Môj profil 
Predplatné
Pandorinu skrinku otvárajúcu podobné kauzy otvoril Ústavný súd SR, keď dal prezidentovi Gašparovičovi v kauze Čentéš možnosť za istých podmienok nevymenovať funkcionára zvoleného iným ústavným orgánom, teda parlamentom, Súdnou radou SR a podobne. Prezident však nesmie konať svojvoľne, ale musí svoje rozhodnutie zdôvodniť. Ani vtedy však nemá vyhraté. Pádnosť jeho dôvodov môže ďalej skúmať Ústavný súd SR a v prípade, že vyhodnotí prezidentove dôvody ako nedostatočné, musí prezident svoje rozhodnutie prehodnotiť, alebo ak sa to už nedá, tak musí poškodeného (nevymenovaného) finančne odškodniť. To, ako vieme sa v prípade Čentéša, aj stalo.
Poďme si teda nakoniec aspoň letmo porovnať obe kauzy. Čentéš sa správal ako nesvojprávne indivíduum, ktoré na slovo počúvalo, kedy má kandidovať a kedy nie. Okrem toho sa zachoval ako „skutočný charakter“, keď z nekompetentnosti, roztržitosti, alebo boh vie prečo skartoval výpoveď poslanca Matoviča o korupčných praktikách jeho koaličných kolegov, a vysvetľovanie potom hrdinsky hodil na svoju sekretárku. O tom, či tieto dôvody boli relevantné alebo nie, nechcem polemizovať. Nakoniec Ústavný súd SR povedal, že nie. Každopádne, zdôvodnenie prezidentovej žiadosti malo deväť strán a prezident len využil priestor, ktorý mu Ústavný súd SR dal.
V prípade nevymenovania dvoch z troch ústavných sudcov bola situácia predsa len podstatne iná. Predovšetkým prezident si vyberá z dvojnásobného počtu kandidátov, ktorí sú mu predkladaní . Už samotný charakter tejto voľby dáva prezidentovi možnosť relatívne veľkého manévrovacieho priestoru – veď zo šiestich kandidátov musí vybrať len troch. Zdôvodnenie, že z ponuky šiestich kandidátov vybral len jednu kandidátku, pretože ostatní sa dlhodobo a systematicky nezaoberali ústavným právom, je jednoducho absurdné. Je to podobné, ako by niekto namietal, že poslancom parlamentu sa môže sa len ten, kto sa dlhodobo a systematicky venoval politológii. Navyše ak by sa tento princíp mal skutočne generálne aplikovať, znamenalo by to, že ústavnými sudcami by sa mohlo stať akurát tak zopár profesorov ústavného práva či niekoľko expertov z Ústavu štátu a práva SAV, teda výber by bol veľmi úzky. Navyše takmer nikto z týchto expertov by nemal žiadnu sudcovskú skúsenosť.
Čo je však podstatné, túto „múdrosť“ mu iste vsugeroval jeho poradca, bývalý predseda Ústavného súdu SR Ján Mazák, ktorý z tohto prestížneho postu utiekol na síce menej prestížny, zato však oveľa lepšie platený post generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie. Ďalším prejavom arogancie a nekompetentnosti bolo, že zdôvodnenie nevymenovania bolo veľmi lakonické a prezidentská kancelária si s ním nedala takmer žiadnu prácu – rozhodne to nebolo deväť strán ako v prípade prezidenta Gašparoviča. Navyše Mazákovo (Kiskovo) zdôvodnenie nevymenovania je absurdné aj preto, že za jeho vedenia mal Ústavný súd SR na svojich kolegov podstatne nižšie profesijné a morálne nároky. Ani na chvíľu neprotestoval, keď sa sudcom Ústavného súdu SR stal politický trafikant z SMK Juraj Horváth, ktorý to pred kariérou ústavného sudcu dotiahol akurát tak na podnikového právnika v roľníckom družstve. Čo je však ešte podstatnejšie, Mazákovi vtedy ani v najmenšom nevadilo, že dotyčný pán spáchal úmyselný trestný čin krátenia dane, za ktorý bol aj právoplatne odsúdený. Keď sa táto kauza prevalila, množstvo právnických a morálnych autorít vyzývalo ústavného sudcu Horvátha, aby abdikoval. Ako vieme, sudca Horváth dokončil napriek spomenutým okolnostiam celý svoj dvanásťročný mandát a „strážcov právnických cností“ to nijako nevyrušovalo.
Ústavný súd podľa očakávaní konštatoval, že Kiska hrubo porušil ústavné práva kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR. Veríme, že sa zo svojho prešľapu poučí a v budúcnosti nebude len nemohúcou a nevedomou figúrkou v rukách Mazáka, ktorý už dávno stratil akúkoľvek profesijnú česť, ale aj posledné zvyšky zdravého rozumu .
Politológ Roman Michelko
