý má dlhodobé dôsledky do budúcnosti, je to, ako ďaleko Nemecko zašlo. Berlín je teraz kľúčovým dodávateľom vojenskej a humanitárnej pomoci a bez neho by EÚ – na čele s Nemkou Ursulou von der Leyenovou – nikdy neprekonala ani americkú podporu Ukrajine. Nový Berlín sa nedá poraziť ani v nekompromisnej rétorike voči Moskve.

Nemecko prešlo sabotážou svojho plynovodu Nord Stream, drahého a strategického prvku infraštruktúry. Dôkazy však podľa našich informácií ukazujú na ukrajinských páchateľov toho, čo by zvyčajne predstavovalo vojnový čin a ekoterorizmus. Bez ohľadu na to, či vyhodenie plynovodu Nord Stream do vzduchu považujete za správne alebo nesprávne, vláda, ktorá pred takýmto útokom zatvára oči, je nezvyčajná. Ísť ešte ďalej a pokračovať v masívnej podpore krajiny, z ktorej pochádza, je mimoriadne.

Nord Stream je však len špičkou ľadovca. Zdrvujúco prudká energetická transformácia Nemecka prudko zvyšuje náklady pre hospodárstvo a domácnosti. Jednou z príčin tohto šoku je krátkozraký odchod Berlína od jadrovej energie po katastrofe v japonskej Fukušime v roku 2011. Je to však vojna o Ukrajinu, ktorá viedla k tomu, že Nemecko prerušilo svoj prístup k ruskému plynu a rope (s výnimkou absurdných a nákladných obchádzok, napríklad cez Indiu).

Z hospodárskeho hľadiska je však moderné Nemecko postavené na jednoduchom princípe: dovez suroviny a energiu, pridaj pracovnú silu a technológie a výsledok predaj. Ak z tohto mixu odstránime energiu za konkurencieschopnú cenu, model sa zrúti. Reči o “deindustrializácii” sa pred rokom zdali byť prehnané. Teraz je to nový normál. Spotrebitelia šetria, spoločnosti sa zatvárajú alebo presúvajú. Voliči sa boja.

Dokonalé dodržiavanie politiky Západu voči Rusku a Číne má pre Nemecko zlovestnú cenu. Vezmime si stelesnenie tejto vernosti, Annalenu Baerbockovú, notoricky nediplomatickú ministerku zahraničných vecí Berlína. Práve vyprovokovala Čínu, ktorá je už siedmy rok po sebe najväčším obchodným partnerom Nemecka, keď v televízii Fox nazvala jej vodcu Si Ťin-pchinga “diktátorom”. Jej ratingy klesajú. To isté platí aj pre nemeckého ministra hospodárstva Roberta Habecka, ktorý zastupuje energetickú transformáciu. Baerbocková a Habeck patria k Strane zelených, ktorá sa v prieskumoch tiež prepadá. To isté platí aj pre jej väčšieho partnera vo vládnej koalícii, centristických sociálnych demokratov kancelára Olafa Scholza.

V krajine, ktorá tradične vládne od stredu, nejde len o spájanie koalícií. Zatiaľ čo tradičné strany upadajú alebo stagnujú, silnie výzva outsiderov. AfD (Alternatíva pre Nemecko), populistická strana s pravicovými a krajne pravicovými voličmi (predstavte si nemecký trumpismus), prudko rastie. V súčasnosti je v celoštátnych prieskumoch na druhom mieste, poráža všetky strany vládnej koalície a len tesne ju prevyšuje tradičná centristická pravica, Kresťanskodemokratická únia, ktorá je v opozícii.

Zatiaľ platí nepísané pravidlo vyhýbať sa koalíciám s AfD, takzvaným “firewallom” nemeckej politiky. Tá sa však rozpadá. Ak – alebo keď – AfD nazbiera dostatok hlasov na to, aby sa stala nevyhnutnou pri vytváraní koalícií, firewall padne. Ako to vieme? Z histórie: To sa už dávno stalo Zeleným, ktorí boli kedysi tiež mimo hry ako radikálni povstalci. Teraz sú vo vláde, a nie po prvý raz.

Aj na ľavici sa objavuje výzva outsiderov. Neumierajú chýry, že Sarah Wagenknechtová, najcharizmatickejšia postava najľavicovejšej strany Die Linke, sa chystá založiť vlastnú garnitúru. Tá by sa ideologicky veľmi líšila od AfD. Nie všetky populizmy sú rovnaké. Napriek tomu by si strana Wagenknechtovej podľa prieskumov viedla veľmi dobre.

Táto dvojitá kríza nemeckého modelu v ekonomike a politike má mnoho príčin. Tri z nich súvisia s vojnou o Ukrajinu: Všeobecný pocit, že Berlín obetoval životne dôležité nemecké záujmy stratégii Západu, veľké znepokojenie zo straty príliš veľkej suverenity a dôsledky recesie a hospodárskeho poklesu. Možno pridať aj strach z eskalácie vojny do otvoreného boja medzi NATO a Ruskom. Bez ohľadu na to, či zdieľate tieto obavy alebo nie, ich rušivý potenciál je zrejmý.

Predpokladali sme, že prvou krajinou, ktorá sa pod hospodárskym tlakom vojny o Ukrajinu prehne, bude Rusko. Teraz však vidíme, že zbraň sankcií do veľkej miery zlyhala. Ruské hospodárstvo je odolné a rastie. Ale čo ak to bude Nemecko, ktoré sa potkne ako prvé? Nemci sú vystresovaní svojou ekonomikou, nedôverujú svojim elitám ako uprednostňujúcim cudzie záujmy a sú rozčarovaní z centristických hodnôt a metód – obraz príliš známy na to, aby bol pohodlný.

Prečítajte si tiež:

• Nový míľnik: Strana AfD prvýkrát prekročila hranicu 20 % na západe Nemecka
• Scholz a Berbocková v rozpakoch. Dav ich vypískal