Pán starosta, cez vaše mestečko teraz prechádza hlavná vlna utečencov, ktorá sa hýbe z Turecka a Grécka do Európy, prevažne do Nemecka. Je to historický jav, ktorý mení Európu a svet pred našimi očami. Už zmenil život v Slovinsku. Ako to všetko prežívate? Kto sú títo ľudia, ako sa sem dostali, načo prišli?

Pre začiatok porozprávam, kto sú títo ľudia. Približne 20 percent z nich tvoria Sýrčania. To sú kultúrni, vzdelaní ľudia, je ľahké s nimi komunikovať a dohodnúť sa. Ostatných 80 percent tvoria ľudia z Iraku, Afganistanu, Pakistanu a severu Afriky, pričom po ceste cez Macedónsko a Srbsko sa k ním pripíjajú kosovskí Albánci a Bosniaci. Sú to mladí ľudia, spravidla bez vzdelania, mnohí nevedia dokonca ani čítať, čiže sú negramotní.

Hovoria slovinským úradom odkiaľ sú v skutočnosti, kde je ich domovina?

Väčšina radšej hovorí, že je zo Sýrie, uvádza meno Ahmed a dátum narodenia 1. január nejakého roku.Nie všetko je to pravda, je to vidieť, ale zapisujeme to, čo hovoria. Také  sú pravidlá.

Majú so sebou nejaké doklady?

Väčšina nemá, niektorí ozajstní  Sýrčania majú ozajstné pasy, niektorí majú falošné „sýrske“ papiere, kúpené v Turecku.

Ako teda týchto ľudí identifikujete a registrujete?

Zapisujeme to, čo hovoria. Robíme kópie papierov, ak nejaké papiere majú. Ale je treba otvorene povedať, že viac ako polovica z toho, čo nám hovoria nie je pravda. Ale všetko to sa zapisuje, fotografujú ich, berú im otlačky prstov, vnášajú do databázy.

Takže to vyzerá potom tak, že cez Šentilj každý deň prechádzajú tisícky Ahmedov zo Sýrie, ktorí  sa narodili 1. januára nejakého roka?

Áno, približne tak. Drvivú väčšinu z nich tvoria mladí muži vo veku 20-30 rokov, ale sú tam aj ozaj starí starci, jedného sme tu  mali napríklad 105-ročného, sú tu ja deti, ale nie som presvedčený o tom, že ženy, starci a deti prichádzajú s týmto davom  vlastnej vôle. Skôr je to čosi ako maskovací manéver. Je tam veľa chorých, invalidov a neverím, že títo ľudia sa sami rozhodli vydať na takú ťažkú  a nebezpečnú  cestu.

Presúvajú sa po balkánskej trase autobusmi? 

Prevažne áno. Keď sa dostávajú do Grécka, vezú ich cez Macedónsko, Srbsko a Chorvátsko za neveľké peniaze súkromní prepravcovia. Logistika je dobre zorganizovaná cez sociálne siete, podrobné inštrukcie existujú vo všetkých rečiach, dobrovoľníci na všetkých trasách pomáhajú  s oblečením, jedlom, pitím a teplými  vecami.

Odkiaľ sú dobrovoľníci?

Z rôznych krajín. Organizujú  ich a platia medzinárodné nevládne organizácie  a fondy. My máme veľa dobrovoľníkov zo Slovinska.

Čo predstavuje procedúra registrácie, a v čom je jej zmysel?

V súlade s platnými  medzinárodnými  normami si utečenci majú právo vybrať, v akej krajine požiadajú o  ochranu a azyl. Drvivá väčšina týchto ľudí prichádza  s hotovým rozhodnutím  spraviť to v Nemecku. Napríklad, cez Slovinsko prešlo už takmer 300 000 utečencov, ale s prosbou o poskytnutie azylu v Slovinsko sa obrátilo iba 48 ľudí. Myslia si, že v Nemecku dostanú oveľa viac, asi je to tak.

Preto všetky registrácie a záznamy po ceste do Nemecka nemajú nijaký význam, je to jednoducho formalita, okrem prvej registrácie v krajine EÚ. To je Grécko, ale tam sa tiež nikto neregistruje a nežiada o azyl. To je len taký tranzitný koridor, ktorý začína po preniknutí na územie Grécka  morskou  cestou.

Ale keďže Slovinsko je prvou krajinou  šengenskej zóny, ktorá sa nachádza na ceste tohto prúdu, registrujeme samotnú skutočnosť prekročenia nimi šengenskej hranice. Tak ako to niekoľko mesiacov robilo Maďarsko, kým nepostavilo plot a neuzavrelo pred utečencami svoju  hranicu.

Ale veď v skutočnosti väčšina z nich prekročila šengenskú hranicu v Grécku. Pravda, spravili to tam nelegálne, zato v Slovinsku sa utečenci objavujú už celkom legálne, dá sa povedať dokonca oficiálne.  Ich pohyb sa deje s pomocou  vlád Grécka, Macedónska, Srbska, Chorvátska,  Slovinska, ďalej sa k tomuto pohybu pripája Rakúsko.

Všetci chcú, aby utečenci čo najrýchlejšie opustili ich územie.  To je hlavný motív správania Grécka a iných balkánskych štátov.

Pre Slovinsko je to vôbec existenciálna otázka, sme malá nie príliš bohatá krajina a máme v súvislosti s vlnou utečencov obrovské výdavky a straty. Pričom EÚ nám kompenzuje iba 10 percent  zo všetkých výdavkov, za všetko ostatné platí Slovinsko,  a dlho to takto nemôže pokračovať.

Teraz pôjdeme spolu do utečeneckého tábora na hranici a sami uvidíte, že napríklad iba vykurovanie stanov nás každý deň stojí 40 000 eur a ešte treba uhradiť dopravu, stravu,  lekársku pomoc, upratovanie, dezinfekciu, ochranu utečencov. Je treba strážiť aj hranice a celú  slovinská armáda tvorí iba 20 000 ľudí. Políciu cca 8000. Je to jednoducho nad naše sily.

Slovinsko začalo budovať plat na hraniciach, naňho EÚ tiež neprispieva finančne?

Na plot dávajú, ešte sme pri tábore postavili špeciálne nástupište na prijímanie vlakov s utečencami, budovali sme ho vo dne v noci, na dlh, ale sľúbili, že nám to kompenzujú…

Teda na plot peniaze dávajú, ale na starostlivosť o utečencov nie?

Pretože bolo rozhodnuté posilňovať a brániť šengenskú hranicu.

Ale ktovie prečo posilňovať sa rozhodli až v Slovinsku, po tom ako Maďarsko upevnilo všetko samostatne, pričom ho za to kritizovali a preklínali. Nezačali nič spevňovať ani v Grécku, tam netreba ani nič budovať, stačilo by prestať prevážať utečencov cez more…Ako reagujú Slovinci na túto inváziu?

Naši ľudia sú vystrašení, je cítiť veľké napätie, dá sa povedať, že život v Slovinsku sa zmenil. Keď sa táto vlna otočila najprv do Chorvátska, a potom k nám, Chorváti boli  v pomykove a snažili sa za každú cenu vytlačiť utečencov ďalej. Privážali ich v autobusoch na naše územie a vykladali uprostred poľa, po čom stovky utečencov kráčali peši cez naše dediny.

Celý svet obleteli zábery, ako slovinská polícia tvrdo zaobchádza s utečencami.

Naša polícia chráni svojich občanov a robí to v rámci zákona. Druhá  vec je čo a ako sa ukáže v televízii. Boli prípady, kedy organizované skupiny utečencov sa snažili pretrhnúť policajný kordón a polícia bola nútená použiť silu.

Teraz sa proces stabilizoval. Utečencov prijímajú Chorváti na hranici so Srbskom, Slovinsko vyhradilo dva pohraničné prechody, kde utečenci môžu prekračovať hranicu – to je mestečko  Brežice a naše mestečko  Šentilj, teraz ich k nám privážajú vlakmi, približne šesť vlakov denne, v každom tisíc a viac utečencov a všetkých ich prijímame tu. Pričom tábor je určený pre 2000 osôb, ale denne ním prechádza do 8000.

Vyskytli sa nejaké incidenty medzi utečencami a miestnymi  obyvateľmi?

Málo. Boli prípady v obchodoch, kam utečenci chodili nakupovať. Napríklad, jeden takýto zákazník odmietol platiť peniaze predavačke na základe toho, že je žena a nemôže žene dávať do rúk peniaze. Teda si vyžadoval predavača muža. Boli pokusy navštíviť kluby a diskotéky, boli  ešte nejaké konflikty, ale to nie je to najdôležitejšie. Prevažne konflikty nevznikajú s miestnym obyvateľstvom alebo s políciou, ale hádky a bitky vznikajú medzi samotnými  utečencami a polícia to musí riešiť.

Viete, títo ľudia sú veľmi rozrušení, nervózni, už sú prakticky vzdialený len na krok od vytúženého cieľa, myslia si, že Rakúsko to je už takmer raj a Nemecko je jednoducho  raj na sto percent, zostáva už len pár krokov. Obzvlášť bojovne sa správajú Afganci, vrhajú sa všade ako prví, nepúšťajú ostatných a kvôli tomu vznikajú  všetky konflikty.

Ako dlho utečenci zostávajú vo vašom tábore?

Spravidla jeden deň, niekedy deň  aj noc. Závisí to od toho, ako rýchlo sú Rakúšania pripravení pustiť ich na svoju stranu.  Stáva sa aj to, že sa k nám vracajú nocovať z rakúskeho tábora, pretože Rakúšania tam nevyhrievajú stany. O deviatej večer zastavujú púšťanie utečencov, kto to nestihol, musí mrznúť tam celú noc  a celkovo podmienky sú tam celkom iné, než na slovinskej strane. Sami uvidíte, v rakúskom tábore sa nikto tak nestará o utečencov ako u nás. Tak idú znovu na noc k nám   – zohriať sa, najesť sa, osprchovať sa.

Máte aj sprchy?

Pravdaže. Náš tábor sa považuje za najlepší, máme horúce sprchy, máme trikrát denne stravu, lekárov, dobrovoľníkov. Teplé  veci, deky. Taktiež sme otvorili pre nich na území tábora obchod,  kde si môžu kúpiť to najnevyhnutnejšie.

Koľko približne utečencov sa obracia na lekárov?

150 až 200 pacientov denne.  Vzniká veľmi zložitá a nebezpečná situácia, s vlnou utečencov prišli choroby, na ktoré sme už dávno zabudli, alebo sme ich ani nepoznali. Niektorí naši lekári  sa už nakazili a dokonca sú veľmi chorí. Na druhej strane aj utečenci musia čeliť súboru vírov a infekcií, ktoré nepoznajú. Navyše, už je zima a sú to ľudia z horúcich krajín.

Hovorí sa a píše, že medzi utečencami je veľa ľudí s peniazmi, že sú veľmi prieberčiví  a veľmi   prieberčivo prijímajú pomoc.

To je pravda. Mnohí majú drahé smartfóny a drahé oblečenie. Naše teplé veci ich málo zaujímajú.  Sú veľmi  citliví na jedlo a služby. Napríklad, ak jablká, tak jedine červené, zelené nejedia, ak chlieb, tak jedine čerstvý, sucháre jednoducho  zavrhujú. Ak ryba, tak musí byť tuniak. V tábore nám funguje bezplatné wi-fi a každý druhý čosi nepretržite hovorí alebo píše s pomocou  smartfónu. Spojenie so svetom majú na vysokej úrovni.

Dokážete odhadnúť pravdepodobnosť prítomnosti medzi utečencami bojovníkov z Islamského štátu?

Myslím si, že tam sú. Časť mladých ľudí sa správa ako vojaci, sú organizovaní  do skupín, tímov, zrejme tam majú svojich veliteľov. Obzvlášť to vidieť, keď začínajú konflikty a v mnohonárodnostnej skupine sa objavuje organizovaná úderná skupina bojovníkov. Nič nevieme a nedozvieme sa o skutočnej minulosti týchto ľudí. Ale to, že istá ich časť sa môže stať bojovníkmi  v tých krajinách, kam smerujú, je dosť pravdepodobné.

Ako prebieha samotná procedúra prechodu hranice s Rakúskom?

Utečencov privážajú sem teraz vlakmi, potom absolvujú povinnú registráciu, počas ktorej stále realizujeme dezinfekciu  stanov  a čakáme na signál od Rakúšanov, kedy sú pripravení prijať ďalšiu  várku. Zvyčajne je to cca 1000 osôb.

Potom Rakúšania z týchto 1000 púšťajú na registráciu a ďalšie cestovanie vo várkach prísne po 50 ľudí, nakladajú ich do autobusov a vezú ďalej, distribuujú do svojich táborov a zabezpečujú  pohyb utečencov ďalej do Nemecka, hoci istá časť z nich zostáva v Rakúsku.

Aké východisko  vidíte z tejto situácie?

My sami východisko  nevidíme, ale to nie my sme túto  situáciu  vytvorili. Je tu veľa nebezpečenstiev a hrozieb. Napríklad, Nemecko už vyhlásilo, že sa vracia k starým pravidlám, v súlade s ktorými utečenec, ktorý nedostane azyl, sa musí vrátiť do krajiny EÚ, cez ktorú prenikol na územie Európskej únie. Teda okrem iného ich budú vracať k nám a čím viac ich zaregistrujeme, tým viac ich nám môžu  vrátiť.

Nemecko zvažuje možnosť uzavrieť svoje hranice pre utečencov a zároveň zakazuje tranzitným balkánskym krajinám  zatvárať svoje hranice. Merkelová dokonca povedala, že ak to bude spravené, začnú  vojny na Balkáne a ona, Merkelová, veľmi  nechce tieto vojny. Bola to priama hrozba. Ale predsa len, je to vôbec možné, zastaviť tento prúd?

Nedávno  som sa vrátil z Bruselu, kde nám vysvetľovali  teoreticky, ako máme riešiť problém utečencov a ja som im rozprával o praxi.

Tento prúd je  možné a potrebné zastaviť, kým sa kvôli nemu nerozpadla celá Európa. Turkom Európa musí dať veľa peňazí, aby prestali púšťať utečencov a starali sa o nich u seba. Tým viac, že vojna v Sýrii môže skončiť.

Ale môže sa stať aj to, že Turkom dajú  peniaze, ale naďalej budú púšťať utečencov. Myslím si, že sa to stane  a zrejme si to nemyslím len ja. Preto peniaze im  nedajú  a ak aj dajú, tak nie veľa Zato veľa toho sľúbia, napríklad prijať Turecko  do EÚ.

Áno, takýto variant je možný, ale kľúčové bude práve správanie sa Turecka a Grécka, kde táto rieka utečencov má svoje korene. Ešte raz zopakujem: balkánske krajiny, cez ktoré prechádza trasa, nemajú ani sily, ani možnosti odporovať vôli EÚ. Tieto krajiny postavili pred tvrdou skutočnosťou: cez vaše krajiny prúdia milióny utečencov  a vám nezostáva nič iné ako riešiť tento problém vlastnými silami  a s pomocou vlastných zdrojov, ktoré prakticky nie sú.

Ale myslím si, že existuje jednoduché a pochopiteľné riešenie, ktoré sa ľahko  dá zrealizovať. EÚ musí prestať prijímať utečencov, povedať im to, vysvetliť, že Európa nechce a nemôže ich prijímať a potom sem prestanú cestovať.

Takéto riešenie bolo možné prijať už dávno, ale nebolo prijaté a všetko sa robí presne naopak. Je očividné, že Nemecko pozvalo k sebe utečencov, aby si ich užitočnú, lepšiu časť nechala u seba a ostatných „darovalo“ iným krajinám.

Čítal som o výsledkoch výskumov nemeckých odborníkov, ktorí si myslia, že iba 2 percentá týchto nových utečencov dokážu sa integrovať a prinášať nemeckej spoločnosti úžitok. Preto si myslím, že Nemecku nebude zostávať nič iné, ako deportovať utečencov naspäť domov alebo ešte niekam.  Teda nakladať ich na lietadlá a posielať do Afriky, Afganistanu, do Sýrie…

Naozaj veríte, že niečo také je možné?

Pravdaže, je to možné. Zapoja armádu, privezú, naložia do lietadiel. Pretože cesta naspäť tým istým koridorom už nebude prístupná. Rakúšania to ako prví nepripustia.

Sergej Chelemendik:

Previezť niekam milióny ľudí vojenskými lietadlami proti ich vôli, po tom, ako sa dostali konečne do tohto európskeho raja a začali nový život, minuli na to obrovské úsilia, peniaze, riskovali svoje životy? Akosi v to neverím. Načo ich potom vedú do Európy?… No veľmi pekne ďakujem za zaujímavý rozhovor. A za možnosť navštíviť tábor utečencov v Šentilji.