Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v rozhovore pre denník Le Figaro, ktorý bol uverejnený 16. augusta a vychádza z jeho novej knihy, uviedol to, čo v západnom myslení o vojne na Ukrajine chýba: diplomatický plán B pre prípad, že súčasná ukrajinská ofenzíva zlyhá.

Ak zlyhá, čo sa zdá byť čoraz pravdepodobnejšie, najpravdepodobnejšou alternatívou k diplomatickému riešeniu je nekonečná a krvavá opotrebovávacia vojna, ktorá bude prebiehať približne v rovnakej línii ako v súčasnosti.

Okrem hrozieb katastrofálnej eskalácie a vojny medzi NATO a Ruskom, ktoré opísal Sarkozy, by sa obyvatelia Západu, ktorí sú alebo tvrdia, že sú priateľmi Ukrajiny, mali zamyslieť nad dôsledkami nekonečnej vojny v tejto krajine. Medzi ne patrí pokračovanie hrozných ľudských strát a pokračovanie ničenia ukrajinského hospodárstva, pričom vôbec nie je isté, kto zaplatí jeho obnovu. Znamenali by aj odloženie procesu vstupu do EÚ na neurčito, ktorý by Ukrajine ponúkol najlepšiu šancu na skutočné pripojenie sa k Západu, a nemožnosť ukrajinských utečencov vrátiť sa domov, čo by viedlo ku katastrofálnemu a trvalému poklesu počtu obyvateľov Ukrajiny.

Hrozba ďalších územných strát

K tomu všetkému sa pridáva možnosť, že ukrajinská armáda vyčerpaná a vykrvácaná rokmi neúspešných ofenzív sa nakoniec stane obeťou ruského protiútoku, čo povedie k územným stratám oveľa väčším, než aké Ukrajina doteraz utrpela.

Vzhľadom na to by sa dalo predpokladať, že aj tí, ktorí nesúhlasia s konkrétnymi Sarkozyho odporúčaniami, by uvítali možnosť viesť serióznu verejnú diskusiu o ďalšom postupe. Namiesto toho sa reakcia veľkej väčšiny západných (vrátane francúzskych) politikov a komentátorov uberala po únavne známej ceste odsudzovania bývalého prezidenta ako “ruského vplyvného činiteľa” a “Putinovho priateľa”, ktorého výroky boli “hanebné” a “šokujúce”.

V tejto súvislosti je zaujímavý prehľad západných “spravodajských” správ (v skutočnosti väčšinou zahalených a nepriateľských mienkotvorných článkov). Z desiatich hlavných správ o rozhovore, ktoré vyplynuli z vyhľadávania na Googli, sa len dve zameriavali na samotné Sarkozyho výroky. Všetky ostatné svojím obsahom a titulkami (ako napríklad “‘Shameful’ Nicolas Sarkozy Under Fire for Defending Putin” v The Guardian) vyzdvihovali a obšírne citovali hnevlivé útoky na Sarkozyho.

Sarkozy v skutočnosti povedal nasledovné:

“Bez kompromisu nebude nič možné a hrozí, že sa situácia kedykoľvek zhorší. Tento sud s prachom by mohol mať hrozivé následky…

Ukrajinci… budú chcieť znovu získať to, čo im bolo nespravodlivo odobraté. Ale ak to nedokážu úplne zvládnuť, budú si môcť vybrať medzi zmrazeným konfliktom… alebo sa vydať na cestu von s referendami (na územiach okupovaných Ruskom od roku 2014) pod prísnym dohľadom medzinárodného spoločenstva… akýkoľvek návrat k tomu, ako to bolo predtým (t. j. ukrajinská vláda nad Krymom), je ilúziou. Na upevnenie súčasného stavu bude potrebné nespochybniteľné referendum…”

Pohľad na členstvo v NATO

K otázke členstva Ukrajiny v NATO Sarkozy povedal:

“Rusko sa musí vzdať všetkých vojenských akcií proti svojim susedom… Ukrajina sa musí zaviazať, že zostane neutrálna… NATO by zároveň mohlo potvrdiť svoju ochotu rešpektovať a zohľadniť historický strach Ruska z obkľúčenia nepriateľskými susedmi.”

.

Za nerealistické a pokrytecké označil aj návrhy, že Ukrajina môže v dohľadnej dobe vstúpiť do Európskej únie, a prirovnal to k beznádejnému desaťročia trvajúcemu úsiliu Turecka: “Predávame falošné sľuby, ktoré nebudú dodržané.”

Pokiaľ ide o predchádzajúce snahy francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona rokovať s Putinom, Sarkozy povedal, že boli správne, ale Macron nedokázal predložiť žiadne konkrétne návrhy na kompromis, čiastočne “kvôli tlaku východoeurópskych krajín”.

Sarkozy požiadal Európanov, aby si uvedomili, že či sa im to páči alebo nie, Rusko vždy zostane súčasťou Európy a susedom EÚ, s ktorým bude potrebné koexistovať. Preto “európske záujmy tentoraz nie sú v súlade s americkými záujmami”.

Napriek takmer všeobecnému očierňovaniu, ktoré Sarkozyho rozhovor vyvolal, mnohé z toho, čo povedal, v skutočnosti uviedli niektorí americkí a európski predstavitelia a citovali západné médiá. Vo februári nemenovaní predstavitelia Bidenovej administratívy pre New York Times uviedli, že cieľom USA by nemalo byť, aby Ukrajina znovu získala Krym (čo považovali za vojensky mimoriadne náročné a zároveň za riziko eskalácie ruskej vojny smerom k jadrovej vojne), ale namiesto toho “dôveryhodne pohroziť” ruskej vojenskej moci na polostrove, aby sa “posilnila pozícia Kyjeva pri budúcich rokovaniach”.

Vrátenie stratených území

To však vedie – alebo by malo viesť – k zrejmej otázke: Budúce rokovania o čom? Na rozdiel od Sarkozyho neboli títo americkí predstavitelia a ich európski kolegovia ochotní vysloviť zrejmý záver: že ak by Ukrajina mohla dosiahnuť takýto vojenský úspech bez toho, aby skutočne znovu získala Krym, výsledné rokovania by sa museli týkať vrátenia území, ktoré Ukrajina od minulého roka stratila, pričom Krym (a pravdepodobne aj východný Donbas, ktorý je od roku 2014 prakticky tiež v ruskej moci) by zostal v ruských rukách.

Nezaoberali sa ani otázkou, ako by sa takéto mierové riešenie mohlo medzinárodne legitimizovať. Sarkozy tu navrhol demokratické riešenie, ktoré navrhol aj Thomas Graham a iní, ale vlády západných demokracií ho prísne ignorovali: zveriť rozhodnutie do rúk obyvateľstva dotknutých oblastí prostredníctvom medzinárodne kontrolovaných referend.

V súčasnosti však – a ako Pentagón vopred správne varoval, že je to pravdepodobné – ukrajinská armáda je stále veľmi ďaleko od toho, aby bola schopná znovu získať Krym, a veľmi pravdepodobne sa do takejto pozície nikdy nedostane. O pravdepodobnom neúspechu súčasnej ukrajinskej ofenzívy teraz široko diskutujú západní oficiálni aj neoficiálni analytici. Opäť však len málo z nich dospelo k zrejmému záveru, že výsledkom bude dlhotrvajúca opotrebovávacia vojna, ktorá povedie buď k prípadnému prímeriu podľa súčasnej línie, alebo – možno – k novému ruskému víťazstvu.

Ešte menej ľudí sa pridalo k Sarkozymu, keď tvrdili, že konečným výsledkom bude kompromisný mier, a navrhli, aké by mali byť podmienky tohto mieru.

Členstvo v EÚ

Pokiaľ ide o ukrajinské členstvo v EÚ, úradníci a analytici EÚ, s ktorými som hovoril v Bruseli na jeseň minulého roka, v súkromí zopakovali Sarkozyho hlbokú skepsu, že to bude možné ešte veľmi dlho. Čiastočne preto, lebo náklady na obnovu Ukrajiny by bezprecedentne a kolosálne zaťažili rozpočty EÚ. Svetová banka už pred šiestimi mesiacmi odhadla, že náklady na túto rekonštrukciu budú predstavovať približne 411 miliárd dolárov – dvaapolnásobok HDP Ukrajiny v roku 2022 a viac ako dvanásťnásobok celkových súčasných ročných výdavkov EÚ na pomoc jej chudobnejším členom.

Vyjadril som tiež vážne pochybnosti o schopnosti Ukrajiny dosiahnuť také vnútorné reformy, ktoré by jej umožnili aspoň začať plniť podmienky Acquis Communautaire EÚ. Prezident Macron sa domnieva, že aj keď sa podarí dosiahnuť mier, Ukrajine bude trvať “niekoľko desaťročí”, kým sa kvalifikuje. Za týchto pre Ukrajinu a Západ nepriaznivých okolností sa reflexívne a bez diskusie odmietnuť Sarkozyho výroky zdá byť vrcholom nezodpovednosti, pokrytectva a morálnej zbabelosti a tiež neslúži skutočným záujmom Ukrajiny.

V rokoch 1916 a 1917, keď sa západný front zmietal v strašnej krvavej patovej situácii a Rusko sa ponorilo do revolúcie a občianskej vojny, sa v európskych bojujúcich krajinách začali ozývať disidentské hlasy, ktoré žiadali kompromisný mier. A vo všetkých týchto krajinách boli aj tieto hlasy označené za “hanebné” a umlčané obvineniami zo “zrady” a “kapitulácie”.

Výsledkom bolo, že tri veľké európske štáty boli zničené, víťazi (s výnimkou Spojených štátov) boli nenávratne ochromení a boli položené základy pre fašizmus, stalinizmus a ešte väčšiu pohromu druhej svetovej vojny.

O sto šesť rokov neskôr by dnes už len málo historikov označilo týchto zástancov mieru za “hanebných” alebo ich kritikov za správnych. Čo asi povedia historici o sto rokov na súčasné západné hony na čarodejnice proti tým, ktorí navrhujú mier na Ukrajine?