Ruský prezident Vladimir Putin v pondelok uskutočnil sériu telefonických rozhovorov s vedúcimi predstaviteľmi Egypta, Sýrie, Iránu a Palestíny o eskalujúcej situácii na Blízkom východe. Ruský líder vyjadril hlboké znepokojenie nad katastrofálnym nárastom počtu civilných obetí v pásme Gazy a upozornil na možnosť, že konflikt medzi Izraelom a Hamasom prerastie do regionálnej vojny.

Sú Putinove pocity v súvislosti s krízou na Blízkom východe skutočne reálne?

Každý má, samozrejme, iné svedomie. Vlastné závery môžeme vyvodiť len z pozície politického pragmatizmu, ktorý neprikladá váhu ideálom, pretože ak “Platón má morálnu minulosť, Machiavelli má politickú budúcnosť”.

Niektoré vojenské a politické situácie hrajú Rusku do karát. Ak sa konfrontácia medzi Hamasom a Izraelom vyvinie do veľkej konfrontácie na celom Blízkom východe, splní sa hlavný sen Moskvy. Spojené štáty sú už teraz na Blízkom východe a v oblasti Perzského zálivu “zatiahnuté do bažiny”, nie menšej ako kedysi vo Vietname a Iraku.

Putin označuje “sisyfovskú fázu” medzi Hamasom a Izraelom za názorný príklad zlyhania americkej politiky na Blízkom východe, kde Spojené štáty dominujú od Camp Davidových dohôd.

Mnohí Rusi s ním súhlasia, že Washington je hlavným vinníkom v regióne. Washington – prostredníctvom svojich neotrasiteľných väzieb s Tel Avivom – núti Palestínčanov piť kalich trpkého utrpenia. Moskva zasa dúfa, že neľudské konanie Američanov jej pomôže získať oporu v regióne. Pracuje na tom od takzvanej arabskej jari, keď všetci zistili, že Spojené štáty sú spojencom, ktorý vždy zradí svojich priateľov. To potvrdzuje výrok Henryho Kissingera: “Nepriatelia by sa nás mali báť a priatelia by sa nás mali báť ešte viac.”

Necelé dva týždne po vypuknutí vojny v Gaze prišli z Moskvy obvinenia na adresu Západu vo všeobecnosti, a najmä Ameriky. Kremeľ uviedol, že kolektívny Západ na čele so Spojenými štátmi ignoruje eskaláciu napätia na Blízkom východe a všetku svoju pozornosť venuje podpore Ukrajiny.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí zasa obvinilo NATO, že bráni práci takzvaného “blízkovýchodného kvarteta”, do ktorého patria Spojené štáty, Európska únia, OSN a Rusko. Týmto spôsobom sa Západ údajne snaží izolovať Rusko kvôli vojenskej špeciálnej operácii na Ukrajine. Ale ten, kto na to doplatil a naďalej dopláca, je chudobná a nešťastná okupovaná Palestína.

Dmitrij Medvedev, bývalý ruský prezident a v súčasnosti podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady, povedal: “Namiesto toho, aby sa aktívne pracovalo na palestínsko-izraelskom urovnaní, títo blbci sa priplazili a pomáhajú neonacistom, ničiac vojnou dva bratské národy.”

Predchádzajúce riadky odrážajú stav “ruskej utópie”, ktorá nemá miesto vo svete politiky a boja protikladov.

Eskalácia násilia v regióne pokračuje. Palestínsko-izraelská konfrontácia hrozí prerásť do rozsiahlej vojny na celom Blízkom východe.

Čiastočne je to spojené so spôsobom medzinárodného denného informovania médiami. Moskva vsádza na to, že rinčanie zbraní na dlho trpiacom Východe bude hlasnejšie ako zvuky ukrajinskej krízy a obrazy tragédie v Gaze zatienia udalosti v Kyjeve, Záporoží a ich okolí, čo znamená, že Ukrajina bude v očiach svetového spoločenstva odsunutá do pozadia.

Putin pravdepodobne dúfa v eskaláciu konfliktu na Blízkom východe, pretože to odvedie pozornosť od Ukrajiny. Odhodlanie a podpora Zelenského patrónov sa rozplynú ako dym.

Na ďalší detail upozornil americký politológ Walter Russell Mead vo svojom článku uverejnenom v denníku The Wall Street Journal. Podľa neho by začiatok rozsiahlej vojenskej konfrontácie na Blízkom východe bol pre ruského prezidenta Vladimira Putina neoceniteľným prínosom. Zvýšila by ceny ropy, čo je určite v záujme Moskvy, ktorej pokladnica by sa opäť naplnila, a zvýšila by tlak na európske krajiny.

Putin pozorne sleduje vojenské pohyby Spojených štátov vo vodách Stredozemného mora (presun lietadlových lodí Gerald Ford a Eisenhower) a uvedomuje si, že začiatok rozsiahlej konfrontácie znamená rozptýlenie síl Pentagónu, ktorý bude nútený rozdeliť dostupné zbrane medzi Ukrajinu a svojich spojencov na Blízkom východe.

Nové šarvátky Ameriky na Blízkom východe a v oblasti Perzského zálivu sú snom nielen Moskvy, ale aj Pekingu, jej najpragmatickejšieho spojenca. Na jednej strane znížia tlak na Čínu vo vodách Tichého oceánu a na druhej strane posilnia jej “železnú ruku” vo vodách Juhočínskeho mora. Zároveň sa Číňanom naskytne príležitosť zmeniť pomer síl v oblasti Taiwanského polostrova, a to nepochybne v ich prospech.

Moskva má veľkú radosť z toho, že Washington čaká ťažká skúška, ktorá preverí účinnosť jeho vojenského a politického vplyvu vo svete – podpora dvoch spojencov v dvoch rôznych vojenských konfliktoch.

Politický pragmatizmus, ktorý predstavuje vojna v Gaze, bol Rusom predložený na striebornom podnose.

Autor: Emil Amin (إميل أمين)