Čo môžeme dnes už takmer s istotou konštatovať, je skutočnosť, že opozícia nevygenerovala lídra, ktorý by sa dokázal postaviť Ficovi ako rovnocenný protihráč. Dnes je už celkom jasné, že Procházkov politický projekt Sieť ako reálna alternatíva Smeru skončila v štádiu zbožného priania. Čo je však ešte podstatne horšie, Procházka vďaka politickej naivite (Matovičova nahrávka) a svojím osobným vlastnostiam (neschopnosť komunikovať dovnútra strany či s potenciálnymi politickými partnermi, ale aj s voličmi) drží pôvodný potenciál strany (zisk v prezidentských voľbách bol nad 20 %) na sotva polovici svojho maxima. Staré pušky KDH a Most sú na svojom štandarde oscilujúcom okolo 8 % a ako sa ukázalo, zjavne nedokážu voličom ponúknuť nič nové v programovej či personálnej oblasti. Zároveň súčet preferencií spomenutej trojice sa vytrvalo drží pod úrovňou 30 %, čo rozhodne nedáva šancu na vytvorenie reálnej alternatívy voči vláde Smeru.

Ďalším viac-menej istým politickým hráčom je (nová) SNS. Je takmer isté, že 5 % hranicu na vstup do parlamentu prekročí, dokonca jej reálne preferencie môžeme očakávať niekde na úrovni  6 – 8 %. Pri tejto strane si treba uvedomiť, že jej vstup do pravicovej koalície je determinovaný neúčasťou strany Most-Híd v takejto koalícii, čo je nerealistické. Inak povedané, ak by pravica na prečíslenie Smeru potrebovala ďalšieho koaličného partnera, vždy najskôr siahne po Moste-Híd než po SNS-ke. No a ak v slovenskej politike existuje nejaká istota, tak to je nemožnosť koaličného spojenia SNS s akoukoľvek z  maďarských strán už len preto, že takéto potenciálne spojenie by spôsobilo rozvrat v straníckych štruktúrach SNS.

Okrem už spomenutých strán tu máme aj „mladé“ pušky  alebo inak – antismerácky Taliban. Strany, ktoré kategoricky vylučujú akúkoľvek spoluprácu so Smerom, sú SaS a spojenie OĽaNO-Nova. Zásadný problém oboch spomenutých strán, resp. strany a nenaplnenej koalície je v tom, že ich lídri sú absolútne nevypočítateľní, a navyše  účasť v parlamente nemajú vôbec istú. V prípade SaS je aj vďaka imigračnej kríze a častým vystúpeniam Richarda Sulíka v nemeckej televízii možné, že svoje parlamentné angažmán obháji. Jeho problém je v tom, že ho nemôžu voliť nemeckí voliči a na Slovensku sa v tejto oblasti v zásade nemá voči komu vymedziť. Ešte oveľa zložitejšia je situácia v partii OĽaNO-Nova. Pôvodná predstava, že spojením Matoviča a Lipšica vznikne silný synergický efekt, ktorý vygeneruje lídra opozície,  v plnej miere zlyhala. Naopak, neorganické spojenie parlamentného klauna a starej politickej štruktúry zapôsobilo presne opačne. Preferencie koalície boli dlhodobo pod úrovňou pôvodných preferencií samotného OĽaNO, a navyše  tu bola zvýšená 7 % uzatváracia klauzula potrebná pre vstup do parlamentu pre koalície.

Matovič s Lipšicom tak stáli pred veľkou dilemou. Buď budú ďalej hrať adrenalínový šport a budú dúfať, že 7 % prah nakoniec prekročia, a to napriek tomu, že väčšina prieskumov to nenaznačovala, alebo pokorne priznajú svoju slabosť a znovu sa zmenia z koalície na otvorenú kandidátku OĽaNO, na ktorej budú lipšicovci. Ako vieme B je správne.  Samozrejme, týmto aktom nakoniec deklarovali, že si neveria a Matovič napriek svojmu silnému egu, to musel verejne pripustil.

Opozícia si svoju tristnú situáciu viac-menej uvedomuje, preto žiadna z trojice Sieť,  KDH a Most-Híd kategoricky neodmietla koalíciu so Smerom, a naopak odmietli výzvu SaS a koalície OĽaNO-Nova, ktorá od týchto strán požadovala jednoznačnú deklaráciu odmietnutia koalície so Smerom. Trend je presne opačný a pravicová verejnosť začína byť postupne senzibilizovaná komentármi jej popredných analytikov. Už názvy komentárov – Zrušme to pravicové tabu, Doba sa zmenila, Ísť do koalície so Smerom by sa malo stať prijateľnou alternatívou – naznačujú veľmi veľa.

Napriek tomu pri odhade politického usporiadania po voľbách je ešte viacero neznámych. Tým zásadným je, či bude môcť Smer vládnuť sám, alebo bude potrebovať koaličného partnera či partnerov a ak tak, ktorí to budú. Absolútne vylúčená nie je ani možnosť, že pravicová opozícia  za istých okolností (veľký korupčný či iný škandál Smeru tesne pred voľbami) a za predpokladu, že sa do parlamentu dostane aj SMK a SaS, prípadne oboja, prečíslia Smer, ba dokonca aj Smer spolu so SNS. V tom prípade by sa však pravica dala na veľmi riskantnú cestu koalície s nevypočítateľným Matovičom a Sulíkom. V tom prípade je však veľmi pravdepodobné, že takáto megakoalícia plná osobných záští a predpojatostí by sotva vydržala celé volebné obdobie. Preto je veľmi neisté, či by aj v prípade, že by parlamentné počty niečo také umožňovali, lídri Siete, KDH a Mostú–Híd do takéhoto dobrodružstva išli.

Pri politickej analýze predvolebného vývoja nemôžeme nespomenúť strany, ktoré síce nemajú reálnu šancu dostať sa do parlamentu, ale predsa len už svojou existenciou ovplyvnia volebné výsledky. Sú to  predovšetkým SDKÚ, SKOK a Šanca. Bolo by obrovským prekvapením, ak by akákoľvek z týchto strán prekročila 5 % hranicu, spolu však dokážu viazať približne 8 – 9 % pravicových hlasov. Tým pádom v konečnom dôsledku pomáhajú Smeru. Zdá sa však, že v ich prípade je motivácia kandidovať nielen pozitívna – udržať sa v politike, ale aj negatívna – oslabiť svojich bývalých straníckych kolegov. V ktorom z týchto zámerov budú úspešnejší, sa dozvieme piateho marca budúceho roku.

Politológ Roman Michelko