Slovensko 17. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Asi som blázon…vzduch vonku vonia pokosenou trávou a mieša sa s pachom dobytka z neďalekej maštale. Otváram okná a teším sa z toho, že to cítim v celom byte. A do toho svrčky cvrlikajú svoju nekonečnú pieseň. Už nie som v byte… Som na ranči. Čistím koňa pred vychádzkou a dávam mu sedlo. O chvíľku pôjdeme von, do horúceho dňa. Všetko tu do seba zapadá… vôňa hnoja, konského potu, koženého sedla…pravidelná ozvena konských kopýt, ako sa dotýkajú kamenistej cesty. Sedlo typicky “koženne” vŕzga a kôň si pravidelne spokojne odfukuje…
Takto som sa zopárkrát utiahla mimo civilizáciu, pod stan, do divočiny plnej medveďov a diviakov, od ktorej nás delila iba provizórna latková ohrada. Vodu na umývanie sme mali len z potoka a sprchu len tak za maštaľou, vedľa kopy hnoja, s výhľadom na celé široké okolie. Zvedavé kone si nenechali ujsť toto naše prírodné sprchovanie a akonáhle zaregistrovali pohyb za maštaľou, už aj mali hlavy v oknách.
A do stanu nám liezla všetká háveď. Červené mravce, pavúky, komáre, muchy a raz aj sršeň zablúdil. Vyleteli sme zo stanu rýchlejšie, ako on dnu. A raz prišla búrka, že sa zem triasla a neprestávalo hrmieť. Blesky nad hlavou. Prívaly dažďa. Noc sme strávili v maštali vo voľnom boxe. Šesť ľudí, štyria psi a okolo nás kone. Ráno som sa zobudila do božského ticha. Ostatní spali a ja som vyšla von. Na modrej oblohe svietilo slnko akoby ani nikdy žiadna búrka nebola. Krásna nedeľa. Zvon z veže kostola v neďalekej dedinke ma zavolal…
A teraz sa mi zdá, akoby to bolo len včera, hoci ubehlo…počítam…trinásť rokov. Ako sa život zmení! Nuž, koľko mu dovolíme. Chcela by som na toto všetko zabudnúť? Zabudnúť na to, čo ma robilo šťastnou? Isteže, to nebolo to jediné. Aj teraz som šťastná. Ale v úzkom kontakte s prírodou si človek viac uvedomuje seba samého. Stáva sa súčasťou niečoho, kam aj tak vždy patril… Len časom si vytvoril civilizáciu. Asi si chcel zjednodušiť život…
Namiesto toho nesieme na pleciach váhu celého svojho sveta. Unavení a vyžmýkaní snívame o mieste, kam by sme to všetko zložili. No, najčastejšie v obývačke pred televízor. S nadšením pozeráme dokumenty o prírode a hovoríme si, aké je to krásne… A potom spokojne vojdeme do sprchy, umyjeme spotené telo, vezmeme si späť na plecia ťarchu svojho sveta, zatiahneme žalúzie a s nádejou na dobrý spánok sa zložíme do postele. Nádej sa rozplynie, akonáhle sa ozvú hluční susedia…
Aj na ranči nás občas niečo v noci zobudilo. Zvuky divej zvery, nočné vtáky. S napätím sme počúvali, čo to, kde to. A potom sme spokojne spali ďalej, kým sme omylom nepritlačili červeného mravca niekde na svojom tele a nepocítili jeho pálivý bozk. A nad ránom zima. Iba nos mi trčal zo spacieho vaku a mala som ho úplne ľadový. Hoci bolo leto a dni horúce, chladné večery a noci nám pripomínali, kto je pánom táboriska. Kto nás zaženie do stanu a donúti dať na seba ešte jednu vrstvu a dúfať, že ten spacák do mínus desať naozaj funguje…
Čas pokročil. Som niekde úplne inde. Nielen fyzicky, ale aj ako človek… Za trinásť rokov som sa veľa naučila, veľa pochopila a zistila, čo všeličo sa ešte potrebujem naučiť a pochopiť…a k čomu sa potrebujem vrátiť…
…otváram okno…o chvíľu sa byt naplní vôňou pokosenej trávy a pachom hnoja z neďalekej maštale…zaleje ma pocit šťastia…odrazu sa cítim byť viac sama sebou…asi som blázon…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.