Môj profil 
Predplatné
Už to, že takáto iniciatíva vznikla, svedčí o tom, že v našej spoločnosti nie sú všetky veci s kostolným poriadkom. Dnes a denne sme svedkami toho, že „pražská kavárna“ a jej bratislavské klony, figúrky z OKS či iné podobné skupinky nostalgický snívajú o návrate do čias spred roka 1993. Iste, s takým časovým odstupom už funguje selektívna pamäť či spomienkový optimizmus, čo je však nepochopiteľné, dodnes sa časť, prepytujem, kultúrnej elity verejne hlási k tomu, že stále sú mentálnymi čechoslovákmi a deklarujú dosiaľ nezhojenú traumu z rozdelenia spoločného štátu. A aj keď je to relatívne veľmi malá časť populácie, takže o výsledky prípadného referendna sa rozhodne nebojím, ba značne pochybujem, že sa ho vôbec podarí iniciovať, mediálna prezentácia čechoslovakistických názorov, bohužiaľ, ani dnes nie je anomáliou, ale skôr naopak – patrí k „dobrému bontónu“ v istých pseudointelektuálskych kruhoch.
Pohrobkovia čechoslovakizmu dodnes v oboch republikách nepredstavujú len marginálnu a obskúrnu menšinu, ale predovšetkým v umeleckých kruhoch sa takéto názory náležite oceňujú. Nakoniec, presvedčila sa o tom istá slovenská herečka, ktorá pri preberaní Českého leva „spontánne zanôtila českú (resp. československú) hymnu. Počet filmových ponúk po tomto trápnom geste mentálneho nevysporiadania sa s vlastnou štátnosťou sa jej iste znásobil.
Samostatné Slovensko je pritom úspešný príbeh. V čase, keď sa delila federácia, bol pomer HDP na hlavu Slovenska voči Česku na úrovní dvoch tretín, dnes sme to v podstate vyrovnali, ba v niektorých smeroch sme už aj Česko predbehli. Slovensko na rozdiel od Česka je už niekoľko rokov v eurozóne, má vyšší rast HDP a vo všeobecnosti sa rýchlejšie približuje úrovni krajín, ktoré tvoria jadro takzvanej „starej Európy“. Čo je však najpodstatnejšie, Slovensko dokázalo, že si vie vládnuť samo, že nepotrebuje protektorov ani starších bratov. Konečne sa skončili nekončiace škriepky o tom, kto na koho dopláca, kto má byť komu za čo vďačný, alebo naopak, kto komu krivdí. Táto skutočnosť, teda dokázanie si, že sme sa sformovali ako plnohodnotný a úspešný národ, ktorý nielenže dokáže samostatne prežiť, ale dokáže byť úspešný, je najvyšším bonusom našej samostatnosti.
Čo je však ešte dôležitejšie, po tom, ako sme sa v podstate veľmi slušne rozišli, sa vzťahy medzi oboma národmi dostali na najlepšiu úroveň v celých dejinách. Vnútorné spory a traumy stratili živnú pôdu, naše súžitie či spolupráca dostali novú kvalitu. Nenaplnili sa kuvičie hlasy, ktoré prorokovali nepriepustné hranice, robenie si vzájomných naschválov, vznik kultúrnych či ekonomických bariér. Opak je pravdou. Dnes má takmer každý Slovák v kablovke celý tucet českých televíznych kanálov, v slovenských kníhkupectvách je minimálne polovica českých kníh, na Slovensku nie je problém získať české noviny, ktoré sú, samozrejme, každému dostupné aj na internete.
Aj preto sú úvahy o referende o znovuzjednotení nelogické a absurdné, predovšetkým však nemajú žiadny politický základ. Dnes ani na Slovensku, ale ani v Čechách neexistuje relevantná strana, ktorá by niečo podobné mala v programe. Paradoxne, podobné aktivity môžu len česko – slovenské vzťahy naštrbiť a skomplikovať.
Ak sa jedná o skupinku recesistov, v poriadku. Na takúto aktivitu by sa mohlo zareagovať iniciatívou za znovuvytvorenie Rakúsko-Uhorska, alebo ešte lepšie Veľkej Moravy či Samovej ríše. Miera absurdity podobných aktivít by bola ak nie rovnaká, tak aspoň porovnateľná.
Som teda presvedčený o tom, že táto iniciatíva zhasne rovnako rýchlo, ako vzbĺkla a zaradí sa medzi politické kuriozitky pesudopolitických exotov, ktorí onoho času, napríklad, chceli pripojiť Košice k Česku. Ale takéto aktivity si skôr vyžadujú nie odbornú politologickú starostilovosť, ale skôr tú psychiatrickú.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
.JPG)
