Moskva 15. novembra 2021 (HSP/RIA Novosti/Foto:TASR/AP-Hellenic Coast Guard,Sputnik-Dmitriy Vinogradov)
Politici EÚ sa v roku 2015 a aj tentoraz, keď po šiestich rokoch znova prepukla nová vlna sťahovania národov z Ázie a Afriky do Európy, ocitli v nejednoznačnom postavení. Košeľa je vždy bližšia ako kabát. Medzi povinnosti každého štátu voči občanom patrí okrem iného aj stráženie hraníc. Nejde o to, že by boli pred migrantmi pevne uzavreté. Ale posledné slovo, či ich v tomto konkrétnom prípade pustiť či nie, by malo zostať na domácich úradoch. Ak sa úrady ocitnú bezmocné zoči-voči tlaku migrantov, potom je životaschopnosť takéhoto štátu spochybnená. Preto za určitých okolností musí krajina brániť svoje hranice aj silou. Uviedla RIA Novosti
Európa v pasci vlastnej veľkodušnosti
Na druhej strane EÚ vyhlásila ochranu ľudských práv za alfu a omegu vlastnej politiky. Tým sa vraj má Európa „odlíšiť“ od ostatných. Samú seba prehlásila za útočisko prenasledovaných a chudobných. Ak hlása takú veľkorysosť, je to v poriadku. Potom je ale povinnosťou európskych vlád pustiť dnu všetkých. A nielen vpustiť, ale aj postarať sa o nich. „Zvládneme to,“ sľubovala Angela Merkelová v roku 2015.
Problém je v tom, že teraz, že sa „hostia z juhu“ snažia preniknúť z Bieloruska cez Litvu a Poľska do bohatších krajín. „Prišiel som sa k vám navždy usadiť. Dúfam, že u vás nájdem prístrešie.“ Takáto nevinná túžba sa ale nestretla s pochopením. Čo teraz? Sľuby sa nasľubovali. Ukázať svoju „ľudskú tvár“ sa ale Európe akosi príliš nechce.
Samozrejme, za všetko možno viniť Lukašenka. Problém je ale v tom, že aj keby bieloruský prezident vôbec neexistoval, platia zákony prírody. Napríklad, že voda si vždy nájde cestu.
Utečenecké vlny a s nimi spojené očakávania sa objavili už dávno. Už ako reakcia na históriu medzi dvoma svetovými vojnami.
Počas vojny a nasledujúcich dvoch desaťročí sa vo viacerých krajinách uskutočnili štátne prevraty. Tie prinútili mnohých utiecť z vlasti do cudziny. Vznikla tak mnohonárodná emigrácia. Všade, kde hostia prišli, boli ale nevítaní. Všade úkosom pozerali na cudzincov, ktorí chceli „len“ prácu a chlieb. Vyhnancom išlo o prežitie. Bez „papierov“ sa ich snažili domáce úrady nejako zbaviť. Stávalo sa, že ľudí bez dokladov miestni žandári potajomky v noci „vyhodili“ cez hranicu do susednej krajiny. A ďalšiu noc ich zasa žandári susednej krajiny potajomky vrátili späť.
Demokracia nie je to isté ako súcit
Chudoba emigrantov ešte nebolo to najhoršie. Častokrát im išlo doslova o život. Ľahostajnosť voči osudu utečencov nemali problém prejaviť aj demokratické krajiny. Známy je príbeh o „lodi odsúdených“. Išlo o parník St. Louis, ktorý opustil Hamburg 13. mája 1939. Stal sa učebnicovým príbehom.
Loď viezla 900 nemeckých Židov s kubánskymi vízami. V čase príchodu do Havany sa ale ukázali neplatné. Cestujúci žiadali o pomoc USA aj Kanadu. Boli odmietnutí. Dôvodom bola zložitá ekonomická situácia oboch krajín. Všetky imigračné kvóty boli už vybraté. Parník sa teda vydal na spiatočnú cestu. Až na poslednú chvíľu sa podarilo nájsť pre pasažierov útočisko v iných európskych krajinách. Celkovo 287 prijala Veľká Británia, 224 Francúzsko, 214 Belgicko a 181 Holandsko.
V iných nie až tak známych prípadoch boli bohužiaľ utečenci ponechaní svojmu osudu. Dobre známy bol argument švajčiarskych úradov: „Loď je plná.” Teda, že krajinu nemožno „nafúknuť“ podľa potreby. A neboli to len Švajčiari. Ešte v lete 1938 sa vo francúzskom letovisku Evian konala konferencia demokratických mocností. Témou bol spôsob, ako sa vysporiadať so židovskými utečencami z Tretej ríše. Pričom postavenie účastníkov bolo jednotné. „Súcitime, ale.” Paradoxne krajiny, ktoré neboli považované za demokratické, niekedy prejavovali voči Židom väčšie pochopenie. Napríklad Španielsko, Portugalsko či Irán.
Mocnostiam bol ľahostajný osud nielen Židov, ale aj ostatných utečencov.
A potom došlo na klasické rozuzlenie. Obete tragického štvrťstoročia 1919 až 1945 sa pochopenia nedočkali. Za to ekonomickí migranti z krajín tretieho sveta, ktorých v ich domovine nič neohrozovalo, vítala otvorená náruč.
Tak to už chodí. Jedni trpia, ale odškodnenia sa často dostane niekomu inému. Zdá sa, že na tom je postavený už oddávna celý svet. Teda i chápanie ľudských práv Európanmi. Jednoducho, ľudské …
Maxim Sokolov