„Uznať deťom autonómiu, dať im práva, uznať, že majú vlastné názory a postoje a rešpektovať ich, to všetko je v poriadku a to je vývoj, ktorý považujem za veľmi dobrý, pretože výchova v tomto duchu produkuje budúcich dospelých, ktorí sú zdravo sebavedomí, nie sú ustráchaní a nečakajú pasívne v kúte zo strachu, že keď urobia omyl, následky budú bolestné. Bohužiaľ, u toho to neskončilo. Deti boli postavené na piedestál a na ich vlastnú škodu sa z nich stali objekty kultu. A beda, keď sa toho kultu niekto nezúčastňuje, barbar jeden! Určite je minimálne potenciálny násilník – táto logika sa nesie väčšinou súčasného západného sveta,“ píše na svojom blogu Ruščák.
Dodáva, že dnešný svet prijal tézu, že dieťa je v podstate malý dospelý, ale pretože vidíme, že je slabšie, chceme ho, logicky, chrániť viac než dospelých. A tu vzniká problém. Pretože buď uznáme, že dieťa potrebuje zvláštnu ochranu, a teda do určitého stupňa budeme rozhodovať za neho, pretože nie je kvalifikované rozhodovať vo všetkých veciach samo za seba. Alebo podľa Ruščáka budeme dieťa kvalifikovať ako malého dospelého – toto tvrdenie sa uplatňuje najmä, ak sa chce zabrániť fyzickému či psychickému potrestaniu – avšak v takom prípade by dieťa muselo prevziať i zodpovednosť dospelého, ale to z princípu urobiť nemôže.
Druhou veľkou chybou je podľa Čecha žijúceho v Nórsku spoločenské posadnutie bezpečím za každú cenu. V angličtine sa tomuto typu výchovy hovorí „helicopter parenting“, pretože rodičia obletujú svojich potomkov zo všetkých strán ako vrtuľník. A to nielen dvojročné či desaťročné, ale aj pätnásťročné a napríklad v Spojených štátoch alebo v Kanade rodičia obletujú svojich potomkov aj keď sú už na univerzite.
Ruščák píše aj o tretej chybe, a tou je nezdravý vzťah k deťom v ponímaní deti ako kategória, nie konkrétne ľudské bytosti. „Naša spoločnosť začala deti uctievať, stavať na piedestál, robiť z nich alfu a omegu spoločnosti, okolo ktorej sa všetko točí a pre ktorého dobro sa všetko musí robiť.“ Totiž dieťa by sa malo prispôsobiť rodičom, a nie naopak.
„Naša súčasná posadnutosť deťmi, čoby doslova objektami kultu, avšak škodí samotným deťom; berieme im možnosť sa prirodzene hrať, berieme im fantáziu, berieme im slobodu, ktorú sme sami mali, keď sme vyrastali, ako aj jazvy, ktoré nás to stálo; to všetko v mene ich údajného bezpečia a “psychickej pohody”,“ zdôrazňuje Čech.
Zároveň dodáva, že my ako rodičia sme čím ďalej tým viac nútení štátom a spoločnosťou okolo nás, médiami a „opinion makermi“ nútení do opičej lásky voči svojim deťom, namiesto lásky skutočnej, ktorá je spojená s tým, že v mene lásky je potrebné niekedy chcieť po deťoch, aby urobili to, čo rodičia chcú, a to aj v tom prípade, ak dieťa chce niečo iné. Veľká časť dnešnej generácie rodičov sa totiž podľa neho rozhodla dopriať svojim deťom život v nekonečnej pohode a nekonečnom sne.
„Lenže sen má zmysel len vtedy, ak existuje aj surová realita, podobne, ako poznanie dobra sa nezaobíde bez poznania zla, či vychutnanie si krásnej dovolenky sa nezaobíde bez kontrastu v podobe každodennej rutiny… súčasný kult dieťaťa, teda táto kolektívna opičie láska, musí byť zničená, zadupaná do zeme a zabudnutá,“ dodáva na záver Andrej Ruščák.



















