Technologické posuny spôsobili, že v oblasti printových médií môžu prežiť len spoločnosti s veľmi silným kapitálovým pozadím, čo vedie k tomu, že práve prežívame súmrak nezávislej tlače. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či môže byť spoločnosť skutočne demokratická, keď sa monopol na verejnú debatu koncentruje v rukách oligarchov? Samozrejme, táto téza neplatí generálne. Vďaka novým médiám (predovšetkým internetu) možno dokonca konštatovať, že verejný priestor sa demokratizoval. Problém je, že mediálna sféra sa rozvíja veľmi extenzívne, doširoka, ale mienkotvornosť alternatívnych médií prudko zaostáva za dobre financovanými profesionálnymi mienkotvornými médiami. To v konečnom dôsledku vedie napríklad k absurditám, že jedno percento najbohatších vlastní deväťdesiatdeväť percent majetku celého ľudstva, že už celé desaťročia stagnujú, alebo nebadane klesajú reálne príjmy strednej triedy, že udržanie sa v nej si vyžaduje stále viac úsilia, že prudko bohatnúca spoločnosť veľmi nerovnomerne redistribuuje takto vyprodukované bohatstvo, a napriek tomu tu stále nemáme revolúciu. Ako je to možné? Pretože len veľmi málo médií a v podstate žiadne mienkotvorné nenastoľujú takéto otázky.
Mainstreamové médiá veľmi účinne vsugeruvávajú svojim konzumentom, že neexistuje reálna a lepšia alternatíva a akékoľvek pokusy v tomto zmysle sú hneď odsúdené na neúspech. Je to teda skutočne tak? Sú minimálne tri alternatívy vývoja voči súčasnosti. Jedna skupina krajín, ktorá si môže dovoliť ignorovať súčasný prevládajúci politicko-ekonomický neoliberálny koncept sú spoločnosti, ktoré majú výraznú komparatívnu výhodu. Sú to predovšetkým monarchie na Blízkom východe, ktoré vďaka petrodolárom dokážu dlhodobo korumpovať svoje obyvateľstvo a udržiavať politický režim v štádiu absolutistickej (viac či menej osvietenej) monarchie.
Istú pozitívnu alternatívu voči blízkovýchodnému modelu predstavuje Južná Amerika. Minimálne v prípade Venezuely (ropa) a Bolívie (zemný plyn) sa podarilo vytvoriť spoločnosti, kde vznikla istá (pozitívna) nároková kultúra, ktorá vytvára tlak na vládnuci establishment v zmysle dožadovania sa istých sociálnych práv. Problém je, že v prípade poklesu cien komodity, ktorá je garantom financovania nákladov štátu (za poslaných 5 rokov klesla cena ropy zo 140 USD za barel na úroveň pod 50 USD za barel), sa takéto spoločnosti rýchlo prepadajú do recesie a majú tendenciu masívne sa zadlžovať.
Druhá cesta, ako zmeniť, alebo aspoň pootočiť ekonomicko – politickú paradigmu, je nárast radikálne ľavicových riešení v rámci existujúceho systému. Ako výraz extrémnej frustrácie nad skazonosnou politikou, ktorú vyše štyridsať rokov praktizovalo v Grécku pravidelne sa striedajúce duo „štandardných“ politických strán PASOK a Nová demokracia (ktoré však mali veľmi úzke prepojenie na miestne oligarchické štruktúry), vznikla Syriza. Ukazuje sa, úspech Syrizy nebol akýmsi osamelým výkrikom do tmy, jej politické klony vznikli aj v Španielsku – Podemos, v Nemecku Die Linke, iste aj zvolenie Corbyna na čelo britských labouristov a úspech radikálne ľavicového vermontského senátora Sandersa v demokratických primárkach v USA sú jasnými symptómami, že dopyt po radikálne ľavicových riešeniach je viac než veľký. Problém je v tom, že celý establishment si dal veľmi záležať, aby títo politici, ak sa už nepodarilo udržať ich na okraji politického spektra (Tsipras), v konečnom dôsledku neuspeli.
No a potom je tu ešte tretia cesta. Sú to teoretické koncepty z akademického prostredia. Medzi najznámejšie z nich patrí participatívna ekonomika (Parecon) profesora Michaela Alberta alebo ekonomická demokracia profesora Davida Schweickharta. Bohužiaľ, žiadne z týchto riešení sa nestalo súčasťou programu, žiadneho relevantného politika, a teda sú to dnes len akési papierové alternatívy. Otázka teda znie, čo ďalej? Liberálna (oligarchická) demokracia permanentne zlyháva, no vďaka tomu, že kontroluje všetky relevantné médiá, si stále posilňuje svoje pozície, a navyše dlhodobo vytvára dojem, že aj tak funkčná alternatíva neexistuje.
Je pred nami teda ťažko riešiteľný rébus. Tá lepšia možnosť je, že ak sa kríza prehĺbi povedzme na grécku úroveň a bude globálnej úrovni, potom radikálne ľavicové riešenia v rámci súčasného systému budú ako jediné a aj pre oligarchické štruktúry ako tak prijateľné riešenia. Druhá alternatíva je revolúcia a dnes je veľmi neisté odhadovať, v akej miere bude, či nebude násilná. Ukazuje sa však, že najväčším úskalím liberálnej demokracie je skutočnosť, že pri extrémne nevyváženom a selektívnom verejnom diskurze je takmer pravidlom, že nevyhrávajú tie najlepšie, ale mediálne najpodporovanejšie riešenia.

A to dáva veľkú výhodu oligarchickým štruktúram. Dokiaľ sa teda nevymyslí model, ako zabrániť hlúpym a škodlivým rozhodnutiam voličov, budeme sa točiť v začarovanom kruhu. To je však celkom iná téma a súvisí napríklad aj s poslaním a kvalitou médií verejnej služby, ale tie, ako vieme, tiež kreujú politici, ktorí sú, až na malé výnimky, zase len vykonávateľmi zadania oligarchických štruktúr. Aj preto je najvyšší čas premýšľať limitoch demokracie a hľadať nové, možno aj veľmi kreatívne riešenia.
Politológ Roman Michelko



















