Roman Michelko: Návrat politických zombies?

Nitra 9. januára 2017 (HSP/Foto:TASR-Muichal Svítok, Štefan Puškáš)

Slovenská pravica, respektíve opozícia je po voľbách 2016 v ťažkej frustrácii. Napriek ťažkým pochybeniam Smeru sa situácia vôbec nevyvíja v jej prospech. Jej nominálny líder Richard Sulík je v Európskom parlamente a nič nového už neprináša. Oprášil svoje staré agendy – odvodový bonus, minimálny štát a podobne a pridal k tomu ešte krajne kontroverzný návrh na spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Okrem toho bojuje svoj tichý vnútrostranícky boj s liberálnou úderkou vo vlastnej strane, dnes personifikovanou predovšetkým duom Poliačik – Nicholsonová. Na nejaké veľké vnútrostranícke rozbroje to však nevyzerá, nakoniec aj spomínané duo si je viac-menej vedomé toho, že v SaS-ke sa postupne nachádza v mentálne cudzom prostredí a je len otázkou času, keď odídu, či budú odídení

O tom, čo vyvádza v parlamente Matovič, škoda písať. Snáď len už aj tak zúfalú úroveň politickej kultúry tlačí na samotné dno, čo je však podstatné, jeho nekonečné eskapády sa už prejedli aj jeho skalným a voličom jeho strany/nestrany. Výsledkom je pozvoľný, ale jasný a trvalý pokles  preferencií, zatiaľ ešte len vo výške troch až štyroch percent (z jedenástich  na sedem – osem percent), ale ak tento trend bude  eskalovať, je možné, že fenomén Matovič vyhynie takpovediac prirodzene, nie ako výsledok jeho hrubého porušenia zákona, ktoré zakazuje politikom podnikať a ktorého autorom bol mimochodom jeho top kámoš Lipšic.

V tejto situácii a za týchto okolností sa preto niektorým  indivíduám s extrémne hypertrofovaným egom a absolútnou stratou súdnosti zdá, že nastávajú okolnosti, ktoré by umožnili  ich návrat do politiky. Samozrejme, hovoríme o duu Dzurinda – Mikloš. Ten prvý sa verejne označuje ako homo politicus a stále trpí utkvelou, i keď krajne mylnou predstavou, že bez neho sa slovenská politika nezaobíde. Jeho vyjadrenia sú viac než komické. Nad tým prvým, že by dokázal robiť účinnejšiu a efektívnejšiu opozičnú politiku než Matovič, sa môžeme len pousmiať, ale jeho vyhlásenie, že jeho budúci návrat by mohol byť podobný návratu generála de Gaulla, je absolútnym popretím reality a miesto politologického rozboru by si zaslúžil skôr psychiatrický.

Dzurinda zjavne nepochopil, že po roku 2008 sa svet zmenil, že časy bezuzdného plienenia národného bohatstva  a jeho transferu do nadnárodných štruktúr už skončil. Jednak preto, že už nie je čo dávať, jednak preto, že táto politika sa ukázala ako fatálne zlá, ožobracujúca vlastný národ a  ktorú dnes už  takmer nikto nehodnotí inak než krajne negatívne. Časy,  keď veľmi hrubozrnný, a navyše veľmi primitívny populizmus Dzurindu a spol. dokázať osloviť pätnásť či dokonca osemnásť percent voličov, sú nadobro preč. Pochopil to už každý – až na Dzurindu. Aj preto sa jeho potenciálni politickí partneri len potuteľne usmievajú a veľmi jednoznačne zdôrazňujú, že mu síce prajú úspech, ale určite nie v ich strane.

Na rozdiel od Dzurindu, ktorého trápnosť a velikášstvo dnešnom stave vyvoláva skôr súcit ako smiech, pokus Mikloša o politický comeback je o dosť nenápadnejší a sofistikovanejší. Po tom, ako sa nestal ukrajinským ministrom financií, a po tom, ako jeho misia šéfa zboru poradcov nového ukrajinského premiéra Hrojsmana slávi jeden debakel za druhým (počet presadených reformných zákonov stále klesá, koalícia je takmer v paralýze a hlavný cieľ jeho misie – masívna privatizácia – fatálne zlyháva), sa znova reinštaloval do pozície riaditeľa neoliberálneho thing-tangu M.E.S.A. 10 a s veľkou parádou ohlásil projekt zásadnej školskej reformy. Odhliadnuc od obsahu reformy, ktorú rámcuje časovým horizontom roku 2040, je Mikloš ako expert na školstvo viac ako nedôveryhodný. Je síce pravda, že v roku 2010 v snahe poskladať koalíciu za každú cenu, bol ochotný prepustiť Sulíkovi rezort financií a sám sa zberal na školstvo, ale ako vieme, nakoniec sa tak neudialo, vďaka čomu dostal „šancu presláviť“ sa najväčším kolapsom finančnej správy v dejinách Slovenska.

Ak pátrame po Miklošových vyjadreniach, nedajbože, o víziách školstva, veľa sa toho nedozvieme. Akurát v profilovom rozhovore, v ktorom hodnotil úspechy svojich reforiem na Slovensku a porovnával ich s neschopnosťou ukrajinských lídrov presadiť ich, spomínal, že v rokoch 2002 – 2006 sa mu nepodarilo dotiahnuť do konca v podstate len jedinú reformu, a to spoplatnenie vysokého školstva. Za tento neúspech, samozrejme, zodpovedali neschopní ministri, konkrétne Fronc. Nám sa len žiada dodať – chvalabohu za takého neschopného ministra, vďaka jeho neschopnosti sa podarilo zabrániť ešte väčším škodám, aké mohla dzurindovska kamarila napáchať.

Nakoniec jeden významný intelektuál, ktorý sa celý život pohybuje v akademickom prostredí, to vyjadril lakonicky – pravica v oblasti školstva za tých dvadsaťsedem rokov neprišla s ničím iným len so spoplatnením vysokého školstva, a to je na reformu strašne málo. Plochosť a schematickosť myslenia bola pre dzurindovské garnitúry vždy charakteristická, a preto ani nič invenčné od nich čakať nemožno. Problém je len v tom, že ich aktéri to dodnes nepochopili.

Je tu však ešte jedna a dôležitejšia okolnosť, ktorá návrat spomínanej dvojice do vysokej politiky vylučuje. Dnes je už jasné, že v časoch, keď vládli, masívna korupcia a úzka prepojenosť na temné ekonomické pozadie neboli žiadnymi náhodnými zlyhaniami, ale takpovediac systémovou záležitosťou. Nie žeby sa touto charakteristikou nejako zásadne líšili od iných garnitúr, len mali to nešťastie, že ich praktiky sa veľmi plasticky a v plnej ohyzdnej nahote, takpovediac online, vyjavili v spise Gorila. Každému súdnemu človeku bolo jasné, že to je pre Dzuridnu a Mikloša v podstate politická smrť.

Vďaka odvážnemu rozhodnutiu vtedajšej ministerky spravodlivosti, ktorá pred voľbami verejne vyhlásila, že ak získa viac preferencií ako Dzurinda, vyzve ho na súboj o post predsedu, SDKÚ ako značka neskončila už v roku 2010. Po drastickom viac než dvojtretinovom prepade preferencií síce Dzurinda načas pochopil, že v politike  mu zvoní umieračik, dnes si však naivne myslí, že zúfalý stav súčasnej opozície mu napriek jeho veľmi temnej minulosti otvára možnosť na druhú šancu.

U tak skompromitovaných figúr ako je Dzurinda a Mikloš však zázraky očakávať nemožno, a ak to nepochopia títo dvaja „politickí zombíci“, ktorí sa napriek všetkému znova pokúšajú o politický comeback, som presvedčený, že to pochopia aspoň slovenskí voliči.

Roman Michelko